Materstvo - tak skoro? v dnešnej dobe - veď si uži...

Autor: Anita Semančíková | 14.9.2014 o 10:31 | (upravené 18.1.2015 o 11:02) Karma článku: 3,95 | Prečítané:  474x

moje posolstvo

Už od malíčka som sa pozerala do každého kočíka. V desiatich rokoch, keď som videla dokument o komunistickej pôrodnici, kde na jednom vozíku sa viezlo aj 15 novorodencov som vedela, že this is it... Mojej mamky známa študovala pôrodnú asistentku a niekde tam sa to začalo. V puberte som mala rôzne záujmy a nemala som núdzu o chlapcov, práve naopak. Tvrdú pubertu som si prežila ako 14 ročná, kedy mamka na práškoch bola... No už v pätnástich som túžila po rodine, manželovi a dieťati... nehľadala som si frajera ale manžela. Našlas om ho v sedemnástich (poznali sme sa od štrnástich). No bol tu háčik... on ani počuť o manželstve alebo deťoch. Tak som musela čakať vyše osem rokov kým to v ňom ako tak dozreje. Moje biologické hodiny tikali a tikali a čakala som a čakala. Pre všetkých naokolo som bola divná... ok pochopím, že na gymnáziu mať dieťa...ok máš čas a nič ti neujde, počas vysokej školy... ok trebalo by to aj dokončiť... No stále aj potom to bolo pre všetkých divné... Môj manžel chcel najprv slobodu, užiť si a mať hmotný základ, bral to zodpovedne z tejto strany. Ja som to brala srdiečkom a cítila som sa pripravená už dávno. 

Pre to, aby som sa čo najdôkladnejšie pripravila na tehotenstvo, pôrod a starostlivosť o dieťa som si urobila vysokú školu života- pôrodná asistencia. Mnoho som sa naučila a aj to denne využívam pri mojich deťoch. Chvála bohu som sa po veľkej snahe dostala aj na pôrodnicu - ako pôrodná asistentka. Deň čo deň vďačím za ten dar- dar práce, ktorá ma nadovšetko naplňa. Nie nadarmo sa hovorí, že je to poslanie. Pacientky si ma chvália, lebo že na mne vidieť, že ma práca baví, neotravuje ma, že mamičky neberiem ako čísla či diagnózy... vážia si ľudský prístup. Tým, že som mama dvoch detí tak viem čím prechádzajú - ich obavy, otázky v hlave. Snažím sa vcítiť do pacientky a starať sa o nich tak, ako by to bola moja sestra či mamka... 

Obidve naše detičky sme počali v podstate na prvý šup až sa smejeme s manželom, že on si len gate dá dole a ja už tehotná... Veľmi si vážim, že sme natoľko zdraví, lebo v mojom okolí je mnoho párov, ktoré majú problém počať, donosiť,dieťa neprežilo či majú choré až postihnuté deti... Mám 33 rokov ale tak 40% mojich známych ešte nemá deti - niektorí nechcú o nich ani počuť, niektorým sa nedarí dlhodobo splodiť dieťa, niektorí nemajú s kým a niektorí čakali príliš dlho (stále boli prednejšie iné hmotné či zážitkové statky a teraz je problém).

Keď som zistila, že som tehotná bolo to úžasné. Prosila som o bezproblémové tehotenstvo a aj som ho mala. Ten záver bol viac dramatickejší. Oliver Thomas sa narodil v Anglicku, 13 dní som ho prenášala a po 32 hodinovom pôrode (z toho 2 hodiny som tlačila - bez nástrihu, bez poranenia, bez vonkajšieho zásahu) sa nám narodil v prítomnosti mamky a ocka. Nebyť manžela tak tlačím doteraz...vážim si, že túto čarovnú chvíľu prežil somnou. Pri splodení sme boli dvaja a dvaja sme boli aj pri narodení... Otvoril jedno očko, otvoril druhé očko... najkrajšia chvíľa dovtedy... Veľmi som si užívala malého chlapčeka a aktívne sa mu venovala- opäť som bola čudná... a túžila po druhom bábetku... Laura vznikla na prvý šup a vedela som od prvej chvíle, že som tehotná, lebo ,,to" bolo dokonalé. Počas druhého tehotenstva som mala problémy a tak som ho takmer celé preplakala. V 32 tt som zdrhla z Anglicka - bez manžela... On zaťatý, že do Prešova nepríde, ja zaťatá, že neprídem do UK. Napokon ustúpil manžel za čo mu budem večne vďačná - to Laura mala už 8 mesiacov... Laura bola ,,High need baby" - teda náročné dieťa čo som zle zvládala - sama bez manžela. Dodnes neviem na čo to bolo dobré. Ale nakoniec sa to všetko utriaslo. Teraz som veľmi šťastná. S manželom sa ľúbime snáď ako nikdy predtým, máme obidvaja výborné práce (ja som ešte lektorka predpôrodnej prípravy), máme krásne, zdravé a šikovné detičky (7 a 4), máme hmotného nad čo potrebujeme - no čo si viac priať... už len zdravíčko a dennodennú pohodu. Pri pohľade na novorodencov sa mi tisnú slzy dojatia do očí... srdiečko by ešte chcelo ale tak na to, že manžel nechcel ani jedno a ja som chcela štyri - máme kompromis. ďakujem za to čo mám a nech sa pozitívna energia šíri ďalej.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?