Adopcia na ôsmu

Adopcia na ôsmu

Môj príbeh začína v skorej puberte, kedy som dostala svoju prvú menštruáciu. Mala som dvanásť rokov a bola som prvá z ročníka. To bol pocit... že som žena... Samozrejme to hneď všetci vedeli. Mama ma na to nepripravovala. Myslela si, že som ešte veľmi mladá mať menštruáciu, veď za jej čias ju mali štrnásťročné a viac... Všetko čo som o tom vedela bolo z teenegerských časopisov a od sesternici Ruženky. Prvá menštruácia bola taká zvláštna, aj bolestivá ale tak brala som to, že na to nie som zvyknutá. Odvtedy to začalo.

Každomesačné muky v podobe bolestivej, dlhej, silnej a nepravidelnej menštruácie. Bolesti boli strašné – až mi nohy akoby ochrnovali, nemohla som sa ani hýbať. To trvalo prvé dva hodiny a potom prišlo brucho a celý chrbát a zadok... Bolesti hlavy k tomu, malátnosť až odpadnutie. Prvý krát som odpadla v trinástich na telesnej tak si každý myslel, že som dehydrovaná a nič sa s tým ďalej neriešilo. Bolesti trvali nie len klasicky prvý deň menštruácie (vtedy boli najhoršie) ale mala som bolesti aj dva dni pred nástupom menzesu a dva dni po. Ovulácia bola tiež bolestivá. Menštruačný cyklus som mala nepravidelný – teda niekedy každých 20 dní inokedy 30 dní. Menštruácia mi trvala aj osem dní a krv bola hustá, sem tam aj s výlučkami sliznice. V štrnástich rokoch som raz mala menštruáciu, ktorá trvala štrnásť dní a bola silná až do konca. To už ma mama zobrala na gynekológiu, kde mi len pichli injekciu ale išla som domov. Problémov pribúdalo. Od malička som bola dosť chorľavá a mala som zníženú imunitu. Keď som mala čerstvých šestnásť mamke diagnostikovali endometriózu ľahkého stupňa. Zistilo sa to pri jej hysterektómii, keďže mala tri myómy. Mala 51 rokov. Keď mamka v nemocnici rozprávala o mojich problémoch s menštruáciou dal si ma jej gynekológ zavolať a začala sa tortúra vyšetrení, laparoskopii, laparotomii... Žiaľ mala som ten najhorší stupeň endometriózy. Sliznica maternice bola všade. Normálne je ak je len v maternici ale ja som mala okolo vaječníkov, v Douglasovom priestore a aj vpredu na brušnej stene. Každá stolica ma veľmi bolela a okolie vaječníkov tiež. Keď som nemala menzes bola som typická pubertiačka s úsmevom na tvári a drzosťou na jazyku ale keď prišla ,,mrcha“ bola som skrútené dievčatko, stiahnuté do seba a najradšej by som v posteli preležala tie celé dni... V druhom ročníku gymnázia som od polroka mala dokonca aj individuálne štúdium zo zdravotných dôvodov. Chodila som toľko po vyšetreniach a v nemocnici strávila množstvo času, že som školu stíhala len tak tak. A keďže som mala pár krát do roka menštruáciu (bolestivú) aj po desať dní – to som len ležala a nezmohla sa na nič.

V treťom ročníku som na vianočnom večierku stretla jeho. Volá sa Braňo a bol to brat môjho spolužiaka. Bola to láska na prvý, respektíve druhý pohľad. Videla som ho päť minút keď som bola prváčka ale tak toto bolo, že wau. Prišiel za mnou a prekecali sme spolu celú noc. Bol to prvý večer čo som prišla domov tak neskoro- o druhej. Bol ma odprevadiť pred našu bytovku a bolo to tak romantické. No keď som prišla hore romantika skončila. Mama mi to dala hneď pocítiť. Keď som si ľahla do postele som bola ako vo sne. Zaľúbila som sa...

Braňo o mojom veľkom zdravotnom probléme vedel skôr ako som mu rozprávala. Jeho brat mu ešte pred rokom rozprával ako majú v triede dievča čo má silnú menštruáciu a chodí po nemocniciach a tak vedel, že mám individuálne štúdium. Pred týmto večierkom som sa dva dni predtým vrátila z nemocnici. Keď som mu už ja počas večierka rozprávala môj smutný príbeh vidno, že ho to dojalo. Povedal mi, že je to nespravodlivé, že už v tak mladom veku poznám toľko bolesti a som v nemocnici tak často.

Od tohto momentu sme sa stretávali denne a už som tie nemocnice brala úplne inak. Veď tam chodil aj on... Mama bola zo začiatku naštvaná, že ešte to mi treba (chlapca...) ale potom si ho obľúbila. Braňo chodil do tretieho ročníka na stavebnú fakultu v odbore: stavby s enviromentálnym určením. On ešte na strednej stavebnej si so spolužiakom Lukášom zaumienili, že raz budú stavať drevené domy a ich sen si pomaly plnili... zatiaľ štúdiom. Braňo dochádzal do Košíc každý deň. Internát zrušil hneď ako ma spoznal, aby mohol byť viac so mnou.

Náš prvý sex sme mali po štyroch mesiacoch. Na to, že sme boli spolu denne to bolo hrozne neskoro ale tak ja som sa bála- predsa len to bolo prvý krát. Zobral ma na víkend na biednu chatu po starých rodičoch, kde sme si museli kúriť, donášať vodu a pred zabydlením poriadne poupratovať. Dokonca sme si svietili sviečkami... ale romantiku sme si vytvorili. Ako som sa obávala, sex ma veľmi bolel. Braňo sa snažil byť nežný a išiel na to pomaly ale tak moja diagnóza sa plne ozvala... nič z toho nebolo... Bola som viac sklamaná ako Braňo. A tá bolesť bola intenzívna dva dni. Braňo si musel zvyknúť, že pohlavný styk so mnou nepôjde. Riešili sme to orálne. Inak nás sexuálny život bol bohatý. Žiaľ to čo pozná každý muž nemal. Miloval ma aj s mojou diagnózou za čo som si ho vždy vážila.

Prežívali sme spolu všetko zlé aj to dobré. Asi najhorší deň v mojom živote bol deň (2.7.2005), keď mi doktori povedali, že nebudem môcť mať deti, pretože musia urobiť hysterektómiu – teda mi musia vybrať maternicu. Maternica bola totiž v takom hroznom stave, že to lekári v Prešove ešte nevideli (v zmysle endometriózy). Vonkajšiu časť maternice som mala plnú zrastov až sa skrútila a bola o polovicu menšia ako u zdravej ženy. Sliznicu maternice som mala všade v celom bruchu a panve, obojstranné čokoládové cysty a nepomohla ani hormonálna liečba. Pri nej som mala rôzne problémy – nechutenstvo alebo naopak obžerstvo, migrénu, bolesti, stratu menštruácie na pol roka, náladovosť, depresie, nespavosť, suchosť kože, potenie... Hrozilo mi, že budem mať predčasné klimaktérium ale našťastie mi vaječníky nechali. No ale bez maternice sa nedá byť tehotná. Pri tom ako mi to oznamovali boli so mnou aj mamka a aj Braňo a ja som bola v šoku. Úplne som sa zložila na zem a plakala a plakala. Po deťoch som totiž veľmi túžila. Veľmi som sa za to obviňovala a hovorila Braňovi, že nech ma nechá a nájde si ženu, s ktorou môže mať deti, ktorú môže pomilovať, ktorá netrávi toľko času v nemocnici... proste ženu, ktorá je zdravá. On aj napriek tomu, že bol tiež v šoku tak to zobral chlapsky a veľmi ma podržal. Stále dookola opakoval, že miluje mňa a že bude pri mne stáť za každých okolností. Chodili sme spolu osem mesiacov a štyri dni a on bol ku mne už takto pripútaný. Keď prvý krát odznela diagnóza tak sme si všetko študovali v knihách a tam bola možnosť hysterektómie ale tak vždy sa to spájalo so staršími ženami, ktoré už väčšinou mali deti. Vedeli sme, že bude obrovský problém otehotnieť ale, že to nebude možné vôbec - s tým sme nepočítali.

Keď sme odchádzali z nemocnice s návrhom na hysterektómiu tak som si povedala, že proste to nie je pravda a pôjdem sa vyšetriť aj inam, že možno v inom meste to budú vidieť inak. Takže z Prešova viedli naše kroky hneď do Košíc. Tam si ma urgentne objednali na druhý deň. Mala som pri sebe štós dokumentov môjho zdravotného záznamu. Strávili so mnou celý deň. Robili mi všetky krvné testy, hormonálny skríning, imunologický skríning, USG, laparoskopiu, hysteroskopiu a hysterosalpingografiu. Výsledok všetkého bol rovnaký ako v Prešove – hysterektómia. Vraj najhorší prípad, aký si tu kto pamätá u tak mladej baby... Takže mi nebolo o nič ľahšie. Prvé tri dni boli hrozné – to som len ležala v posteli a neskutočná depka. Braňo bol so mnou a snažil sa ma upokojovať.

6.7 mi Braňo oznámil, že ideme na dovolenku do Talianska. Vybavil last minute v priebehu hodiny, čo si bol akože odskočiť. Tri dni som len ležala v posteli a ma chcel rozptýliť. Išli sme už na druhý deň a to do strediska Monterosso al mare a do štvorhviezdičkového hotela na útese Porto Roca. Zbalila som sa v priebehu hodiny. Bol to tak príjemný šok a Braňo mi predčítal myšlienky lebo som fakt potrebovala vypadnúť od reality. Oddýchnuť si, uvoľniť sa a pripraviť sa psychicky a fyzicky na zákrok, ktorý mi mal zmeniť materstvo... Leteli sme do Janova a odtiaľ sme išli vlakom priamo do strediska. Niekedy bolo toto mestečko prístupné len loďou, lebo je obklopené skalami. Toto mestečko je časťou známej Cingue terre a delí sa na nové a staré mesto. Hotel bol krásny v klasickom vidieckom talianskom štýle. Mali sme výhľad na celý záliv a na Ligúrske more. Strávili sme tu osem dní a snažili sme sa nebaviť o tom čo ma čaká, na našu budúcnosť a na všetky bôle, ktoré nás obklopujú. Boli sme aj na výlete v meste La Spezia. Je veľké ako náš Prešov, ale má plus a to more... to mi v Prešove veľmi chýba. Celé dni sme trávili na pláži, v reštikách a hrali biliard. Úplne som vypla a keď prišiel posledný deň až som sa rozrevala. Skončila dovolenka, rozprávka a nastúpila tvrdá realita.

Po návrate som išla o tri dni na predoperačné a predanesteziologické vyšetrenie. Za tie dva týždne od poslednej kontroly sa mi stav ešte zhoršil a mala som zápal aj v celom materničnom hrdle. Braňo aj mamka boli somnou neustále. 20. 7. 2005 mi urobili čiastočnú hysterektómiu s ponechaním vaječníkov, aby som nebola v kompletnom klimaktériu. Pooperačný priebeh som mala relatívne v pohode, ale moja psychika bola na dne a dávali mi lieky na upokojenie. Primár Hajduk si ma veľmi obľúbil a veľmi ma psychicky podporoval. Moja šanca nosiť dieťatko v mojom brušku už bola nulová. Braňo sa na oko tváril ako silný muž, ktorý ma podporuje a nechcel predomnou plakať ale jedna sestrička sa preriekla a povedala mi, že ho našla žalostne plakať v kútiku na oddelení. Už som verila, že ani táto životná udalosť nás nerozdelí.

V septembri som nastúpila do maturitného ročníka už na denné štúdium. Po operácii sa všetky tie problémy akoby stratili. Jasné, že bolesti som mala a musela som chodiť raz za mesiac na kontroly ale tak nedá sa to porovnať so stavom pred tým. Tým, že mi ponechali vaječníky som bola relatívne v pohode. Menzes mi vôbec nechýbal. Na kontrolách sa kontroloval stav či sa nejaká tá sliznica nezanechala a nerozrástla. Pri operácii mi totiž odstránili všetky zrasty aj okolo maternice, aj vaječníkov a aj v Douglasovom priestore. Po fyzickej stránke to bolo super, po psychickej už omnoho horšie. Tieto prázdniny boli strašné – väčšinou strávené v posteli s mojím drahým. Ale tak Braňo ma veľmi držal nad vodou.

Štvrtý ročník som ako tak zdolala. Po roku individuálneho štúdia to bolo úplne iné ale tak spoločnosť mi už tak neprekážala. Zmaturovala som na samé dvojky čo som brala za maximálny úspech, lebo na to čo som prežila viem, že známky sú len na parádu. Život je o niečom inom. Som vďačná za každý deň keď nemám bolesti a som s tými, ktorých mám rada. Braňo sa už stal súčasťou našej rodiny a už u nás aj často prespával. Mama mu bola vďačná ako ma drží nad vodou. S Braňom sme sa o deťoch od operácie vôbec nebavili. Je to pre nás veľmi citlivá téma ale tak máme toho veľa spoločného tak sme sa bavili o inom.

2. Anglicko

Po maturite som chcela ísť niekde do zahraničia zarobiť. Braňo ešte potrebuje posledný ročník kde bude robiť veľa seminárky a architektonické práce a tak som sa rozhodla, že idem do práce. V jeden večer som si povedala, že chcem byť náhradná mamina a že si v budúcnu adoptujem kopec detí a chcem byť mamou na full time. Takže nebudem pracovať a tak chcem zarobiť teraz a žiaľ na Slovensku by to nebolo tak rýchle. Sesternica totiž pracuje v Londýne ako aupair manager a tak to pôjde ľahko a jednoducho. Linda tam prišla ešte v roku 1999 a tak sa za sedem rokov vypracovala. Manažuje dvadsať aupairiek a k tomu prekladá na council úrade pre slovákov. Proste si tam žije... Vydala sa za Španiela, ktorý má veľké podiely v troch firmách a tak je im sveta žiť. Deti ešte nechcú...

Po mesačnom dohadove s Lindou som odchádzala do Londýna s veľkým vzrušením, túžbami ale aj so slzami v očiach. Braňo to tiež veľmi prežíval. Si nevie predstaviť byť rok sám. Na rok som totiž preč – nahrabať a prísť začať nový život.

Linda mi vybavila indickú rodinu v štvrti Witchmore hill neďaleko Enfieldu v severnom Londýne. Prišli ma čakať na letisko a dokopy ich bolo desať. Boli veľmi vrúcny. Čakala som ako to bude s mojou anglinou ale bolo to v pohode. Snažili sa rozprávať pomaly a zrozumiteľne. Pani domu Aishana je najlepšou kamarátkou Ayeshi Bhatia, ktorá je mladšou sestrou Amita Bhatiu, ktorý je zaťom slávneho a bohatého Lakshmi Mittala. Ten je totiž najbohatší muž v Anglicku. Teda Ayesha má o krásny život postarané. Pán domu Tanay Adani Laddha je miestny zástupca riaditeľa pobočky odevného koncernu Next – v Enfielde. Majú spolu štyri deti, z toho sú ich dva vlastné. Dvaja vlastný chlapci Puneet (11) a Dinesh (9) a adoptovane dvojčatká Pragya a Sahana (5). Po chlapcoch totiž už nemohli mať dieťa. Aishana mala totiž prasknutú maternicu v 32 tt a tak je Dinesh zázrakom, že to prežil. Priali si ešte dieťatko a tak keď im zomrela Tanayova sestra adoptovali si jej päť ročné dvojčatá. Zomrela pri autonehode cestou z práce. A keďže bola slobodná mamina tak išli detičky krstnym. Stalo sa to len dva mesiace dozadu a tak moja úloha bola jasná.

Dom bol veľký dvojdom– 5 izbový s dvoma obývačkami a peknou záhradou. Pre toľkých ľudí tak akurát. Dostala som samostatnú izbičku, nie veľkú ale pre mňa tak akurát. Hneď na začiatku mi dali notebook a tak som bola na Skype s Braňom a s rodinkou každý deň. Môj plán dňa bol odviesť všetkých do školy, poobede zo školy a dva krát týždenne odviezť Puneeta na klavír a Dinesha na herecký krúžok. Dvojčatká nechodia zatiaľ nikam. Po týždni mi pribudla brigáda priamo v Nexte. Bolo to na tri hodinky týždenne a mala som na starosti triedenie detského textilu do výpredajov. Veľmi, preveľmi ma to bavilo a vedela som si to predstaviť aj ako moju hlavnú prácu...ale tak ňou bolo opatrovanie štyroch detí. Chlapci boli už veľký fešáci, slušný, skôr introverti (akurát tak Dinesh je akoby schizofrenik – napoly totálne utiahnutý a napoly totálny šašo a herec) a dievčence boli také malé citlivé bábiky. Možno plakávali často pre stratu mamky ale tak Aishana bola pre nich úžasná druhá mama. Aishana nepracovala a celé dni sa starala s láskou o chod domácnosti. Bola vychýrená kuchárka a som sa pri nej za rok vypapala (pribrala som 10 kíl). Počas toho roka sme boli aj v Indii u nich doma na návštevu v časti západné Bengálsko. Pre mňa to bola prvá takáto dlhá cesta (a asi aj posledná). Tanay tu má vzdialenejšiu rodinu. On sa totiž narodil už v Londýne ale jeho starý rodičia a celá ostatná rodina je práve v Indii – v prímorskom mestečku Mandarmoni. Bola som uchvátená všetkým čo som videla a aj keď to je mimo hlavného diania Indie oni sú na tom veľmi dobre čo sa týka pomerov. Chlapci tu už boli dva krát ale dievčence nie. Pragya celú cestu lietadlom prevracala – och bolo mi jej tak ľúto. Chválabohu cestou naspäť to už bolo dobré.

Ten rok ubehol ako voda... Veľmi ťažko sa mi lúčilo s touto rodinou. Boli úžasný, spätý, milujúci... Keď som im povedala, že svoje deti nikdy nebudem mať pre zdravotné problémy veľmi ich to zasiahlo. Z časti vedeli čo to je ale tak Aishana mohla mať dva svoje deti, ja nebudem mať svoje ani jedno... Veľmi ma podporili v myšlienke adopcie a sľúbili mi, že mi budú finančne vypomáhať, len aby som si splnila svoj sen mať veľkú rodinu. S Aishanou sme si boli povahovo veľmi podobné aj napriek kultúre. Finančne boli na tom veľmi dobre. Vlastnili veľký dom bez hypotéky, zariadený veľmi pekne (s detailmi ich kultúry), deti v značkovom Nexte vyobliekané (a samozrejme ostatných značkách), raz ročne chodili na ďaleké dovolenky (India- niekoľko krát, predtým Kuba, Kapverdy, Madagaskar) a raz ročne len tu v Európe... Pán Adani Ladha zarobí mesačne 7200 libier a spolu s prídavkami a bonusom 1000 libier pre Aishanu (prispieva do gastronomického časopisu články o varení) majú príjem 9000 libier mesačne. K tomu je ešte príjem nájmu z ich bytu vo východnom Londýne 1100 libier mesačne (je to pre ich vzdialenú rodinu a tak je to menej ako tam stoja bežné reality). Čo to aj zdedili po mamke ich adoptovaných dcér a všetko z predaja (byt, nábytok, osobné veci) dali dievčencom na účet. Taktiež ich podporuje Aishanina najlepšia kamarátka Ayesha a to ročne 100 000 libier ! Tá bohatá Ayesha je tiež milá osôbka, trávila u nás alebo mi u nej veľa času. Je ešte bezdetná a nemá šťastie v láske. Aj napriek tomu, že jej brat je multimilionár a ona v podstate tiež nenapĺňa ju to. Ona chce hlavne chlapa a deti. Raz sme boli u nej na jej narodeniny (28) tak to bolo také honosné... Býva v známom apartmánovom dome One Hyde park pri Knightsbridge a to v jednospálňovom byte. Bola tam aj slávna Vanisha Mittal (jej švagriná) a veľmi som si ju obľúbila... ale tak ona je z iného sveta. Braňo sa len bál, že keď sa stretávam aj s takými boháčmi, tak aby som si nejakého nenabalila... ale tak moje srdce navždy patrí len jemu.

Posledný týždeň môjho pobytu v Anglicku prišiel za mnou aj Braňo. Spomínala som totiž pánovi Ladhovi, že manžel práve skončil vysokú školu, a že by chcel v budúcnosti stavať ekologické zrubové domy. Náhodou týždeň predtým sa jeho kolegyni manžel sťažoval, že nevie nájsť architekta na toto. A tak slovo dalo slovo a Braňo tu prišiel už čiastočne aj pracovne. Stretol sa s pánom Mortisom a dohodli sa na spolupráci. Braňo bol veľmi nadšený. Jeho manželku som poznala, lebo robila v Nexte účtovníčku. Braňo si spolu s jeho parťákom Lukášom pripravili všetky podklady, prezentácie, architektonické návrhy a tak bol Braňo riadne pripravený. Braňo bol nadšený z rodiny Ladhovcov a sľúbili mu, že mu pomôžu naštartovať jeho biznis a že nám aj pomôžu v našom sne o detičkách – aspoň adoptovaných. Že keď bude pracovne v Londýne môže u nich (v Londýnskom byte) prespať, pomôžu nám aj s nákupmi...

Na Slovensko sme sa vrátili 11.7. 2007. Hneď večer ma požiadal o ruku a to na Kalvárii. Bolo to krásne a fakt nečakané, lebo sme sa o tom vôbec nerozprávali. Vyznal mi lásku, že ten rok bezomňa bol preňho nekonečný a že si chce somnou ,,založiť“ rodinu. S Braňom sme si našli podnájom na sídlisku. To len na čas, kedy sa postaví náš zrubový domček – teda Braňov prototyp. Týždeň sme riešili detaily, on to dal na papier a začiatkom augusta sa už išlo na vec. Braňo zdedil dom po jeho babke, ktorá zomrela deň po jeho štátniciach. Dom bol v dezolátnom stave a tak sme sa rozhodli ho zdemolovať a postaviť na jeho mieste nový, zrubový, presne podľa našich predstáv. Je to v Haniske neďaleko Prešova a v blízkosti lesa – proste krása. V podnájme sme bývali päť mesiacov. Začiatkom augusta som začala pracovať vo firme môjho strýka – je to firma zaoberajúca sa tlačením kníh a ja som tam robila sekretárku. On vedel, že je to len na pár mesiacov a preto som si nehľadala prácu na dlho, lebo už čoskoro budem mamou...

22. 9. 2007 bol náš veľký deň D a to naša svadba. Konala sa v malom kostolíku len v kruhu najbližšej rodiny a prišli aj moji verný – rodina Ladhová z Anglicka. Svadba bola pre nás s Braňom len taká formalita. Nie som typ, ktorý rieši všetky tie veci okolo aj rok dopredu. Zbúchali sme všetky prípravy za dva mesiace. Na hostine bolo len 28 hostí. Lukáš nám bol svedkom. Moja aupair rodina nám ako svadobný dar darovali 7000 libier a dovolenku all inclusive v Dominikánskej republike– boli sme totálne v šoku. Veľmi nám to pomôže. Náš domček bol už na polovicu hotový a tak sme ich tam pozvali. Boli ním nadšený. Zatiaľ bývali v hoteli ale tak keď prídu nabudúce už budú v našom dome s hrbou detí.

3. Adopcia

Hneď po svadbe sme začali vybavovať všetky náležitosti týkajúcej sa osvojenia dieťaťa do adopcie. Vyplnili sme všetky potrebné formuláre, osobne navštívili združenie Návrat, Úsmev ako dar a pár detských domovov na východnom Slovensku. Všade sme stretli skvelých ľudí, ktorých náš príbeh zaujal a boli veľmi vrúcny a sľúbili nám, že sa posnažia, aby to netrvalo dlho ako obyčajne. Všetkých prekvapilo, že sme sa s manželom rozhodli až pre osem detí, ktorým dáme domov, lásku a našu starostlivosť. Viacerí nás presviedčali, aby v takom počte sme boli len pestúni, že za to dostaneme zaplatené ako čiastočný zamestnanci detského domova... Ale ja sa nechcem dieťaťa, ktorého budem milovať po čase vzdať. Ja chcem moje deti navždy aj keď to bude stáť kopec peňazí. Ale tak nakoniec nás pochopili a sľúbili, že nám pomôžu ako len budú môcť. S Braňom sme sa o tom v priebehu posledného pol roka veľa rozprávali, veľa sme čítali, stretli sme sa s viacerými adoptívnymi rodičmi. Čo nepochopím, boli medzi nimi aj ľudia- neskutočne nábožensky založený, ktorí po rokoch snaženia ani len u lekára neboli a nezabojovali asistovanou reprodukciou. U mňa by to samozrejme nepomohlo, keďže nemám maternicu a teda by som to dieťa nemala kde nosiť... ale oni ich majú a nebojujú, lebo to cirkev zakazuje... Mať tak maternicu tak bojujem ako lev, aby som mala vlastné dieťa... Oni len tíško...že Boh to tak chcel...

Naše požiadavky boli:

1. Vek - dva deti do roka, dva deti do troch rokov a štyri deti od troch do šiestich rokov

2. Pohlavie – najlepšie štyri dievčatká a štyria chlapci

3. Národnosť – len československá

4. Rasa – len neŕomovia – na vysvetlenie... genetika je silná vec

5. Zdravotný stav – veľmi dobrý – pri takom počte si nemôžem dovoliť zobrať dieťa s predvídateľným zlým zdravotným stavom

Takže všetko bolo podané dňa 24.9 a už sme len doložovali papiere. Október a november sme sa zaoberali dokumentmi o adopcii a dostavbou dreveného domčeka. Popritom sme obaja pracovali. Braňovi sa anglické zákazky veľmi rozbehli a tak mali s Lukášom veľa práce. Pomer slovenských a anglických zakázok bol 50:50. Braňo bol denne na Skype s pánom Mortisom, s ktorým doťahoval detaily jeho klientov. Braňo si s Lukášom v októbri založili s.r.o - EWH: Ecowoodhouse a teda už môžu robiť naplno. Zatiaľ majú len prenajatú kanceláriu ale ak bude náš dom dokončený tak tam bude v podkroví ich pracovný svet. V novembri bol Braňo, Lukáš a ja na prvom pracovnom stretnutí. Boli sme na týždeň a pán Ladha nás ubytoval v ich jednospálňovom byte v mestskej časti London Fields. Normálne tam má nájomníkov (ich vzdialenú rodinu) ale na ten týždeň čo sme tam boli ich ,,vytrepal“ na dovolenku do Paríža. Túto polodovolenku som si veľmi užívala a vedela som, že už o chvíľu sa nám s Braňom zmení život a ja budem mamou na plný úväzok. Takže som si užila chvíle, na ktoré popri ôsmich deťoch nebude čas. Chodila som s Aishanou po nákupoch – zatiaľ len pre mňa a pre dom. Lebo ešte neviem, aké deti budem mať... Aishana sľúbila, že nám bude posielať detské oblečko aké si len obľúbim na nete, ona kúpi alebo objedná tu v UK a mi ho pošle alebo poňho príde osobne Braňo keď tu bude na služobke. Na to sa veľmi teším. A vraj to bude všetko grátis, lebo ma majú veľmi radi, že som im veľa dala a osud mi neprial tak ako im... No čo k tomu dodať... S Braňom a Lukášom sme pochodili múzeá a galérie a každý večer sme strávili niekde inde... Bolo to super. Lukáš sa pred nedávnom rozišiel s priateľkou po dvoch rokoch chodenia tak sme ho chceli rozveseliť. Braňo vybavil ďalšie štyri projekty na zrubové domy v Anglicku (doteraz to boli štyri projekty a z každého projektu mali zisk cca 9000 libier – teda na polovicu 4500 libier pre každého). Na Slovensku to boli doteraz tiež štyri projekty a tu bol zisk z jedného120 000 – teda na polovicu 60 000 sk. Biznis teda ide nad očakávania a vo veľkej miere tomu ďakujeme pánovi Adanimu Ladhovi a pánu Mortisovi. Je to sled náhod, ktoré nám hrajú do karát. Z Londýna sme išli úplne natešený, nabalený rôznym oblečením, doplnkami do domu a anglickou stravou. Keďže sme boli na firemnej dodávke – Peugeot Partner tak sa nám toho pomestilo dosť. Dokopy sme minuli len my s Braňom 2250 libier – a to len na zábavu, jedlo, oblečenie a nákupy.

Tretieho decembra sme išli s Braňom na našu svadobnú cestu do Dominikánskej republiky, ktorú nám kúpila rodina Ladhovcov. To, že to bol raj na zemi vám nemusím písať... Strávili sme tu 10 dní v päťhviezdičkovom hoteli Marina Sands luxury resort v stredisku Punta Cana na východe Dominikánskej republiky. Užívali sme si pláže na celom východnom pobreží. Boli sme aj na fakultatívnych výletoch – ostrov a zároveň národný park Catalina, ostrov Saona, hlavné mesto Santo Domingo, Jeep Safari, Manati park (plávali sme s delfínmi). Všetko už bolo v cene all inclusive. Z našich peňazí sme dali sotva 2000 korún. Počasie bolo úžasné, ľudia v hoteli tiež, krajina nádherná... Pofotili sme množstvo záberov a nakrútili asi tri hodiny videa. Let tam aj naspäť sme prežili našťastie v pohode a domov na Slovensko sme sa vracali plný energie, nádeje a vzrušenia z budúcnosti.

Hneď po návrate sme išli (14.12) tvrdo za našim snom. Úrady, detský domov, združenia... Šestnásteho decembra sme dostali povolenie si vybrať ako pár dieťa – že naše sociálne, ekonomické, zdravotné, právne, psychologické a etické podmienky sú v poriadku.

Ako prvé dieťa sme si vybrali štvorročnú Grétku. Zamilovala som sa do nej na prvý pohľad a to 19.12. Bolo to vo Vranovskom detskom domove. Do Vianoc sme boli u nej päť krát – teda každý deň. Na Vianoce už bola s nami. Grétka pochádza z rodiny, kde tragicky zahynuli obidvaja rodičia a to pri autonehode v auguste. Až teraz bola právne voľná na adopciu a my sme boli prvý, ktorí o ňu prejavili záujem. Grétka bola jedináčik a nemá žiadnu blízku rodinu čo by sa jej ujali. Bola veľmi introvertná s nádhernými očkami a úsmevom čo nás dostal. Potrebovala toľko lásky a mojkania... Mala jednu chybičku – neliečenú konskú nohu – teda pes equinovarus... Podľa toho sme s Braňom dedukovali, že asi jej rodičia neboli úžasný... Mali len niečo po dvadsiatke a už štvorročnú dcérku... Samozrejme chybičku, že krivkala som nepovažovala za nič hrozné čo by ma odradilo. Definitívne sme si ju mohli zobrať až ôsmeho januára.

Do Vianoc sme stihli milovať ešte dve deti a to súrodencov Amálku (6) a jej bračeka Kristiánka (2 a pol). Tiež u nás strávili Vianoce. Pochádzajú z detského domova v Šarišských Michaľanoch. Ich otec zomrel tesne po oplodnení Kristiánka a ich matka sa po pôrode tak spustila, že pred rokom ich dala do detského domova a nejaví o nich záujem. Celé dni vraj boli stále spolu. Amálka si bračeka veľmi strážila a s nikým sa nebavila. Je jasné, že sme si ich zobrali oboch. Amálka je predškoláčka a Kristiánko ešte vôbec nerozpráva. Ale inak sú zdravé detičky túžiace po pokojnom domácom prostredí. Definitívne sa k nám nasťahovali dvadsiateho januára.

Štvrté dieťa, o ktoré sme mali záujem bol Viktor, ktorého matka porodila v tzv. anonymnom programe. Dal mi to hneď vedieť primár gynekológie Hajduk v Prešove kde ma operovali a ktorý ma mal veľmi rád a chcel mi takto pomôcť. Takže v januári (7.1) sme si ho boli pozrieť ešte v pôrodnici a k nám sa dostal po šiestich týždňoch. Medzitým bol v dojčenskom ústave. Primár to zaurgoval na sociálke a tak sme ho dostali práve my... Viktorko bol nádherný a všetko čo vieme o jeho rodičoch je to, že to bola osemnásť ročná žienka z detského domova... Vždy som túžila po maličkom bábetku a máme ho... hoci sme ho dostali sedem týždňového...

Piate dieťa nám podarovala jedna žena zo Svidníka. Dozvedela sa o nás od primára Hajduka, ktorý tam má rodinu a nejako sa dohodli. Išlo o ženu, ktorá gamblovala a dieťa Sofia jej bola na príťaž. A tak sa jej vzdala s podmienkou, že Sofia pôjde rovno k nám. Sofiu sme prvýkrát stretli 19.1 a bolo to päťročné krásne kučeravé blonďavé dievčatko. Mala však jednu chybičku a to celiakiu – no to nepovažujeme s Braňom za prekážku. Jej matka jej samozrejme diétu nedržala a tak mala následky, ktoré sa ale dajú zmenou stravy napraviť. S Aishanou sme sa dohodli, že mi bude posielať bezlepkovú stravu po Braňovi (keď je tam na služobke). Domov sme si ju zobrali o tri dni – teda 22.1

Šieste dieťa, ktoré zavítalo do našej rodiny bola Jasmínka. Tú našli pri kontajnery v piatom týždni a to v Rožňave. Išla do miestneho detského domova. Boli sme tam za ňou 1.2 a domov sme si ju mohli zobrať až o mesiac 3.3. Keď k nám prišla mala necelé štyri mesiace. Jej rodičov sa nepodarilo nájsť. Keď ju našli bola podvýživená (na 5 tt mala len 3100 g) a tak ju v rožňavskej nemocnici dávali dokopy tri týždne. Bola tak drobučká. Moje materské ja opäť zaplesalo tým krehkým a malinkým stvorením. Jasmínka si cucká palec a je to veľmi zlatučké.

Siedme dieťa Simon si nás získal v Prešovskom detskom domove. Bol tam len týždeň keď sme ho spoznali. Matka oň prišla súdnou cestou keď ho týrala a každý týždeň si domov vodila všelijakých chlapov... Och tento šesť (takmer sedem) ročný chlapček si zažil toľkého zla... ale my mu to vynahradíme. K nám sa nasťahoval 6.3. Keďže bol prvákom ale do školy takmer nechodil tak sme ho dali naspäť do predškolskej škôlky a v septembri ide nanovo do školy. Našťastie po zdravotnej stránke bol v poriadku.

Ako posledné dieťa sme privítali 3,5 ročného Benjamína. Už tri roky bol v detskom domove v Košiciach, ale keďže nebol právne voľný nikto si ho nemohol zobrať. Jeho mama ho chvíľu chcela naspäť, potom zase nie... Napokon skončila vo väzení za vydieračstvo a podvod a tak ho súd mohol dať nám. Stretávali sme sa od februára no k nám prišiel až na veľkonočný štvrtok 20.3.

4. Náš zrubový dom

Po zoznámení sa s už našimi deťmi vám predstavím náš zrubový dom snov:

Ako som spomínala nachádza sa v obci Haniska pri Prešove. Pozemok je veľký 17 (šírka) x 25 (dĺžka) metrov. Dom má 12 x 9,5 m2 . Celý dom je tmavého dreva s miernym folklórnym štýlom, výklenkami v podkrový a terasou pod strechou. Na streche sú slnečné konektory ako sa na správny ekologický dom patrí. Pôsobí ozaj mohutne. Celková výmera domu je 310 m2.

Na prízemí je približne v polovici vchod a predsieň. Predsieň má rozmery 2 x 2,5 metra. Na celej pravej strane je veľký drevený vešiak s desiatimi háčikmi na zavesenie. Pod ním je skrinka na topánky a nad vešiakovou stenou je skrinka 2,5 x 0,5 metra na obuv, ktorá sa sezónne uskladňuje. Podlaha má mätové kachličky a vstupné dvere majú po bokoch okennú výplň, ktorá celú predsieň a chodbu krásne presvetľuje. Z predsiene sú dvere do hosťovskej izby.

Hosťovská izba má 4 x 2,5 metra. Má dva okná a je ladená v lososovej farbe. Je tu veľký rozkladací gauč, veľká vstavaná skriňa, písací stolík a TV. Najčastejšie tu prespáva moja mama alebo Braňovi rodičia. Aj keď nie je moc veľká ale je útulná a prespanie stačí.

Vedľa hosťovskej je herňa pre deti – 4 x 3 m. Je to jedna z dvoch herní, ktoré máme. Tu je: domček, lezecká stena, kuchynka, opravárenský pultík, mini trampolína, množstvo kociek a lega, rôzne elektronické hračky pre rôzne vekové skupiny... Je tu jedno okno na záhradu a jedno okno do vedľajšieho bazéna.

Bazénová miestnosť má veľkosť 6 x 4 m a samotný bazén 3,5 x 2 metre. Je to úžasné mať pri toľkých deťoch aj takúto zábavu a relax. Celá miestnosť je ladená do tmavo a svetlo modra. Miestnosť je oddelená od záhrady obrovskými posúvnymi oknami, takže v lete sa dá aj prepojiť vnútorný priestor s vonkajším. Bazén je vyhrievaný na 30 stupňov.

Vedľa bezénovej miestnosti sú schody na poschodie. Koberec je bordovej farby a steny sú krikľavo ružové s prvkami drevenej architektúry. Je tu množstvo rámikov všetkých nás.

Oproti schodom je kúpeľňa. Má 4 x 2 metre. Je ladená v kráľovsky modrej a bielej. Je tu sprcha, dva umývadlá, práčka, sušička na prádlo, záchod a veľké skrinky. Z kúpeľne vedie kachličková cestička smotanovej farby k bazénu dlhá dva metre a široká 70 cm. Zbytok chodby má koberec bordovej farby a steny sú smotanovo-ružové.

Vedľa kúpeľne (teda z predu ak sa pozriete na dom v pravom rohu) je kuchyňa spojená s jedálňou. Kuchyňa má rozmer 4 x 2,5 metra. Kuchynská linka má dokopy 7 metrov a má tvar písmena predlženého U. Medzi linkami je pracovný ostrovček 1 x 1 meter kde su dole v skrinkách uchované potraviny a hore sa krája a pripravuje strava. Kuchyňa je ladená v smaragdovej a mätovej farbe – teda steny sú biele ale podlaha a kuchynská linka sú zelené. Prechod medzi kuchyňou a jedálňou neexistuje. Obrovský stôl je hneď vedľa v centrálnej časti pravého krídla. Stôl má 3 x 1,5 metra a okolo neho sú desať stoličky. Jedálenská časť kuchyne je smotanovo čokoládovej farby s množstvom živých kvetov na stenách a živé sú na stole. Túto časť domu využívame snáď najčastejšie, keďže pre osem detí treba variť stále ale tak aj ja aj Braňo milujeme varenie a často nám jedlo nosí aj Braňova mamka, ktorá je vychýrená kuchárka. Na stene je aj veľká TV.

V zadnej časti domu na pravo (vedľa schodiska) je obývačka prepojená s conservatory (teda presklenná miestnosť na váľanie). V obývačke je veľký gauč v tvare U, ktorý ma dokopy osem metrov a zmestí sa tam až dvanásť dospelých a detí aj dvadsať... Nad gaučom je veľké okno 3 x 1,5 metra s tyrkysovým závesom. Medzi je veľký stôl 2 x 1 meter a oproti sedačke je murovaná stena (za ktorou je jedáleň), na ktorej je obyvačková stena (3 m) s veľkým LED televízorom s uhlopriečkou 102 cm. Na stene (za ktorou sú schody) je obrovský obraz našej rodiny-154 x 90 cm. Na zemi je plávajúca podlaha čokoládovej farby a čokoládový koberec. Steny sú tyrkysovej farby a luster biely.

Vedľa je conservatory určené na leňošenie. Má 3,5 x 2 metre a sú tam osem tzv. fazuľové vrecia, TV na stene na murovanej stene (stena spoločná s obývačkou) je aj knižnica s množstvom kníh. Krásne tu svieti slniečko a aby to nebolo až nepríjemné tak na všetkých oknách je fólia, ktorá zabraňuje prieniku lúčov. Miestnosť má podlahové vykurovanie v zime takže je tu celý rok fajn. Túto miestnosť máme celá rodinka veľmi radi... keď sa tu desiati nasačkujeme a sa šalíme alebo len tak leňošíme. Z conservatory sa ide na záhradu.

Prízemie má dokopy 121 m2. Trávime tu s deťmi veľa času. Je zariadené s láskou a je prispôsobené veľkej rodine.

Na druhom poschodí sú v ľavom krídle štyri detské izby. Každá izba má rozmer 4 x 3 metre. Vpredu sú z ľavej strany: izba Simona a Benjamína ladená v odtieňoch tmavomodro-svetlomodrej a izba súrodencov Amálky a Kristiána ladená v tyrkysovo-fialovej farbe. Oproti sú izby Sofie a Grétky ladená v ružovo-červenej a budúca izba Jasmínky a Viktora ladená v mätovo-lososovej, ale tak oni sú ešte pri nás v spálni- naše bábetká... Každá izba obsahuje poschodovú posteľ pod ktorou je úložný priestor, veľkú skriňu, dva písacie stolíky so stoličkami, skrinka na hračky a knižky... Každá izba má veľké okno so závesmi a nálepkami na oknách v sezónnom motíve. Na chodbe medzi izbami je detský stan plný loptičiek na hranie. Každá izba je nádherná a neporovnateľná s tým, čo mali v detských domovoch alebo v bývalých rodinách... Keďže v dome sú ešte dve herne a záhrada je tu dostatočný priestor na zábavu, oddych a súkromie. Len na vybavenie izieb a herní (nábytok, hračky, doplnky, dekorácie) sme dali takmer 220 000 sk. Mnoho vecí (hračky, doplnky) sú z Anglicka a Braňo ich doviezol na dva krát dodávkou a mini busom. Braňo kúpil cez Ebay vo februári mini bus Ford transit (15 miestny) a doviezol ho priamo z Anglicka. Teda Braňo išiel na Forde a Lukáš išiel na dodávke. Ja som poobjednávala cez Ebay, Argos, rôzne katalógy, všetko to prišlo Aishane a Braňo to bral. Braňo tam bol 14-17. januára a 20-24. februára. Okrem vecí do domu doniesol oblečenie na kilá a to v januári pre Grétku, Amálku a Kristiána a vo februári pre Sofiu, Viktora, Benjamína, Simona a Jasmínku. Objednávala som: Next (70 % vecí pochopiteľne, keďže tam máme protekciu a mám to za smiešne ceny), H&M, Disney, Carters, Gymboree, Oshkosh, Crazy8 (všetko z Ameriky Aishana naobjednávala podľa môjho želania cez Ayeshu), Jojo Maman Bebe, Vertbaudet, Mothercare, Mark &Spencer, George, TU, Rebel, Matalan... Ako Aishana sľúbila, všetko oblečko platila ona a nechcela povedať ale podľa mojich výpočtov (čo som jej posielala čo presne chcem a vek dieťaťa) tak to vyšlo na takmer 6000 libier... Vecičky po starších samozrejme zdedia menší a keďže je toho tak veľa, tak veci budú nosené ozaj málo. Braňo bude nosiť oblečko priebežne a to je, že splnený sen... som proste nákupná maniačka – žiaľ len cez web a nie osobne (čo má tiež svoje čaro) ale tak s ôsmimi malými deťmi sa mi to tak skoro nepodarí – vycestovať... Oproti schodom je kúpeľňa. Je prispôsobená deťom a hraje všetkými možnými detskými motívmi – mix všetkého milého, čo sme našli vhodné do kúpeľne. Chodba na celom prvom poschodí je bielej farby a koberec je tmavomodrý. V detskej časti je kopec nálepiek, plagátov a obrázkov rôznych postavičiek z rozprávok.

Vedľa schodiska je spálňa. Momentálne tu máme dva postieľky a teda je tu tesno ale tak o rok už bude miesta dosť. Spinkajú tu s nami naše miminká Viktor a Jasmínka. Okrem postieľok je tu manželská posteľ 200 cm, komoda na detské veci s prebaľovacím pultom na vrchu, ozdobný kôš na periny a obliečky... Spálňa je ladená v svetlo modro- kráľovsky modrej v kombinácii s bielou. Spálňa má dva okná a je krásne presvetlená. Je tu aj šatníková časť so štyrmi metrami vstavanej skrine (od zeme až po strop). Sú tu osem šuflíky, štyri tyče na šatstvo a množstvo poličiek. Tak polovicu šatníka som si kúpila v Anglicku a zbytok je zo Slovenska. Braňov pomer je už 80 % anglické veci, verzus 20 % slovenské... ale tak on si tie veci môže priamo vyskúšať a počas služobiek má čas... ja ho už nemám. Hneď vedľa šatníkovej časti je rodičovská kúpeľňa s rohovou vaňou, záchodom, dvoma umývadlami, práčkou a s mnoho poličkami. Je ladená v ružovo-bordovej farbe a má rozmer 3 x 2 metre.

V rohu pravého krídla je herňa číslo 2. Je veľká 4 x 2,5 m a nemá vstupné dvere, len prechod okolo rodičovskej kúpeľne. Herňa je krásne presvetlená dvoma oknami. Je tu dievčenská časť (kočíky, asi 30 bábiky, veľký domček pre ne, poníky...) a chlapčenská časť (trenažér, TV a X-box, veľké ale aj malé autá, hasičská súprava, policajný výzbroj, pirátsky hrad, vláčiky...). Proste raj. 

Prvé poschodie má 114 m2 a hýry všetkými možnými farbami. Každý si tu nájde dostatok miesta na hru či odpočinok aj keď je nás veľa.

Na druhom poschodí v podkroví je k dispozícii 75 m2 aj keď využitého priestoru, ktorý nie je pod šikmou strechou je asi 50 m2. V ľavej časti je veľká pracovňa Braňa a Lukáša, mini kuchynka, stôl pre sekretárku Líviu, ktorá tu robí účtovníctvo a v podstate dievča pre všetko (preberá telefóny, objednávky, zastupuje ich ak sú v Anglicku či neskôr v Nemecku, varí im kávu, upratuje podkrovie...). Vedú tu schody z bočnej záhradky ale tak to skôr len na efekt. Vedľa je projektová miestnosť, kde sú modely zrubových domčekov, ktoré sa už urobili a ktoré sa práve pripravujú.

Je tu aj kúpeľňa ladená v čokoládovo-smotanovej farbe veľká 3 x 2 metre. Ďalej je tu sklad veľký 3 x 3 metre kde sú pod šikmou strechou skrinky v celkovej dĺžke deväť metrov. Každá skrinka má účel (technické veci, sezónne veci- Vianoce, sezónne veci – veľká noc, oblečenie – chlapčenské, oblečenie- dievčenské, zimné bundy, na cintorín, veci na šitie a náhradné elektrické veci. V strede je vysoká skriňa na prázdne krabice a vianočný stromček. Podkrovie dopĺňa priestranná zastrešená terasa v tirolskom štýle. Má 12 m2 a je podstrešená. Sú tu dve lehátka a hojdačka. Je ukončená balkónovým zábradlím s množstvom kvetov. Deti majú zákaz chodiť do podkrovia a ak tak len s nejakým dospelým.

Záhrada má rozmery 17 x 15,5 metra a je prispôsobená veľkej rodine. Za conservatory (z ktorého sa vychádza na záhradu) je veľké sedenie pre desať osôb (4 x 4 m) pod strieškou s ratanovým nábytkom a veľkým krbom, kde si budeme opekať a grilovať. Je to ladené v čokoládovo-lososovej farbe. Na ľavo a vzadu je raj pre deti: v lete veľký okrúhly bazén, preliezka a šmýkalky v jednom, záhradný domček pre deti a množstvo autíčok, veľké puzzle a iných hračiek na záhradu. Vzadu je domček na náradie (kosačka, záhradné nožnice, motyka, filtračné veci na bazén...), nábytok v zime a hračky. Je tu miesta tak akurát. Veľmi sa teším na leto – to budeme väčšinu času vonku. Východ na záhradu je aj z bazénu takže je interiér aj exteriér krásne prepojený.

Vedľa domu na ľavo je podstrieška pre náš mini bus a firemnú dodávku. Zároveň je tam aj prechod na záhradnú časť. Do podkrovia vedú kľukaté schody k firme, ale tie sa využívajú minimálne. Pred domom je len trojmetrová predzáhradka a dookola pozemku sú vysoké tuje ako živý plot. Je tam ja búda pre nášho psíka.

Náš domček sa dostaval začiatkom decembra a po dovolenke sme sa sťahovali 16.12. Kým sme boli na dovolenke sa dokončieval interiér. Mali sme komplet zariadený náš podnájmový byt a plus sme si v novembri doniesli veľa vecí z Londýna. Ale aj tak v takom obrovskom dome sa nám zdalo, že je takmer prázdny a preto sme chodili veľa po nákupoch. Komplet nábytok do všetkých izieb sme museli objednať 4-6 týždňov dopredu a tak sme sa rýchlo snažili vybrať, aby sa to stihlo ešte kým k nám prídu detičky. Čiže nábytok, elektronika, koberce, záclony, obrazy, kuchynské potreby, obliečky, veci do štyroch kúpeľní... proste bolo toho strašne veľa. Veľa vecí sme si aj objednali cez Ebay a Braňo to doniesol v januári a časť aj vo februári. Domček nás stál: zbúranie starého babkineho domu – 120 000 sk, zrubový dom holá stavba (drevená stavba, zateplenie, okná a vstupné dvere, práca majstrov) –4 900 000 sk (robený na kľúč), všetko do domu (kuchynská linka, vstavané skrine, dvere, podlahy, zárubne, omietky, kľučky, bazén, kachličky, vane, sprchovacie kúty, práca majstrov...) – 400 000 sk, všetky veci do domu kúpené od júla (najprv boli v prenajatom byte) do februára - 1 200 000 sk... Teda dokopy 6,5 miliónov korún (vyše 216 600 eur). Keď sme na začiatku robili finančný plán, tak sme sa až zhrozili ale tak my sme sa neupotili a dom má 310 m2 ... Peniaze sme mali: 4 000 000 hypotéka, 750 000 spotrebný úver, 700 000 Braňove dedičstvo po babke (plus samozrejme pozemok, na ktorom stojí tento dom), 300 000 moje dedičstvo po rodičoch (teda mi ho dali za živa ešte...veď načo mi budú peniaze o 30-40 rokov keď ich potrebujem teraz), 100 000 som ušetrila počas jedného roka v Anglicku, 200 000 ušetril Braňo počas štátnicového roka a od júla do decembra čo už riadne pracuje, 280 000 nám darovali manželia Ladhový ako svadobný dar, 100 000 priložil Lukáš na časť svojho pracoviska a dokopy 100 000 nám darovala moja a Braňova rodina pre detičky vo forme peňazí (že my uznáme čo treba im kúpiť). Keby sme si dom stavali svojpomocne tak by nás vyšiel aj o polovicu menej ale tak prototyp inžiniera musí byť urobený kvalitne (s použitím kvalitných materiálov a s profesionálmi) – veď je to Braňova a Lukášová vizitka. Ich firma spolupracuje so stavebnou firmou, na ktorú sa môžu spoľahnúť a ktorá robí a bude robiť všetky ich projekty na Slovensku.

Braňo od augusta do marca urobil osem projektov na Slovensku a desať v Anglicku, takže sa pomer zvýšil v prospech Anglicka. Pán Mortis ich spoločnosť EWH: Ecowoodhouse doporučil istej Nemeckej firme v meste Nurnberg - Norimberg (132 km od českých hraníc) a tak v apríli tam idú obaja pracovne a ja s deťmi len tak. Braňo zarobí priemerne v čistom tak 73 500 sk (čo je 2450 eur...) čo je na Prešov niečo úžasné a pritom nerobí viac ako 6-7 hodín denne. Nepočítam samozrejme keď je na služobke mimo, ale tak to vtedy donesie spustu vecí a tak sa teším. Z toho platíme 27 000 sk (900 eur) hypotéku a 3900 sk (130 eur) spotrebný úver. Čo je obrovský peniaz ale tak dom je obrovský a chválabohu môžeme si to dovoliť. Keď bol v januári a februári na služobke a ja som už bola s deťmi tak mi vždy pomáha moja mamka, Braňova mamka a jeho otec. Taktiež sesterka Renátka sa angažuje, lebo ona tiež túži po deťoch a už má 34 a nemá ich s kým mať. A tak tu trávi minimálne jedno celé poobedie týždenne.

Naše prvé spoločné Vianoce sme strávili už s našimi (teda skoro) detičkami – Grétkou a súrodencami Amálkou a Kristiánkom. Celý dom sme vyzdobili ešte pred ich príchodom a keď prišli ste mali vidieť tie rozžiarené očká. Kristiánko aj keď je veľmi utiahnutý úplne ožil a behal po celom dome čo sa nevedel vynadívať. Na Štedrý deň sme mali klasickú kapustnicu, my losos na víne a deti losos v alobale na baby zemiačkoch, k tomu samozrejme šalát, svokra napiekla koláče... V obývačke nás čakal obrovsky dvojmetrový stromček (umelý) ozdobený v modro-strieborných tónoch. A pod ním... všetky hračky čo sme kúpili v novembri v Londýne...a to sme ešte nevedeli aké deti budú u nás. Tých balíčkov bolo vyše päťdesiat !!! Samozrejme sme im povedali, že je to tak len tieto Vianoce lebo k nim pribudnú aj ostatný súrodenci a hračky sa preto budú deliť. Nechceli sme, aby si mysleli, že to tak bude stále. Na druhý deň prišli naše rodiny (teda moji rodičia a Braňovi rodičia, moja sestra Simona a Braňov brat a teda môj bývalý spolužiak Dávid). Hneď si tie deti získali a vôbec sa nehanbili. Doniesli množstvo mini pochúďok (koláčiky, toustíky, sladkosti...). Strávili s nami celý prvý sviatok vianočný. Aj sme sa prvýkrát okúpali s detúrencami. Och aké boli šťastné... 

Predtým ako mali prísť som si mesiace všetko možné študovala – veď materstvo je veda a tak veci okolo odučania od nočníčka, ako na vzdory, kedy a čo prikrmovať, rôzne hry, lieky, rôzne detské choroby... veľmi ma tieto informácie zaujímali a v knižnici (v conservatory) mám asi desať knižiek o oblasti materstva. Je to predsa len rozdiel učiť sa všetkému pomaličky počas vývinu dieťaťa a mať odrazu osem detí od pár mesiacov až po šesť rokov... a na to som sa psychicky pripravovala a zbytok je len o láske a postupnom zbližovaní a skúmaní detskej duše a detského fyzična.

Detičky boli u nás do prvého januára (a to na požiadanie, lebo inak by nám ich dali len na tri dni) a teda zažili aj náš záhradný ohňostroj. Braňo to teda riadne roztočil a nakúpil pyrotechniky strašne moc... Grétka a Amálka vydržali až do pol jednej a Kristiánko išiel spať o desiatej a na ohňostroj sme ho zobudili. On sa tešil ale bol na mne strašne prisatý. Amálka spala s bračekom už vo svojej izbe (na 100 % zariadenej) a Grétka sama v izbičke, o ktorú sa bude neskôr deliť so Sofiou. Dala som im toľko lásky a pozornosti koľko som len mohla. Braňo na mne videl ako žiarim... Na jeden deň sme boli aj v Tatrách na sánkovačke. Riadne sme si to užili. Keď po týždni odchádzali bol to pocit ktorý sa nedá popísať a myslím, že deti to prežívali rovnako... Teda sa už nevedeli dočkať kedy budeme ich rodičmi naveky...

Grétka bola u nás prvá legálne a na doživotie a to už o týždeň na to ako sa s nami rozlúčila. Potom bol Braňo už v spomínanom Londýne na služobku a tak som bola na Grétku pár dní sama. Grétka sa veľmi tešila, keď Braňo vybaľoval z dodávky všetko čo tam nakúpil, prípadne čo nakúpila Aishana na moju žiadosť. Za ňou nasledovali Amálka a Kristiánko (20.1). Hneď o dva dni sa k nám pridala aj Sofia, ktorá tu bola po prvý krát a s Grétkou sa z nich hneď stali super kámošky a boli nadšené, že budú zdieľať spoločnú izbu. Vo februári k nám nik nepribudol – to sme len my chodili na návštevy do detských domovov. Ďalší ,,Ježiško“ prišiel 24.2 kedy sa Braňo opäť vrátil zo služobky s plnou dodávkou a plným minibusom. Dom bol teda kompletne zariadený. Marec načal maličký Viktorko (2.3) – náš najmladší pampúšik, na ktorého som sa tešila špeciálne. Deň na to naša najmladšia Jasmínka (3.3). Nasledoval Simon (6.3) ako najstarší a nakoniec k našej finálovej zostave prišiel Benjamín. Takže k 20.3 sme už boli kompletný a tak sme veľkonočné sviatky strávili už všetci spoločne. Za dva mesiace sa nám život obrátil na ruby a pokiaľ som v decembri riešila len zariadenie domu a úradné veci ohľadom adopcie, január, február a marec boli neopísateľné. No ani na chvíľu som nezaváhala, že deti je priveľa. Deň začínal skoro (tak od 6.15) a končil neskoro o polnoci ale zažívali sme to, po čom sme roky túžili.

Šesť detí postupne začalo chodiť do škôlky. Teda od najmladšieho Kristiánka až po najstaršieho Simona. Každé dieťa bolo u nás týždeň a až potom išlo do škôlky, aby to pre nich neboli veľké šoky a aby mali aký taký adaptačný čas. Asi najhoršie znášal škôlku Simon. A to hlavne preto, že už chodil do prvého ročníka a teraz musel opäť chodiť do predškolskej triedy v škôlke. Bolo to na odporúčanie školskej psychologičky, psychologičky z detského domova a aj jeho bývalej pediatričky. Ešte v septembri, keď už sme mali ako tak prisľúbené že deti dostaneme tak sme začali vybavovať spoločnú škôlku pre všetkých. Napokon zaúradoval primár Hajduk, ktorého sestra je riaditeľkou v materskej škôlke na sídlisku Sekčov. A tak nám ich predbežne prihlásila. A keď už došlo k samotnému nástupu detičiek (od januára do marca) nebol problém. Simon hrozne plakával prvé dva týždne ale v podstate sa to dalo čakať, lebo to bola zranená dušička nezvyknutá na režim, keďže jeho matka ho zanedbávala. Musela som ho veľmi uisťovať, že ja ho tam nenechám na stálo a poobede poňho prídeme...že ho tam neodkladáme ale je to najlepšie pre jeho rozvoj, aby navštevoval kolektív a aj sa tam veľa naučí. No napokon sme všetky nástupy do škôlky zvládli. Ale pravdupovediac dalo to zabrať. Ráno ich všetkých šiestich vozil Braňo na minibuse a poobede sme išli po nich opäť všetci. Simon a Amálka chodili do spoločnej predškolskej triedy, Sofia a Grétka opäť spolu, Benjamín a Kristián opäť sami.

Ako prvé naše dieťa, ktoré oslavovalo narodeniny bol Simon. Oslavoval siedme narodeniny a to 8.3 teda len dva dni potom čo k nám prišiel. Prichystali sme preňho mega oslavu a to bude u každého z našich detí – teda minimálne tento prvý úvodný rok. Potom nasleduje Grétka (21.3 – tohto roku to vychádza na veľkonočnú sobotu) ktorá bude mať 4 roky, ďalej s väčšou pauzou Kristiánko (11.8 bude mať tri rôčky), Benjamín bude mať 22.10 štyri roky, Amálka 5.11 bude mať sedem, Jasmínka bude mať 11.12 rok, Viktor bude mať rok 30.12 a napokon Sofia bude mať 3.1 šesť rokov... Teda osláv bude ročne požehnane. K tomu ja mám narodeniny 6.6 a Braňo oslavuje 30.7.

Veľkonočné sviatky sme strávili ako veľká rodina. Na tri dni prišli k nám moji aj Braňovi rodičia a keďže sme boli už všetci pokope tak sme zariadili spoločný krst všetkých detí na veľkonočnú sobotu. Bolo to len súkromné a farárovi sme za túto láskavosť dali všimné 5000 sk. Ale chceli sme ich mať pokrstených aj keď nechodíme pravidelne do kostola a nie sme pravý kresťania. Pre náš dobrý pocit. Boli sme aj na miestnom cintoríne kde ležia Braňovi starý rodičia. Okrem Amálky a Kristiánka boli všetci na cintoríne po prvýkrát. Veľkonočný pondelok si deti poriadne užili – jasné že chlapci viac. Braňo bol oliať moju mamku, sestru, asistentku Líviu, svoju mamku, Renátku a aj Dávidovú novú priateľku Viktóriu. Simon, Benjamín, Kristián a Viktorko boli vyobliekaný a vyzbrojený šibačikmi, striekajúcimi pištoľami a voňavkami. Jasné, že Braňo nikde nepil keďže mal veľkú zodpovednosť. A popravde ani by to nikoho nenapadlo mu alkohol ponúkať. Nás dievčatá poriadne vyolievali a vyvoňali hneď ráno. Každému chlapcovi som dala po 10 eur do ich pokladničky. Všetky deti majú pokladničky a si šetria na hračky na vianoce. Keďže máme plný dom hračiek každého druhu už je na nich po čom špeciálnom piští ich dušička. My už hračky kupovať nebudeme, už si ich raz ročne kúpia sami. Napríklad na meniny dostanú 10 eur, na narodeniny 20 eur, na už spomínanú veľkú noc 10 eur, na Mikuláša 10 eur (na nákup sladkostí podľa ich chute) a nástupom do školy ďalšie: za vyznamenanie (teda len pár dvojek) 50 eur každý polrok. Tým si budú vážiť peniaze a snažiť sa ich zarobiť, budú si uvedomovať hodnotu vecí a že to nie je len tak chcieť hocičo...

Dávid (Braňov brat a teda môj švagor) sa bláznivo zaľúbil do Viktórie. Ona je slobodná mamička, ktorú nechal priateľ ešte počas tehotenstva. Má 4 mesačnú Sáru a Dávidovi nič nevadí a prijal tú maličkú za svoju. Stretávajú sa síce len mesiac ale je to veľmi intenzívne a chce si ju už tohto roku zobrať. Že on nemá nad čím rozmýšľať a chce byť Sarinkin ocko čím skôr. Svadbu naplánovali na október.

Taktiež jar priniesla lásku aj Lukášovi. On bol pol roka sám po ukončenom vzťahu. Teraz si našiel Alexandru a bola to láska ako hrom. Ona sa nedávno vrátila z Rakúska kde robila ako opatrovateľka starých ľudí. No po jednom incidente už tam nechce ísť. Lukáš jej dohodil prácu v jednej poisťováckej spoločnosti. Hneď po dvoch týždňoch randenia išli koncom apríla na dovolenku na Sardíniu. Tak mu s Braňom prajeme, aby to vyšlo lebo on je taký citlivý chalan (muž).

Aj Viktória aj Alexandra sú materinsky založené a tak si veľmi rozumeli s našími deťmi a sľúbili, že čo to aj pomôžu aby som si niekedy mohla aj vypnúť od kolotoča povinností a starostí... A tak raz mesačne jedna a raz mesačne druhá prídu povarovať naše deti s ich mužmi (Dávid a Lukáš)... A tieto dva poobedia (tri hodiny) môžem vypnúť, ísť na moje obľúbené nákupy, na stretko s nejakou kámoškou, na manikúru, masáž či ku kaderníčke. Moja mama chodí k nám každú sobotu na celý deň (aj keď niekde ideme tak je s nami) a raz týždenne varí alebo pečie. Braňova mama chodí k nám na celú nedeľu a tiež nám varí alebo pečie jeden chod. Raz týždenne nám posiela moja babka (z ockovej strany) polievky – ona robí najlepšie polievky na svete... Raz týždenne si niečo objednáme donáškou (vyjde nás to na cca 1500 sk) a raz týždenne ideme všetci na večeru do jednej z troch reštík, ktoré sme si obľúbili (striedame to). Aj napriek tomuto varíme s Braňom veľmi veľa pre toľko ,,hladných krkov“ ale tak našťastie nás to veľmi baví.

Máme niekoľko domácich miláčikov. Najväčší je náš psík Chelsea – je to labrador a detičky si ho veľmi obľúbili, lebo je tak prítulný. V herni na prízemí máme aj korytnačku s menom Aqua a niekoľko rybiek v akváriu v jedálni. Aspoň sa majú detičky o koho starať.

Piateho apríla sme išli celá naša perepuťa do Norimbergu. Bol to náš prvý výlet v kompletnej zostave v našom mini buse. Jedným slovom by som popísala, že bolo veselo. Smerom tam sa Jasmínka tak ,,zosrala“, že mala až celá chrbát mokrý...a tak som ju musela komplet osprchovať v umývadle na benzínke pri Brne. Už pred cieľom začal veľmi bolieť Amálku zub a tak bola tri dni len na Nurofene. Chválabohu tie dva dni už to nebolo až také zlé. Cestou naspäť sme zažili auto v priekope, ktoré tam vletelo asi dva minúty pred nami takže sme zastavili a išli sa pozrieť. Jedna žena mala narazený hrudník a asi otras mozgu ale tak bolo to ešte v pohode. O päť minút na to prišla záchranka a brali ju a my sme išli ďalej. V samotnom Norimbergu sme bývali v Ringhotel Loews Merkur. Mali sme dve izby. V jednej sme boli ja s Braňom a Jasmínka a Viktorko a v druhej moja mamka s ostatnými deťmi. Kým Braňo rokoval o budúcich projektoch s pánom Englerom ja s mamkou a deťmi sme sa išli pokochať po meste. Navštívili sme hrad Kaiserburg a vyšli sme aj na vežu, z ktorej bol fantastický výhľad. Braňo s mamkou, Lukášom a našími deťmi išli do ZOO a ja som mala štyri hodiny pre seba nakupovania v obrovskom nákupom centre City Point v centre mesta. Po troch mesiacoch to bolo po prvykrát, keď som bola sama so sebou tak dlho a vedela som, že deti sú v dobrých rukách. Nakúpila som oblečko, nemecké potraviny, dekorácie do domu... S plným nákupným vozíkom prišiel po mňa Braňo na minibuse. Platila som dokopy 1230 eur. Och to bol relax... A oprášila som si aj moju nemčinu zo strednej. Braňo sa s pánom Englerom rozprávali po anglicky a s Lukášom dostali dve projekty... takže úspech na prvý šup. Na druhý deň sme pochodili centrum a večer sme už išli späť domov. Prišli sme ráno o ôsmej domov. Deti samozrejme ostali doma a do škôlky nešli.

5. Praktický život s ôsmimi deťmi.

Náš rodinný rozpočet na mesiac bol priemerne (za prvý rok): poplatky za hypotéku – 27000, poplatky za spotrebný úver – 3900 sk, poplatky za dom - 3000 sk (elektrika, voda, plyn, poistenie domu, internet, káblovka, smetie...), strava – 26000 sk, oblečenie - 3000 sk (tak málo preto, lebo Aishana nám posiela takmer všetko pre deti a to zadarmo), životné poistky - 5000 sk (Braňo 750 sk, ja 600 sk a všetky deti po 450 sk), drogéria – 2100 sk, kozmetika – 2100 sk (z toho pre deti 1000 sk), plienky (zatiaľ pre našich malých drobcov) – 1200 sk, umelé mliečko – 900 sk, zábava pre deti – 2500 sk ( zábavné centrum, cirkus, kolotoče, koncert... priemerne), zábava pre mňa a Braňa – 1200 sk (kávičky, Braňov biliard s Lukášom a jeho kamarátom Máriom, Braňov tenis sem tam, keď si ideme spoločne sadnúť...), služby – 600 sk (kaderníctvo, manikúra, MHD, oprava obuvi...), lieky + zdravotná starostlivosť – 1800 sk všetci a 1200 sk strava pre Sofiu, ktorá má špeciálnu bezlepkovú diétu, domácnosť – 3000 sk (nábytok, dekorácie, elektro, kuchynské či kúpeľňové veci... po nárazovom nákupe to je fakt málinko), školné (a stravné) pre šiestich škôlkárov – 5700 sk, zvieratká – 500 (strava, očkovanie, hračky, potreby) a mobily– 800 sk. 

Braňo zarobí priemerne v čistom 73500 sk (rok 2008 - každým rokom to stúpa až na .......... v roku 2013) čo je 2440 eur, plus dostane daňový bonus 4700 sk, ja dostávam materskú 8700 sk a prídavky na deti 5000 sk. Teda dokopy máme rodinný príjem 91900 sk, 1500 sk nám dávajú Braňovi rodičia, 1000 sk moji rodičia a teda máme príjem 94000 sk... Ale to len ešte 4 mesiace potom prejdem na rodičovský príspevok a teda bude menej o 4000 sk. Teda momentálne náš príjem rovná sa náš výdaj – 94500. Na to, že sme obrovská rodina žijeme si nad pomery. Keď sledujem v rôznych reláciách ako 10 členné rodiny (samozrejme tých pochybných ľudí siahajúcej až k asociálnosti) majú príjem len 12-15000... to je už týranie detí. Naším deťom nič nechýba.

Náš deň začína o 6.15. Pripravíme s Braňom raňajky (cereálie, puding, krupica s grankom, praženica, hemendex, párky, čaj, kakao...) a ideme deti zobudiť. Kým ja dávam mliečko najmenším (Viktorko a Jasmínka) Braňo robí full servis. Z kuchyne všetci smerujú do kúpeľne a potom do svojich izieb sa obliecť a jemne popratať (teda popraviť perinu a tak). Vždy večer všetkým deťom pripravíme oblečenie na nasledujúci deň, aby sme sa ráno nezdržiavali. Všetkým, okrem Amálky, ktorá si to chystá sama, lebo ona je módne náročná a si chce oblečko vybrať sama... no niekedy to ale vyzerá... O 7.20 vyrážame všetci z domu do škôlky a do ôsmej ich postupne prezliekame a odprevádzame. Po ôsmej ideme zvyčajne buď do obchodu do niektorého supermarketu, do doktora ak je treba alebo priamo domov. Braňo začína pracovať o 08.30 (Lukáš a Lívia sú v kancli už od ôsmej) a ja idem pospratovať dom (vysávanie, umývanie podlahy, čistenie, pranie...). Bábetká dávam spať o 10.15-10.30 a pospia tak hodinku až dva. A to je môj jediný čas na oddych. A tak som buď na počítači (Facebook, Modrý koník, Topky, Wikipedia, Rightmove, SHMU...), v bazéne, na záhrade si čítam, plánujem nákupy podľa letákov alebo si zdriemnem. Zatiaľ sa samozrejme niečo ,,samo“ robí - a to polievka (tá musí byť každý deň lebo Braňo aj Simon sú veľmi polievkový) a práčka ide o stošesť. Braňo sa o 12.15 príde dolu najesť a porozprávať. Po obede robím druhé jedlo (ktoré nemusí byť čerstvo urobené alebo si vyžaduje dlhšiu prípravu. Samozrejme ak bábetká nespia tak sú somnou neustále – sa spolu hráme, tancujeme, cvičíme, alebo ak niečo nestíham tak im pustím nejakú rozprávku. Ak majú umrnčaný deň tak nosím bábo v šatke či nosiči. O 13.45 idú bábetká opäť spinkať a ja opäť oddychujem podobne ako ráno. O tretej dám bábetkám mliečko už v minibuse cestou do škôlky po detičky. Po škôlke ideme buď niekam do obchodu (najčastejšie ak treba niečo vyskúšať s deťmi ale aj tak raz do týždňa na adrenalínový shopping... aby deti poznali čo je to nakupovanie, čo to stojí, aké sú druhy potravín či ostatných vecí... proste pre rozhľad) alebo na návštevu alebo priamo domov. Keď prídeme domov tak najčastejšie sme v herni či v bazéne. Večeriame tak o 17.30. Detičky mi samozrejme so všetkým radi pomáhajú a najviac pomocníčka umývačka riadu... Potom si čítame, pozrieme nejakú rozprávku či film, leňošíme v conservatory... O 18.45 chodia na striedačku sa kúpať bábetká alebo Kiko s Benjaminkom – teda sa kúpu každý druhý deň. Zase o 19.45 sa idú kúpať buď Grétka a Sofia alebo Simon. Teda taktiež každý druhý deň. Samozrejme, že ak sme v nejakom zábavnom centre či v lete a sú spotený tak je sprcha každý deň. Ale tak oni sa kúpu v bazéne takmer každý deň takže čistota u nás je až prehnaná. Tak raz za mesiac sa kúpem s deťmi. Teda som vo vani hodinu a pól a deti mi strieda Braňo. Deti to milujú a ja tiež. Ako prvé idú spať bábetká a to o 19.00, nasledujú Kristián a Benjamín o 19.30, o 20.00 idú spinkať Grétka a Sofia a napokon Amálka a Simon o 20.30. Od prvého dňa sme deti učili zaspávať samé. Je to veľká pomoc. Sa s každým rozlúčim, zrekapitulujeme deň, pomojkáme, pomodlíme a idem preč. Takže večer s Braňom ako manželia začína po pol deviatej. Ono pri toľkých deťoch sa to dá ťažko generalizovať, lebo stále je niekto choručký či má zlý deň. Ale tak zvyčajne o deviatej už všetci spia a my si oddýchneme, dáme si masáž, Braňo ma češe, pozrieme si nejaký film či tv program (ktorý sme si nahrali), dáme si nejakú lakocinku, spoločný kúpeľ (kedy si čítame alebo sa rozprávame)... Viktorko sa budí tak pred polnocou tak mu dám mliečko a ideme s Braňom spať. Jasmínka spinkáva až do tretej, takže mliečko idem zohriať až vtedy. Po mojich problémoch sa už môžeme s Braňom milovať – je to síce od začiatku také opatrné ale aspoň niečo.

Cez víkendy je to takto nejako: V soboty chodíme najčastejšie po výletoch a po návštevách v spolupráci s mojou mamkou. Takže väčšinu dňa nie sme doma. Ak sme tak klasika - bazén, herne, záhrada, conservatory, spoločné varenie... V nedele chodíme do kostola na deviatu a Braňova mamka je celý deň s nami ako podpora. Obed máme slávnostný a poobede buď ideme na výlet, na návštevy alebo niekto príde k nám. K tomu samozrejme každodenné upratovanie.

Nakupujeme podľa letákov. Teda keď je veľká akcia (nad 30%) tak nakúpim veci do zásoby. A varím podľa toho, čo je akcia. Napríklad je akcia na karfiol tak máme karfiol, je akcia na lososa tak je losos, je akcia na hovädzinu tak sú steaky, fašírky, plnená kapusta, gule v paradajkovej omáčke alebo boloňské špagety... a tak podobne... Tým ušetrím stovky eur mesačne a aj tak minieme len na stravu 26 000 sk (čo je takmer 900 eur). Máme už obľúbené značky, ktoré kupujeme dookola ale ak je výborná akcia tak sa nabalácham kúpiť aj niečo nové. Ak je to dobré a kvalitné zaradím to do nášho plánu, ak to u nás nemalo úspech už to nekúpime. Najväčší jedáci sú Simon a Grétka a najmenej spapajú a vymýšľajú Amálka a Kristiánko (súrodenci). Kupujeme mäso v mäsiarstve alebo si objednávame zo zabíjačiek známych. Ovocie a zeleninu sa snažíme kupovať u známych, ktorí sú pestovatelia (Kendice, Ruská nová ves) alebo na trhu v Prešove... ale tak mimo sezóny musíme aj v hypermarketoch, lebo u nás to ide na kilá. Niektoré potraviny si dovážame z Anglicka (lasagne, rôzne indické pasty, toustový chlieb, syr Philadelphia, keksiky Break, cereálie, čipsy, čokoládové lupienky, jogurt Muller – malina, sirup ...) a niečo som kúpila aj v Norimbergu. Máme prenosnú chladničku a tak nie je problém. Okrem potravín si dovážame aj drogériu či kozmetiku. Kupujem veľké balenia a v akciách a tak ušetríme stovky eur ročne. Maľujem sa denne a rada a mám obľúbené značky. Ešteže máme tú možnosť si to doviesť v rámci Braňových služobiek. Samozrejme oblečenie je kapitola sama o sebe... Mimo anglicka nakupujem len minimálne (keďže mám oblečko z Anglicka či Ameriky zadarmo – v rámci darov od Aishany či Ayeshy) a to najčastejšie v H&M, C&A, Tescu, Hypernove (Disney), Bonprix a zo stránky Bess.sk. To tvorí asi 10% všetkého oblečka pre deti. Oblečko starších sa dedí a odkladá. Po najmenších Viktorkovi a Jasmínke nechávam pre Lukášove či Dávidove deti – ešte budúce. Žiaľ Dávidová Sárka má rovnakú veľkosť ako Jasmínka...

Upratovanie tak veľkého domu je kapitola sama o sebe... Ale tak ja rada upratujem, hlavne keď svieti slniečko, nikto neni akútne chorí a je ako taká pohoda. Už horšie je to so žehlením... našťastie ja prádlo strepávam, vešiam ho narovnané a veľa vecí vešiam na vešiaky a tak žehlím (resp. mi s tým stále niekto pomôže) len asi desatinu prádla - najviac Braňove košele do práce a moje blúzky či košele chlapcov. Periem 16-18 várok týždenne (v dvoch práčkach). V lete to je super lebo vešiam prádlo na dva záhradné veľké sušiče ale v zime... Päť sušiakov je rozmiestnených po dvoch kúpeľniach a šnúru na veľké veci (obliečky, deky...) mám v sklade v podkroví. Okná nám umýva jedna pani na polovičnom invalidnom dôchodku raz za tri mesiace a za celý dom (18 klasických okien, 8 strešné a bazénová okenná zástena), ktorý robí dva dni jej dávame 35 eur (12 hodín dokopy). Niektoré dni keď sa toho nakopí je to o držku ale tak väčšinou stíhame. Deti sme od prvej chvíle čo k nám prišli učili poriadkumilovnosti lebo inak sa to proste nedá. Milión pravidiel, ale tak aj my dospelí musíme dodržiavať pravidlá – či sa nám chce či nechce... Ale tak väčší problém nebol. Deti boli také šťastné, že sú tu, že dodržiavali všetko (síce niekedy nie na prvé slovo ale tak do troch slov...).

Doktori sú našou každotýždňovou aktivitou. Či sú to už bežné ochorenia ako chrípky, angíny či nachladenia ale aj rôzne náročnejšie... S Grétkou chodíme na ortopédiu a fyzioterapiu (s jej pes equinovarus - zbočená nožka), so Sofiou k dietológovi a gastoenterológovi (pre neliečenú celiakiu), so Simonom k psychologičke, špeciálnej pedagogičke a k logopédovi (kvôli tomu že opäť chodí do predškolskej triedy, lebo bol zanedbávaný) a s Benjamínkom k alergológovi (kvôli alergii na žĺtok a zníženej imunite). Takže ak ráno odprevadíme deti do škôlky máme čo robiť... Ak si to vyšetrenie vyžaduje dlhší čas alebo sa dlho čaká vždy poprosím moju mamku alebo niekoho, aby bábetká nemuseli tvrdnúť v čakárni tak dlho pre choroby ich súrodencov. Ale tak vybrali sme si túto cestu a tak sa nesťažujem... Ono v podstate sú zdraví a nemajú závažné ochorenia (DMO, autizmus, cystická fibróza, svalová dystrofia či rakovinu...) a tak som šťastná že len toto.

Pre niekoho to je len fráza ale tak zdravie je najdôležitejšie a my ako rodičia na to veľmi dbáme – čo žiaľ o predchádzajúcich (pravých) rodičoch nemôžeme povedať. Je to smutné, že niekto má dar počať a vynosiť dieťa a si to neváži a deti sa buď vzdá alebo ich zanedbáva... Tomu ja nerozumiem... Mne nebolo dopriate mať vlastné dieťa ale tak urobila som všetko čo bolo a je v mojich silách, aby som niekomu darovala svoju lásku a starostlivosť. A teším sa z detičiek každý deň a veľmi ma obohacujú a tá sranda pri nich. Je obrovský rozdiel byť a nebyť rodičom.

Ak je niekto chorí a my máme niečo naplánované tak príde niekto k nám alebo to dieťa odvezieme napríklad k babkám, k Renátke alebo iným. Predsa Braňo by nezvládol sedemčlenný gang keby som tam nebola.

1. Aktivity s deťmi

Naše aktivity s deťmi obsahujú činnosti, ktoré striedame a teda sa deti a ani my dospelí nikdy nenudíme a sa aktívne venujeme deťom. Chvíľu kreslíme, chvíľu čítame, schovávačka, naháňačka, trošku učenia (farby, zvieratka, abeceda...), plastelinujeme, pozrieme rozprávočku, skáčeme cez skákaciu gumu, hráme poker, skladáme obrázky zo žetónikov z pokru, dostihy a sazky, scrabble (len akože lebo o podstatu hry nejde keďže sú deti ešte malé), šalíme sa na zemi, cvičíme akrobacie, skladáme puzzle, hojdáme deti v deke ( dvaja dospelý a nadhadzujeme ich a akoby perieme – zo strany na stranu hádžeme), nosíme deti na koník po celom dome či záhrade, voniame kozmetiku, robíme inventúry (drogérie, potravín a oblečenia, ktoré je do zásoby a na neskôr), skúšame väčšie oblečenie a sa fotíme, hráme sa na zubára, opravára, na kaderníčku (čo si ja užívam, lebo milujem keď ma niekto češe a hlavne Amálka v tomto vyniká a ju to baví), starší ma aj maľujú s líčidlami, hráme sa na slepú babu (so šatkou zatvoríme oči a musí hádať aký predmet dám dieťaťu do rúčky), staviame rôzne druhy kociek a lega, domino, stavebnica, robíme divadielko s plyšákmi či panáčikmi, robíme preteky s autíčkami, robíme scénky z filmov (s doslovnými replikami), hráme tenis, baseball, hokej... robíme bunkre z perín, vankúšov a diek (sa vedia krásne dlho vyhrať a potom ten bordel aj upracú), robíme vláčik zo stoličiek a sa rozprávame rečou, že cestujeme, hráme sa na obchod ( kedy deti vytiahnu všetky zatvorené potraviny zo skrinky), striháme obrázky z časopisov či letákov a ich lepíme na papier (koláže), pečiatkujeme, robíme cesto (len múka a voda), hranie pipetkou z Vigantolu (si nasávaju vodu a kvapkajú), listujeme si detské katalógy s hračkami a snívame..., robíme srandy so slamkou (bublinky, vysávame vodičku na stole...), so staršími sa hráme hádaj na čo myslím (ktoré slová sa začínajú na jednotlivé písmenká, aké zvieratká sú v ZOO...), robíme diskotéku (rádio alebo TV je riadne nahlas a tancujeme), šalíme sa na fit lopte, robíme šmýkalku (ja sa skrútim do klbka, deti na mňa podávajú perinu a sa šmýkajú a po mne skáču a ja relaxujem...), robíme fúrik (lozenie po rukách), bublifuk, balóny, ak práčka žmýka tak šup na ňu a deti natriasa..., píšeme prstom na chrbát písmenká či čísla a hádame čo to je, masírujú mi chrbát telovým mliekom, katapult (periny na kopu a skáču z postele) a krájanie v kuchyni je kapitola sama o sebe (šampiňóny, saláma...), hrajú sa s hrncami, sitkami, silikonovými formami na pečenie... Nechápem ako sa niektoré mamy môžu doma na materskej nudiť...a deti tiež. Je toho tak veľa čo by sa dalo robiť s deťmi a to čo som popísala to je len interiérová zábava. K tomu máme bazén a záhradu kde v teplom počasí sme takmer stále. Večer síce ľaháme s Braňom zničený ale máme výborný pocit, že sme sa deťom venovali, niečo ich naučili, niečo im dali čo ich posunie vo vývoji... Snažíme sa žiť optimisticky a nehľadieť na tie prebdené noci ak sú deti choré, na strach o deti, na vzdory, na vymýšľanie, na pocit neslobody a zviazanosti. Stačí chvíľka nádychu a už je po všetkom a ide sa ďalej.

Tento rok 2008 sme boli: v Tatrách na celý víkend (letná a zimná dovolenka), v Bešeňovej, na Pieninách na víkend, na Domaši a Šírave na víkend, v dvoch jaskyniach (Važecká a Ochtinská aragonitová), Krásna hôrka a Betliar, v košickom Zoo, na Spišskom, Kapušianskom a Šarišskom hrade. Tento prvý rok sme ešte neplánovali more kvôli našim bábetkám. O rok to snáď bude možné. Naše výlety sú síce finančne náročné ale tak my sa uskromníme na inom (nefajčíme, nepijeme...). Výlety nás toho roku vyšli na 1970 eur (ubytovanie, vstupné, strava na dovolenkách, benzín...). Chceme postupne s nimi prejsť celé Slovensko – všetky pamiatky, hrady, jaskyne, zámky, národné rezervácie, jazerá, aqua parky... Všade volíme ubytovanie skôr niekde v chatke ako v hoteli. Je nás totiž veľa a na viacerých miestach to nemajú prispôsobené pre 11 člennú zostavu (totiž na viac ako jednu noc s nami stále niekto ide – či moja mamka, môj ocko, svokrovci, Ruženka...). V podstate každý víkend od apríla do októbra ak je pekne ideme niekam. Niečo je plánované a niečo spontánne ale tak dosť sme doma počas zimných mesiacov. Radi tiež chodíme na huby. Tento rok nám to vyšlo päť krát. Chodí s nami Braňov otec, ktorý je vychýrený hubár a nás usmerňuje. S Braňom sme mali v nosídku naše bábetká a tak každé čupnutie po hubu bola riadna telocvičňa... Deti milujú prírodu, opekanie v lese, zbieranie húb či malín. Nikde sa neponáhľať len si užívať čaro okolia.

V poradí sme dovolenkovali takto: Koncom apríla Kapušiansky hrad, v polovici mája sme boli v Ochtinskej jaskyni, koncom mája na víkend na Pieninách, v polovici júna na Spišskom hrade, koncom júna na Šírave na víkend, v polovici júla v Bešeňovej a vo Važeckej jaskyni, koncom júla v Tatrách na turistický víkend (Štrbské pleso, Skalnaté pleso, vodopády Studeného potoka, Lomnícky štít - lanovkou), začiatkom augusta Domaša na víkend, v polovici augusta v Krásnej hôrke a v Betliari, začiatkom septembra v Bardejove na jarmok a na Šarišskom hrade (hradné dni), začiatkom októbra v Košickej Zoo, koncom novembra v Tatrách na víkend (svah Intersky a Esičko na Štrbskom plese).

V septembri nám nastupovali do školy Amálka a Simon. Simon už po druhykrát ale tak teraz to bude už o niečom inom. Odkedy je u nás sa zlepšil nielen v rozprávaní, ale pozná celú abecedu a počíta do 20. Amálka je na tom podobne aj keď je o rok mladšia. Budú chodiť do rovnakej triedy a to na Májovú školu. Keďže sme pri zápisoch ešte netušili, že v marci k nám pribudne Simon tak nám riaditeľka urobila láskavosť, že ho dodatočne doplnila. Nástup obidvoch bol v podstate bezproblémový. Ráno keď ideme odviesť deti do školy tak oni idú hore kopcom sami (až na prvý týždeň) k škole – veď sú už veľkáči a nieje tam cesta ale len asi 50 metrov parku. 

Na naše výročie sme si vyrazili aj von. Konkrétne sme si boli zahrať bowling, biliard, boli sme na večeri v reštaurácii Biela pani a išli na diskotéku do Orla. Síce som od desiatej zívala ale tak napokon sme žúrovali do tretej ráno. Išli sme spať k mojim rodičom, ktorí na oplátku spali u nás. A tak sa na nás deti nevrhli o 6.30 ako zvyčajne ale mohli sme si v tichu pospať do desiatej. Dali sme si spoločný kúpeľ a raňajky a na obed sme išli domov. Doma bolo všetko v pohode a rodičia ich v pohode zvládli a my sme si užili sami dvaja ako manželia. Takto si oslávime každé výročie a bude to náš rituál.

11.10.2008 mali svadbu Dávid a Viktória. Braňo im išiel za svedka. Braňo bol v ten týždeň v Anglicku a tak vyobliekal všetky naše detičky a aj vtedy 10 mesačnú Sáru. Sárka sa nemohla odtrhnúť od mamy a tak bola Viktórii na rukách aj keď si hovorili áno. Keďže bola Viktória slobodná mamička svadbu mali len na úrade ale zato pohostenie mali veľkolepé. My ako rodina sme im darovali hodnotné dary, ktoré si sami vybrali a Braňo im ich doviezol z Anglicka. Proste to čo potrebujú (LCD televízor – doteraz mali maličký, obraz, oblečko pre Sárku, kozmetiku, plienky, Nutrilon...) v hodnote 50000 sk. Stal sa ale na obrade trapas. Do sály už na konci prišiel aj Sárkin otec – opitý. Ale tak hneď ho vyvliekli von. Asi hodinu sa Vika strašne triasla čo mala obavy, že načo sem chodil keď už sa jej viac ako rok neozval a nijako sa nehlási k maličkej. Dávid mal také nervy ale tak chválabohu zbytok svadby už bol v pohode a s dotyčným už nikdy problémy neboli.

Počas roku 2008 urobili firma môjho Braňa 12 projektov do Anglicka, 11 na Slovensku 4 v Nemecku a jeden aj v Maďarsku (pre Líviinu sesternicu). Ide im to skvele a začínajú robiť už aj Čechy (od nového roku). Je to pohodová práca, po ktorej túžil od druhého ročníka na strednej a s Lukášom sú jedna krvná skupina. Veľa ľudí sa čuduje, že prečo máme toľko detí, že tie zarobené peniaze sme si mohli užívať ako dvaja slobodný partneri, precestovať celý svet... ale pre nás je najväčšie bohatstvo detský smiech, rozžiarené očká, pokroky našich detí... ale to pochopí len asi málokto, že peniaze nie sú všetko.

Braňo bol v Norimbergu okrem apríla (keď sme išli všetci) ešte v septembri a decembri. Zase v Londýne bol v máji, októbri a decembri. Jasné, že decembrové služobky v Nemecku a Anglicku znamenali plnú dodávku darčekov. Ono stále niečo donesie (oblečko od Aishany, potraviny, drogeriu, plienky...) ale tak toto bolo veľkolepé.

Vianoce sme si užili presne podľa našich snov. Našťastie sme boli všetci zdravý a tak sa sviatky niesli v duchu rozprávok, pečenia, návštev a hier. Bolo aj trochu snehu a tak sme mnoho hodín strávili na dvore alebo pod Furčou sánkovaním, bobovaním či lyžovaním. Braňo celej rodine nakúpil lyže (samozrejme okrem bábetiek) ešte pred zimnou dovolenkou v Tatrách a tak trénujeme. Deťom sme kúpili síce len v bazári (veď detské lyže sa aj rýchlo zlomia pri tréningu aj zčuchajú a nové budú mať až ako školáci) ale aj tak nás vyšlo všetko (lyže, lyžiarky, kombinézy...) na 26000 sk a to po skromnosti.

Tento rok 2008 jednoznačne rekapitulujem ako úžasný – plný životných zmien, smiechu, lásky, pohladenia, zážitkov... Bol to zároveň veľmi vyčerpávajúci rok, plný otázok, spoznávania, dovtedy nepoznaného strachu až úzkosti a svojim spôsobom aj menej slobodný. Teda už sa život netočí len ohľadom mňa a Braňa ale máme osem detí, o ktoré sa treba nonstop starať či mám či nemám náladu, či mám či nemám bolesti... Tých bolestí však nebolo až tak veľa. Samozrejme chodím každý polrok na kompletné prehliadky a som v poriadku. Braňo je skvelý manžel a otec. Je to moja prvá láska a žijem ňou už štyri roky. Presne takto som si predstavovala partnera na život. Silvestra sme oslávili v kruhu širokej rodiny a priateľov. Bolo u nás 12 dospelých. Do polnoci s nami boli len Simon a Amálka. Ostatné deti išli spať ako zvyčajne a sme ich na ohňostroj nebudili.

Nový rok začal kiahňami... Takže celý január som bola len doma s ôsmimi po sebe chorými deťmi... To bolo strašné. Ako prvý dostal kiahne Benjamín (4.1 – deň po oslave šiestich narodenín Sofie) a po ňom rádovo aj ostatný až na Kristiánka. Ten je asi imúnny alebo čo. Najhoršie prejavy mala Jasmínka (13 mesačná). Tá mala 39 horúčky štyri dni a nemohli sme jej ich stlmiť a bola aj najhoršie obsypaná – bodka na bodke. Vyžadovala si moju neustálu náruč a už fakt som bola po celom januári fyzicky a psychicky veľmi vyčerpaná. Braňo bol ešte v polovici januára pracovne v Plzni a tak som bola dva dni sama s vtedy piatimi chorými deťmi... Ale tak moji aj Braňovi rodičia nám celý január veľmi pomáhali a pridali sa aj Dávid s už manželkou, Lukáš s Alexandrou, Lívia s priateľom, Ruženka a Renátka. Druhého februára som mala jeden deň celý voľno. Pre načerpanie vnútornej rovnováhy. Bola som na masáž, u kaderníčky, kozmetičky, po nákupoch, u mamky som si pospala štyri hodiny cez obed (absolútne nepredstaviteľné v bežnom živote). A tak som sa večer vrátila k mojim detičkám nabitá a plná síl.

Inak rok postupoval bez problémov a väčších chorôb. Stále ten istý kolotoč školy a škôlky, lekárov, hier, užívania si nášho domu, výlety...

Simona si v škole veľmi chválili a jeho triedna nechápala, že on už pred rokom do školy chodil a bolo to biedne. Že patrí medzi top päť deti v triede a veľmi nám ďakovala čo robíme pre naše deti, ktoré by bez nás nemali šancu na uplatnenie sa v živote. V januári som bola na zápis so Sofiou a Grétkou, ktoré budú od septembra tiež školáčky. Tiež sme poprosili riaditeľku, aby ich dala do jednej triedy, aby mali podporu.

Braňo za rok 2009 bol v Anglicku tri krát (február, júl, november), v Norimbergu dva krát (máj, október) a dva krát v Prahe (január, september). Takže sme mali vianoce niekoľko krát za rok... Dokopy za celý rok urobil 32 projektov (z toho 13 na Slovensku). Takže sa to pomaly zvyšuje a jeho príjem sa zvýšil z 2450 na 2520 eur. Takže je to super.

Detičky nám rástli, zdokonaľovali sa vo všetkom, z bábetiek vyrástli batoľatá, zo škôlkarov z časti školáci... Boli aj horšie aj lepšie dni ale tak v globále sme si náš rodinný život užívali.

Tohto roku sme boli na týchto výletoch: Nízke Tatry (február), Drienica (marec), Cemjata (apríl), Košice (apríl), Haniska – Borkút (máj), Budapešť (tropicarium – máj), Bratislava (máj), Šírava na víkend (jún), Bojnice a Prievidza na víkend (jún), Domaša na víkend (august), Chorvátsko (august), Bardejov – jarmok (september), Šarišský hrad (september), Herľanský gejzír (september), Košice – maraton (október), Tatry na víkend (koniec novembra) a Drienica cez sviatky.

Chorvátsko bola kapitola sama o sebe. Išli sme mikrobusom a boli s nami aj obidve babky. Náš cieľ bolo stredisko Novalja na ostrove. Prenajali sme si celý 4 spálňový domček na 7 dní (s cestou naša dovolenka trvala 10). Okrem jedného dňa bolo super počasie a tak si to detičky a aj my dospelý užili. Jeden deň sme strávili aj na Plytvíckych jazerách, kde sa točil Vinnetou. Hlavne Simon bol nadchnutý, lebo on je indiánmi posadnutý. Celá dovolenka nás vyšla na 2150 eur. O dom a zvieratká sa staral môj otec. Všade kam sme prišli boli sme riadna atrakcia. Všetci si mysleli, že je to nejaký tábor či školský výlet. Nechápali, že máme toľko detí. Jasné, že to bolo omnoho náročnejšie ako ísť na dovolenku k moru s jedným či dvoma deťmi ale tak aspoň bola zábava a máme na čo spomínať. Na budúci rok snáď pôjdeme tiež niekde k moru – asi do Talianska.

 V júni tu prišla na návštevu aj rodinka Ladhových. Keďže už máme veľký dom bývali u nás a tých osem dní čo tu boli si veľmi užili. Boli sme s nimi aj v Bojniciach a Prievidzi na víkend. Hovorili, že Ayesha sa bude v septembri vydávať. Našla si jedného spisovateľa, s ktorým chodí už takmer rok a je to láska ako trám. Takže v septembri sa bude konať jedna luxusná svadba v Paríži (tak isto ako jej bohatý brat). Samozrejme my tam nemôžme isť ale tak aspoň jej pošlem prianie a nejaký mini darček typický pre Slovensko.

September začal už štyroma školákmi. K Simonovi a Amálke pribudli aj Sofia a Grétka. Tým, že sa učili v podstate spolu išlo všetko jednoduhšie a veľa sme sa im venovali a oni sa navzájom skúšali, burcovali a podporovali.

V novembri (30.10 – 3.11) sme išli celá perepuťa s Braňom do Londýna. On pracovne a my oddychovo. S deťmi to bol iný level ako som tu bola naposledy – ešte bezdetná. Išla s nami moja mamka a išli sme autom. Bývali sme 4 dni v byte u Ladhových ako predtým. Síce sme sa kus tlačili ale tak tri noci sa to dá vydržať. S deťmi sme boli prvého novembra v Thomas lande – Drayton Manor theme park. Deti si to poriadne užili ale zvládnuť osem (resp. šesť ) rozšantených detí dalo zabrať. Cez deň nespali (okrem bábetiek v kočíku) a tak večer už o šiestej zaspali veľmi rýchlo. Mamka a Lukáš s nimi zostali a ja s Braňom sme mali celý večer pre seba. Išli sme s Aishanou, Tanayom a Ayeshou a jej manželom Gordonom na posedenie do Tandoori raj v centre. Ja síce indicku kucjyňu neobľubujem ale tak raz za čas prečo nie a nakoniec boli sme hosťami Ayeshy a jej už novomanžela. Gordon bol veľký sympaťák ale zarazilo ma že už sa ženil štvrtý krát a má takmer päždesiat rokov. Ale tak Ayesha je s ním šťastná a pre peniaze si ju určite nebral lebo on ich má takmer tak isto. Okrem toho, že už vydal štyri úspešné knihy, prednáša na Bristolskej univerzite dejiny kriminalistiky a pol roka aj moderoval magazín o kriminalistike. Má dokopy štyri deti (s troma bývalými manželkami) a ako nám čerstvo oznámili tak čakajú bábetko. Teda Ayeshino prvé a jeho piate. Gordon bol úplne nadšený, že máme adoptovaných osem detí, že to sa len tak nevidí, aby človek obetoval svoju slobodu pre dobročinnosť. Nasledujúci deň sme s deťmi pochodili múzeum Madame Tussaud a hlavne staršie deti mali zážitok. Boli sme aj v Hyde parku, v hračkárstve Hamleys, na London Eye a večer sme prišli opäť uťahaný. Tentokrát sme si vyšli s Lukášom na diskotéku Ministry of sound a Lukáš si teda dal riadne do nosa. Lukáš bol bez Alexandry a tak sa odviazal. Nasledujúci deň sme už boli len na návšteve u Ladhovcov a potom sme už išli na dlhu, predlhu cestu domov (samozrejme nabalený darčekami). Ale tak aj tam aj naspäť to bolo bez kritických momentov.

Hneď na druhý deň ako sme dorazili domov tak mi cez Skype volala Aishana, že Ayesha mala mimomaternicové tehotenstvo a potratila... Och tak kratučko sa tešili a nepomohli jej ani jej miliony... Veľmi krvácala a až odpadla a keďže bola sama doma tak sa na to prišlo až o tri hodiny. Och veľa nechýbalo a by aj zomrela...

Rok 2009 opäť rekapitulujem ako skvelý. Už sme zohratá partia a funguje nám to krásne.

Vianoce a silvestra sme tento rok strávili týždnom na chate na Drienici. Mali sme prenajatú od mojej bývalej spolužiačky. Až nato, že mala Jasmínka teploty tak bolo super. Všetky dobroty sme si pripravili ešte doma a tak tento celý týždeň bol len o pohode, hrách a spoznávaniu našich detí.

Vo februári 2010 sme už zapisovali naše bábetká do škôlky. Och sa mi veriť nechcelo, že už od septembra budú aj oni veľkáči a bude prázdny dom. Do práce sa samozrejme nechystám lebo popri ôsmich deťoch sa to ani nedá. Ja som obetovala karieru a peniaze a čiastočne aj slobodu za pocit byť mamou. A keďže to nešlo spontánne tak osem adoptovaných detí mi dodalo dostatok sebavedomia, ktoré som rokmi bolestí a hospitalizácií stratila.

V roku 2010 bol Braňo v Anglicku 4 x (január, marec, september a november), v Nemecku 3 x (február, máj, október), v Plzni 2 x (február a august), vo Varšave 2 x ( január a jún) a v Budapešti raz (apríl). Tohto roku urobili s Lukášom 34 projektov (z toho 15 na Slovensku) a priemerný plat sa zvýšil na 2600 eur mesačne netto.

Lívia sa v máji vydávala tak to bola udalosť roka, pretože mala na svadbe takmer 180 hostí. A všetky naše deti tejto oslavy lásky boli prítomné.

Svadbou roka bola aj Lukášová a Alexandrina – tiež v máji. Na tejto svadbe ale chýbal Benjamínko. Mal totiž črevnú virózu a strávil chudáčik celý deň na záchode v objatí mojej mamky. Volala som jej každú hodinu.

Tohto roku sme boli na týchto výletoch: Vysoké Tatry na víkend (február), Innsbruck na víkend (marec), Slovenský raj (máj), Zbojnícky hrad a Sigort (jún), Tatralandia (jún), Taliansko (júl), Domaša na víkend (júl), Bratislava (DOD Markíza august), kúpalisko Tiszaujvaros (august), Banská Bystrica a Štiavnica (september), Danova pri Medzilaborciach na víkend (november) a Vysoké Tatry (december).

Úžasnú lyžovačku sme zažili v Rakúsku. Bolo to síce len na dva noci a teda tri dni ale tak spoznali sme krásne, nové miesto. Žiaľ chýbala nám tu Sofia. Ostala doma s babkou, lebo mala silnú angínu. Veľmi ju to mrzelo a tak som jej sľúbila náhradu. Len ona a ja sme si urobili popoludnie v meste a tak bola spokojná.

V Slovenskom raji boli len štyria najstarší a to Simon, Amálka, Sofia a Grétka. Ja s ostatnými sme boli u mojich rodičov. Totiž ja mám panický strach z tých rebríkov. Bola som tam ako 16 ročná na školskom výlete a som myslela, že tam umrem... Takže už to nechcem zažiť a určite by som tam neposlala tých najmenších. Proste som mala strach. Bolo to asi po prvykrát čo sme boli takto rozdelený.

V Taliansku sme si vybrali stredisko neďaleko Fontanelle (podpätok Talianska). Síce to bol skromnejší hotelík ale bolo to aj tak super. Boli sme aj v aquaparku pri meste Ugendo. Pri toľkých deťoch a tým pádom povinnostiach nám ozaj stačí utulný hotelik či motelik. Hlavne, že sme pri mori. Detičky po prvykrát leteli. No bol to ozaj zážitok pre nás všetkých. Tentokrát boli s nami svokrovci. Celá dovolenka nás stála 2420 eur a to po skromnosti.

V septembri nastúpili bábetká už do škôlky. Och to bolo zvláštne – to ticho. Ale tak organizačne sa to zhoršilo. Simon začal chodiť na futbal tri krát do týždňa, Amálka na mažoretky, Sofia na tanečnú a klavír, Grétka na herecký krúžok a Benjamínko na športovú gymnastiku. Takže to rozvážanie na krúžky dalo Braňovi zabrať. Ale tak dalo sa s tým počítať.

Aj Lívia a aj Alexandra otehotneli. Lívia mala od začiatku problémy a tak musela nastúpiť na rizikové tekotenstvo. Niekoľko krát bola aj krátko hospitalizovaná. A tak vznikli v práci personálne problémy. Ale tak do týždňa si našli náhradu za Líviu kým bude na materskej. Nová asistentka sa volá Emília a je po materskej. Má trojročného syna Tristana. Ona študovala architektúru (bakalársky stupeň) ale v druhom ročníku to vzdala a robila potom sekretárku. Takže to vyhralo, že má šajnu o architektúre. Je veľmi sympatická a veľmi mi sadla. Je však rozvedená. Keď mal Tristan takmer dva roky tak sa šialene zaľúbila do iného a už to išlo. Jej bývalý manžel v tom istom čase si našiel tiež priateľku a ani nevedeli o tom – že boli v rovnakom čase už zaľúbený do iných. Takže aj po rozvode sú z bývalých manželov priatelia a navzájom sa navštevujú - čo je nevídané. S už novým priateľom žijú spolu päť mesiacov a on berie malého už ako svojho.

Rok 2010 bol tiež úplne super. Tieto sviatky sme strávili doma s početnou rodinou. Všetko išlo super až na 28.12 kedy moja krstna odpadla a už sa neprebrala. Úplne z plného zdravia zomrela. Bolo to v kostole keď stála na sväté prijímanie. Príčinou bola mozgová mrtvica. Boli sme z toho zdrvený a 2.1.2011 bol pohreb. Zostali po nej dve dcéry a štyri vnúčence. Aj keď som ju za posledné roky videla len pár krát aj tak som ju mala rada. Bývala totiž neďaleko Trebišova. Takže o jednu milú osôbku je tu menej.

Rok 2011 teda začal pohrebom ale tak zbytok roka bol úžasný. Detičky už niesú teda maličké. Normálne riešime so staršími aj pubertiacke veci ako zaľúbenia u Simona a Amálky... Z jedného dňa na druhý prišiel raz za mnou Kristián, že sa mu jeden spolužiak smial, že je z detského domova a že ho rodičia nechceli. On sa rozplakal a nič mu na to neodpovedal. Na druhý deň som išla do škôlky a vysvetlila danému chlapcovi, že je Kristián na tom lepšie ako on a že je oveľa šťastnejší ako hocikto iný. Ten chlapec totiž je hviezda škôlky v horšom zmysle chápania. Jeho mama je psychicky chorá, na invalidnom dôchodku a jeho otec pracuje v Írsku a domov chodí raz do roka. Celá škôlka bola paf keď sa dozvedela, že tam jeho otec má ďalšiu rodinu. Jeho matka sa ešte viac zrútila a bola dva mesiace na psychiatrii a o nich (štyri deti) sa starali len ich vzdialený príbuzný. Neplatia za škôlku, nikdy nič nenosí... a tak som tohto Jurka zobrala do parády. Myslím, že sa aj zľakol kus a poučil. Nikto mi nebude nadávať, osočovať či navážať sa do mojich detí. A keďže sú citlivé a ešte v podstate malé tak ich budem brániť zubami nechtami.

Tento rok bol pre Braňovu firmu prelomový ešte viac. Totiž im pán Mortis zaistil ďalšie zákazky už aj v Írsku (konkrétne v meste Bray neďaleko Dublinu) a Španielsku. Totiž tam má brata kde bol na dovolenke a tak slovo dalo slovo a... vzniklo z toho šesť zákazok. V Írsku boli tento rok tri projekty.

Taktiež si zaistili ďalšie zákazky v Čechách a dokonca v októbri vyhrali druhé miesto aj v jednej ,,súťaži“ v enviromentálnej architektúre. Prvé miesto obsadili maníci s osemnásť ročnou praxou, zatiaľ čo spojenie Braňo a Lukáš fungujú štvrtý.

Počas roka sme boli dva krát vo Vysokých Tatrách (január, november), v Prahe (koniec marca), v Demänovskej jaskyni (apríl), Ružín (máj- pravá rybačka na víkend), Ľubovniansky hrad a skanzem (máj), jaskyňa Zlá diera v Lipovciach (jún), Španielsko (júl), Šarišský hrad (september), Pieniny (október), Cemjata (október), Drienica (december).

Tento rok bol Braňo v zahraničí: Anglicko (marec, jún, november), Írsko (marec, september), Nemecko (apríl, október), Čechy (január, október), Budapešť (máj) a Poľsko (február, december). Už to síce stúpa čo je mimo domov ale tak on sa nám toľko venuje keď je doma a tak to nejako vždy vydržíme. Najhoršie sú dni keď mám viac detí chorých. To som aj za tri dni veľmi vyčerpaná (hlavne psychicky) a to už potrebujem náruč, pohladenie, povzbudenie, vyrozprávať sa. Ale peniažky nám chutia. Tento rok to už stúplo na 2700 eur a mali dokopy 38 projektov (z toho 16 na Slovensku).

V Španielsku sme boli hlavne oddychovať a čo to spoznať ale tak Braňo z časti aj pracoval. Zabralo mu to len jeden deň rokovania a zvyšok sme si užívali krásy mestečka Roses na severovýchode neďaleko Francúzskych hraníc. Pán Mortis (brat nášho angličana) nám zaistil domček na prenájom priamo na pláži. Bol s nami môj otec, keďže mamka bola na liečení v Lúčkach. Ako inak kukali na nás všetci. Stretla som tu jednu pani – slovenku. Práve si bola odobrať dieťatko v 22 týždni tehotenstva pre rázštep chrbtice a závažnú chybu mozgu. Bol to vytúžený chlapček po siedmych rokoch snaženia a dopadlo to takto zle. Ale keď som jej vyrozprávala svoj príbeh hneď sa na všetko inak pozerala. Dokonca nás pozvala k ním domov do vedľajšej dedinky El mas Bosca. Keďže má už 39 rokov tak sa rozhodli s manželom (španiel), že si adoptujú dieťatko, prípadne aj viac detí. Boli nami nadšený. Z dovolenky sme si priviezli plno domácich potravín a máme znova nádherné zážitky. Veľká škoda, že nádherná krajina ako Slovensko nemá more... 

Lívia porodila v apríli chlapčeka Kevina a Alexandra porodila v máji dievčatko Dominiku. Všetko by bolo v poriadku keby maličký Kevin po mesiaci neochorel. Z ničoho nič mu začala rásť hlavička. A to sa narodil úplne zdravý a do päťdesiatého dňa života bol úplne v poriadku. Ráno vstal a len pozeral na strop a celý deň bez pohybu spinkal a bdel. Lívia mala v ten deň návštevu z Maďarska a tak si len zbežne všimla inakosť situácie. Na druhý deň už mal ráno prevrátené očká a utekala s ním do nemocnice. Tam ho prijali a po týždňovom vyšetrovaní znela diagnoza hydrocefalus - teda hromadenie mozgovomiešneho obsahu do hlavičky. Za jeden týždeň mu narástla hlávka o 11 cm aj napriek tomu, že sa snažili ten likvor odsávať. Lívia bola z toho úplne na dne. Najhoršie na tom bolo, že nevedela čo bude, aký bude progres choroby. Primárka povedala, že sa nedá nič robiť viac a že majú čakať. Ale tak Lívia po dvoch týždnoch čo boli v nemocnici si povedala, že vyhľadá aj iných lekárov na posúdenie. A predsa len v Bratislave sa našlo riešenie. Maličkého v jeho 13 týždni operovali. Bolo to síce riskantné ale tak pomohlo a jemu sa hlavička dostala na úroveň zdravých detí. Ten strach a bezmocnosť si neviem a ani nechcem predstaviť. Je jasné, že bude mať Kevinko nejaké následky ale tak chválabohu sa to vyriešilo. Tá tekutina totiž tlačila na mozgové štruktúry. Je to tak, že to, že žena porodí zdravé dieťa nie je konečné lebo mnoho diagnóz sa vyvinie v priebehu mesiacov či rokov. Och nemalo by sa to diať...

Kevinko začal dvíhať hlavičku až ako 6 mesačný, sedieť začal ako 11 mesačný, loziť ako 14 mesačný a chodiť ako 20 mesačný. Mal problém s rečou (do troch rokov len huhňal) a aj s príjmom potravy. Na dva roky mal len 9,5 kila na 100 cm... ale tak inak je to zlatučký chlapček a naše deti si ho veľmi obľúbili. Lívia k nám chodí tak každé dva týždne na návštevu sa pohrať.

Lukáš s Alexandrou majú problém. Lukášová teta, ktorá pracuje v nebankovke si naňho zobrala pôžičku, o ktorej ani nevedel. Taktiež jej sestre (Lukášová krstná mama) urobila zmluvu na Alexandrino meno bez jej vedomia... Začalo to tak, že prišla k ním tá teta z nebankovky, že musia pomôcť krstnej, že ide vypísať zmluvy. Alexandra sa bránila, plakala a musela podpísať. Lukáš bol medzi dvoma stranami. Rozumel Alexandre ale aj nechcel sklamať tety. A o necelý rok na to zobrala už tú spomínanú pôžičku na Alexandru a na to druhú na Lukáša. Chápete 4 zmluvy (dva pod nátlakom a dva bez ich vedomia) si pospisovala a potom sa dozvedeli, že aj celá Lukášová rodina z maminej strany má pôžičky, o ktorých ani nevedeli. A musia čušať... Trvalo to rok a pol čo im telefonovali pre neplatenie, chodili papiere o vymáhaní až kým sa Lukáš nenaštval a neudal ich. Jasné, že skončili v base pre podvod. Teta dostala 3 roky natvrdo a krstná 2 roky 2 mesiace. Jasne, že Lukášovi bolo ľúto, že jeho niekedy milované tety takto skončili ale mohli si za to samé... Celý tento príbeh som veľmi prežívala s Alexandrou, pre ktorú som bola bútľavá vŕba.

S Braňom sme veľmi vyťažený. On hlavne pracovne ale tak keď mu padla tak má na starosti rozvoz na kružky a večer padá z nôh... a ja takisto- kolotoč starostlivosti o deti, o chod domácnosti veľkého domu, všetko naplánovať, organizovať (oslavy, dovolenky, návštevy)... ale tak nemenila by som. Po tom túžila tak veľmi dlho a intenzívne. 

Detičkám sa v škole darí. Musím poklopať ale tak nosia domov samé jedničky, prípadne dvojky. Ja som vždy mala učiteľské vlohy a tak sa im veľa venujem a rada. Ak potrebujú tak ich skúšam, píšeme diktáty, učíme sa básničky, čítame, robíme rôzne projekty do školy... Navštevovať rodičovské združenie je pre nás samozrejmosťou. Nechápem ako sa niekto nezaujíma o svoje deti. Žiaľ aj takí sú rodičia a isto by som nechcela byť ich dieťa. Pri toľkých deťoch je to veľa informácii denne čo si musím pamätať a dodržiavať ale tak byť výbornou mamkou je moja práca na trvalý pracovný pomer. Samozrejme bez podpory ocka (Braňa) či už po praktickej (vozenie do a z školy, škôlky krúžkov, pomôže upratať, čo to aj zmajstruje) alebo finančnej stránke by to nešlo. 

Rekapitulácia tohto roku je samozrejme opäť pozitívna. Našej uzkej rodine sa vyhýbajú katastrofy a tak dúfam, že to bude stále. My sme si plaču, beznádeje a pádu na hubu už užili. A teraz sa už chceme tešiť zo života, z každej maličkosti, z každého pokroku našich detí.

Rok 2012 začal zvláštne. Totiž Braňo sa šmykol na ľade neďaleko škôlky a bol v posteli takmer tri týždne. Vplyv na jeho prácu to veľmi nemalo, lebo tu ide o nápady a veľa si aj urobil aj cez laptop. Síce mal Lukáš viac organizačných starostí ale tak dalo to si myslím ok. Detičky ho chodili ocmukovať, robili mu spoločnosť, nosili mu jesť... Jedine čo nám chýbalo bolo roznášanie detí, ktoré má Braňo na starosti. A keďže ja nemám vodičák tak sme poprosili rodinu o pomoc. A pomáhal ocko, švagor, Dávid, Lukáš a Ruženka. Z tohto hľadiska to bolo také rozhádzané.

Ale po tomto už rok postupoval v pohode. Už štyri roky sme veľká milujúca rodina. Detičky sú chválabohu ako tak zdravé (samozrejme okrem stavov s ktorými sme ich prijímali: celiakia u Sofii, či krivkanie u Grétky). Grétka po dennej fyzioterapii už teraz po štyroch rokoch nemá absolútne žiadne následky a človek by voľným okom nepovedal, že kedysi mala problémy. Celiakia je u Sofii rovnáká aká bola na začiatku- ale teda aspoň sa to nezhoršilo. Ona je veľmi rozumná, lebo od začiatku chápe, že bežné pečivo, sladkosti či koláče ona nemôže a aj súrodenci to chápali, aby ju naschvál nehuckali proti diéte. Aj keď to boli stovky eur na jej diétu k plusu tak ale máme krásnu deväťročnú slečnu.

Tohto roku mal prvé sväté prijímanie Simon, Amálka a Sofia. Poprosili sme pána farára a pani učiteľa náboženstva aby to mali takto spojené pre organizačné dôvody. Oni nám v pohode vyhoveli. Na prípravy s nimi chodila väčšinou moja mama, teda ich babka, ktorá býva neďaleko (na Solivare). Každú stredu potom tam aj ostali spať a ráno ich do školy zobrala ona. Chcem, aby mali všetky sviatosti a už potom je na nich či v dospelosti, respektíve dospievaní budú navštevovať pravidelne kostol. Ale chcem im dať základ.

Braňo bol tento rok v zahraničí 16 x: 3 x Anglicko (január, apríl, september), Írsko (máj), Nemecko (február, september a december), Španielsko (jún), Čechy (február, október), Poľsko (február, november), Maďarsko (december) a Rakúsko (marec, august a december). Tento rok vstúpil do hry veľký hráč a to Rakúsko. Konkrétne chodil Braňo s Lukášom do Berndorfu. A len v Rakúsku bolo 9 projektov. Takže sa to zvýšilo na 49 projektov. A keďže sa to zdvojnásobilo za posledné roky tak im do tímu (Braňo, Lukáš a asistentka Emília) pribudol nový člen – René. Je to ich bývalý spolužiak zo strednej školy. Vtedy by ani náhodou nepovedali, že ich cesty sa dajú dokopy. Totiž René študoval spočiatku techniku a až po dvoch rokoch išiel na architektúru (odbor: Tvorba budov a prostredia). Braňo s Lukášom už pol roka hovorili, že im niekoho treba a keď do ,,hry“ vstúpila aj Rakúska klientela tak to je už súrnosť. A náhodou Lukáš stretol Reného na zápase, slovo dalo slovo a už to išlo. Takže René nastúpil v apríli. Neskutočnou výhodou bola aj jeho výborná nemčina, keďže tri roky chodil (z toho dva roky žil) s nemkou Sabrine. Tie dva roky žil v meste Luneburg na severe Nemecka. Ale tá týždeň po zasnúbení zdrhla za nejakým pracháčom a rozchod mu napísala len cez sms.Bol z toho zdrvený a len nedávno sa s tamať vrátil. Mimochodom mu dlhuje cez 3000 eur ktoré už neuvidí. Ale tak aspoň sa naučil nemčinu, ktorú bude v tejto práci potrebovať. Braňo vie len základy, Lukáš už pokročilejšie no a René bude mať všetky zákazky v nemeckom jazyku pod palcom. Už konečne nebudú zmluvy a projekty s maličkými gramatickými chybami. Ale tak evidentne to klientov neodradilo, lebo majú kvalitnú prácu a za sebou už množstvo ospevovaných projektov (aj na mieru). Braňová priemerná mesačná mzda sa dvihla na 2800 eur.

Tohto roku sme boli: v Tatrách na víkend (február, december), Drienica (február), Košice (marec), Bešeňová (marec), Zádielská dolina (apríl), Habakuky a Donovaly (apríl), Pavlovce (máj), Piešťany (máj), Šírava (jún), Ochtinská aragonitová jaskyňa (jún), Domaša (júl), Aquacity Poprad (júl), Bulharsko –Pomorie (august), Bardejovský jarmok a kúpele (august), Šarišský hrad (september), Tatry-Solisko (september), Pieniny (október) a Čergovská chata (december).

Tohtoročná zahraničná letná dovolenka bola Bulharsko. Objednali sme si celý jeden domček na 10 dní. Toto miesto mi učarovalo. Už som toho videla kadečo ale tak toto útulné mestečko malo čosi naviac do seba. Aj počasie sme mali fantastické. Let naspäť bol trošku chaotický, lebo sa nám zamenila jedna (z desiatich) batožina. Ale tak napokon sa našla v Snine. Bol to Kristiánkov kufor a on bol z toho úplne na dne. Ale zážitok z dovolenky nám to nepokazilo. Celá dovolenka nás vyšla na necelých 2000 eur.

Tento rok tu v Prešove vyrástli štyri detské zábavné centrá a piate sa chystá. A tak hlavne keď je škaredo a my nič také na pláne nemáme necháme vyšantiť deti. Teda okrem Simona- ten sa už cíti priveľký šaliť sa takto v centrách. Doma nemá problém ale takto vonku sa už hanbí aby náhodou sa mu spolužiaci v škole neposmievali. Ale tak to aj chápem veď už je z neho veľký desaťročný chlap. Keď sa dovalím so siedmimi deťmi tak aj hneď je všetko takmer plné. Všade nás už poznajú a dostali sme aj zľavy napr. že platíme len za päť a dva máme zadarmo, čo pri tých čiastkach (aj 3,5 eur na dieťa) je teda dosť. Spoznala som tu aj mnoho mamičiek s rôznymi osudmi (či už slobodné maminy, s postihnutým dieťaťom, s chorým manželom...)