reklama

Somnia

V tomto príbehu som žila život, ktorý v skutočnom živote nemôžem zažiť, skrz toho, že nemám milióny. Čo by ste robili s takmer 20-timi miliónmi libier?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Somnia

Celé moje anglické dobrodružstvo začalo v októbri 2004, kedy som išla do Londýna pracovať. V júni som skončila bakalárske štúdium cestovného ruchu v Prešove a takmer štyri mesiace som oddychovala po škole. Akurát som brigádovala v jednom hoteli v Tatrách ale to len dvadsať hodín mesačne. Do Anglicka ma zlanárila kamarátka Sandra, ktorá na tento job nastúpila štyri mesiace predomnou (po skončení jej štúdia sociálnej práce). Išlo o prácu help adviser – teda poskytovateľ rád v obrovskom nákupnom centre – známom hračkárstve v užšom centre Londýna. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pochádzam z Popradu, kde som prežila celý svoj život (okrem vysokoškolských čias) a bolo ťažké odísť niekam do neznáma, ale riskla som to. Mám super rodičov a troch súrodencov - dvoch bratov a jednu sestru. Najstarší brat Gabriel je už ženatý a sestra Veronika zasnúbená. Oni sú dvojčatá. Bývali sme v Poprade pod Tatrami tak mojou vášňou bolo prirodzene lyžovanie. Bývala som v trojizbovom byte – na anglický počet dvojspálňovom byte čo mi dosť vadilo ale ako sa hovorí dobrých ľudí sa všade zmestí. Od malička som teda túžila po slobode, aj finančnej keďže v našom postkomunistickom štáte bolo skromne...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V septembri som sa rozišla po troch rokoch s Dominikom – mojim bývalým priateľom, s ktorým sme začali chodiť tesne pred maturitou na gymnáziu. Chodil do vedľajšej triedy, no štyri roky sme sa obchádzali. V porovnaní s Marcusom bol Dominik veľký lajdák. Nezodovedný, príliš spoločenský, mali sme málo spoločných záujmov (odmietal chodiť na dovolenky – bol taký domased a ja cestovateľská duša...), o rodine a deťoch sa nechcel ani baviť, všetky peniaze čo mal rýchlo a nerozumne míňal. On po gymnáziu už neštudoval. Pracoval v jednej firme ako skladník. Mala som ho veľmi rada no uvedomovala som si, že s týmto chlapom asi život nestrávim. Koniec nášho vzťahu ukončila jeho nevera. Prezradila mi to jeho hlavná účastníčka – chcela sa mi ,,pochváliť“ a zároveň pomstiť. Najprv sa Dominik nechcel priznať, no fotky ho usvedčili. Stretával sa s ňou tri týždne. Po rozchode som zrazu nevedela čo robiť. Stále ma to ťahalo niekam von, mimo Slovenska, začať nový život, spoznať inú krajinu, zdokonaliť sa v angličtine. Po týždni mi Sandra poslala podrobný mail, že ona chce ísť robiť do Care homu a na jej miesto hľadajú niekoho. Tak, že by ma odporučila. Dlho som neváhala. O dva dni som už vybavovala prvé záležitosti ohľadom môjho odchodu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do Londýna som prišla deviateho októbra (v sobotu) a v pondelok jedenásteho som už nastupovala. Prvý deň ma zacvičovala Sandra a potom išla robiť do care homu. Pracovala som na druhom poschodí, teda na oddelení predškolských hračiek. Mojou úlohou bolo obskakovať zákazníkov, prevažne bohatých. Na oddelení nás bolo sedem, plus štyri v pokladni. Všetko mimo angličaniek. Mojou naj kolegyňou bola litovčanka Alina – 42 ročná baba, ktorá tu pracovala od mája 2004. Teda sem prišla hneď po vstupe Litvy do Európskej únie. Má tri deti – všetky už dospelé (slobodné) a prišla sem finančne im vypomôcť. S ňou a ďalšími troma som aj bývala. Podnájom nám strhávali z platu. Bývali sme v trojizbovom domčeku v radovej zástavbe v časti Harrow. Je to asi štrnásť km od práce. V hračkárstve som pracovala od októbra do apríla, pretože som stretla jeho. Pracovala som vkuse, aj veľa nadčasov počas sviatkov, aby som čo najskôr mohla zažiť akú takú nezávislosť. Mala som 5.95 libier na hodinu, čo v danom čase bola libra nad minimálnu mzdu. Ale len na ubytovanie v ich prenajatom domčeku som platila 385 libier a to sme boli v dome päť s jednou kúpeľňou... Takže šetrenie išlo veľmi pomaly. Vianoce a Silvestra sme strávili spolu so Sandrou u partie slovákov v Readingu. Londýn som poznala len cestou do a z práce, inak nič (žiadne múzeá, parky, galéria, nočný život...) lebo som veľa robila a voľno sme trávili len v dome alebo na nákupe u nás v Harrow. Len raz sme sa boli prejsť s Alinou okolo Temže.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1. Marcus – prekvapenie

Prvykrát sme sa videli desiateho marca 2005, keď sa ku mne ozval u nás na oddelení. Mal na sebe tyrkysovo-biely sveter, svetlo modré nohavice a bielu vetrovku. Veľmi mi pripomínal Petra Andreho. Mal 178 cm a 81 kg – čiže úplne v pohode. Pre predstavu vám o ňom napíšem čo najviac:

Mal 25 rokov. Je mulat – jeho mama pochádza z Trinidad a Tobago a otec je angličan (z oblasti North Yorkshire). Jeho mama (Tricia) tu prišla v polovici sedemdesiatych rokov a o rok nato stretla Neila Morgana. Marcus sa narodil ako dlho očakávané dieťa po troch potratoch. Narodil sa predčasne v 36. týždni tehotenstva s váhou 1930 g. Chceli ešte súrodenca pre Marcusa ale už sa nezadarilo. Teda Marcus je jedináčik. Žili veľmi rodinne a syna vychovávali s veľkou láskou. Bývali v časti Morden – čo je južne od Londýna ale Marcus sa počas vysokoškolského štúdia presťahoval do bytu v oblasti Chelsea. Marcus predomnou chodil s angličankou Nadine, ktorá podľa jeho slov bola iná ako ja. Chodili spolu štyri roky a vzťah tiež ako u mňa skončil neverou – jej. Ona bola dosť výstredná, míňala jeho peniaze na luxus a tak isto ako Dominik nechcela o svadbe a deťoch počuť ani slovo. Zato Marcus po takomto rodinnom živote túžil. To, že vyrastal sám a nemal okolo seba širokú rodinu ho poznačilo v tomto smere a nechcel byť sám. Rozišli sa na silvestra takže bol Marcus dva mesiace sám. A k tomu 27 februára zahynuli obaja jeho rodičia pri autonehode, keď išli po dialnici M1 na sever k Neilovej rodine do mesta Selby. V aute pred nimi dostal vodič infarkt za volantom a spôsobil tým haváriu piatich áut a zomrelo šesť ľudí – aj Marcusovi rodičia boli na mieste mŕtvy. Tri dni pred smrťou mal Neil neskutočné tušenie, že sa niečo zlé udeje a tak si zvýšil životnú poistku... Marcusa táto udalosť neskutočne ranila- veď jeho rodičia boli jediný koho mal, ktorí ho podporovali a neskutočne milovali.

Marcus sa ma spýtal, či mu nemôžem poradiť čo ma kúpiť krsniatku Rosie (od susedov) na tretie narodeniny a keď som mu ukazovala rôzne detské kuchynky mi povedal, že chce mať veľa detí. Zobral si červenú kuchynku za 49 libier. Prišiel mi taký pohoďák. Jeho oči som mala pred očami veľmi dlho a jeho hlas mi znel celý deň. Na druhý deň prišiel znova a otvorene mi povedal, že si hľadal výhovorku, aby ma videl a prišiel kúpiť Rosie darček akože na štvrté narodeniny... Samozrejme jej to dal teraz ale prišlo mi to také milé. Kúpil sadu plyšových koníkov Pony za 32 libier. Vtedy sme sa začali baviť viac. Povedal mi svoje meno a že je veľmi smutný. Keď som sa ho spýtala prečo tak mi povedal, že mi povie všetko ale v súkromí. Telefónne číslo som mu síce nedala ale povedala som mu, že ak chce tak si zistí. A veru ešte v ten večer (11. 3) mi volal. Číslo si zistil od jedného známeho zo štvrtého poschodia Hamleys, ktorého som osobne ani nepoznala. V telefóne sme sa bavili krátko, lebo som mu povedala, že mu viac rozumiem osobne (nielen jeho ale všetkých angličanov) tak ma pozval na rande. Dohodli sme sa na nasledujúci deň po službe. Robila som od 7.30 am do 5.00 pm. Čakal ma dole vo vestibule a v ruke mal kytičku bielych ruží. Bolo celkom dobré počasie – takých 12 stupňov a jasno. Išli sme sa poprechádzať okolo Temži. Konkrétne od Westminister bridge k London bridge a po južnej strane späť k Akváriu. Medzitým sme si išli sadnúť do baru (a zároveň reštaurácie) Skylon pri Royal Festival hall. V niečom tak peknom som ešte nebola. Dala som si teplý čaj a šošovicovú polievku (v podstate to najlacnejšie čo mali, lebo ja nie som ten typ na vyciciavanie). On si dal tiež čaj a lososovo treskový koláč. Dokopy platil 26.20 libier. Čo bolo pre mňa strašne veľa (toľko som prejedla za týždeň) ale on nedal na sebe nič vedieť a tváril sa normálne. A tým som si ho aj získala, lebo ako pozvaná som si mohla dať hriešne drahé jedlo. Rozprávala som viac ja ako on. Keď som sa ho dačo opýtala tak len stručne niečo povedal a chcel aby som o sebe rozprávala ja, lebo ma chce spoznať. Zaujímavé bolo, že ak sme sa rozprávali osobne som mu rozumela všetko a on mne tiež. Bolo vidno, že sa snaží rozprávať pomaly a zrozumiteľne. Angličtinu som mala celý život v škole no asi najviac som sa naučila na letných brigádach v Tatrách kde som chodila počas vysokej školy. Robila som čašníčku a mali sme veľa anglicky hovoriacich hostí. Takže už do Hamleys som išla vyzbrojená celkom dobrou angličtinou a tam sa to len zlepšovalo. Gramaticky to síce nebolo najsprávnejšie ale rozumel ma každý. Jasné, že chcel vedieť aj nejaké slovíčka po slovensky tak sme sa fajne narehotali.

Bola medzi nami riadna chémia a ja po šiestich mesiacoch bez akehokoľvek pomojkania som túžila po nehe, objatí a milému slovu. Naše prvé rande trvalo šesť hodín a on ma od Westminister bridge zobral taxíkom domov do Harrow. Pred našim domom sme sa od seba nevedeli odlepiť a po desiatich minútach lúčenia mi dal pusu na ústa a ja mu na čelo. Chcel sa somnou stretnúť hneď na druhý deň no ja som išla so Sandrou na plánovanú návštevu do Readingu za našimi slovenskými známymi. Sandre som tam prvykrát hovorila o Marcusovi a bola z toho veľmi vzrušená a chcela ho spoznať. Ona má priateľa Adriána – slováka a stretli sa tu v Londýne týždeň po jej príchode do GB. Pochádza zo Svitu čo je len na skok od Popradu. Už tri mesiace spolu aj bývajú v prenajatom jednospálňovom byte v časti Harringay na severe Londýna. Rozprávala mi aj o svojej práci v care home. Sťažovala sa na kolegyne, že jej dávajú poriadne cítiť, že je z východného bloku. Inak ju práca bavila ale cnelo sa jej po Hamleys kde sme boli super partia.

V pondelok (14.3) ma Marcus opäť pozval na rande - teda dezert do Big Easy restaurant v Chelsea a na London Eye, kde som bola prvykrát. Dala som si čokoládový puding a Fantu. Išli sme taxíkom. Hovoril mi o svojom štúdiu cestovného manažmentu a prvykrát mi naznačil, že predomnou niečo tají ale, že sa nemám báť, že je to len pozitívne. Rezonovalo to v mojej mysli no nechávala som to na správnu chvíľu, keď sa bude chcieť otvoriť. Kecali sme do desiatej večer a keďže sme obaja skoro ráno vstávali a ja som bola vyšťavená po službe a prvom dni menštruácie išla som domov. Oznámila som mu, že na Veľkonočné sviatky idem na Slovensko na dovolenku. Bol z toho smutný a ja tak na polovicu. Tešila som sa domov, lebo som doma nebola od októbra a bratovi sa v januári narodila dcérka Lujza. No byť desať dní bez Marcusa sa mi zdalo priveľa. Utorok až piatok bol Marcus na služobke v Manchestri tak sme si len denne smskovali a večer mi aj volal. Naše najbližšie rande bolo v sobotu (19.3) o 10.00 am. V piatok prišiel až o deviatej večer tak by sme nestihli byť spolu. Naše tretie rande začalo tým, že mi dal kytičku bielo-červených ruží a odvtedy sme všade chodili za ruky ako pár. Boli sme v múzeu Madam Tussaud kde sme sa na každom kroku fotili a šantili. Na obed sme išli do talianskej reštaurácie Getti na Marylebone high street kde sme si dali hubovo-syrovú tortu, cestoviny s klobásou v paradajkovej omáčke s cibuľou a chili a mandarinkový dezert. Na pitie ja Fantu a on Sprite a kávu. Bavili sme sa o tom, že on vôbec nepije alkohol – ani víno, ani pivo. Jeho strýko bol alkoholik, ktorý už zomrel a on od malička mal apatiu vôbec skúšať alkohol. Taktiež nefajčí ale zato pije tri kávy denne. Ja vôbec. Keď som sa ho pýtala či mu nevadí, že na mňa míňa peniaze, že nemôže platiť všetko tak sa len usmial a prešiel na inú tému. Proste chcel zistiť či ho chcem aj bez peňazí. V tejto fáze môžem povedať, že som bola do neho buchnutá až až a myslím, že on tiež. Obaja milujeme jedlo a Marcus vraj rád a výborne varí tak som sa tešila na najbližšiu príležitosť, aby sa predviedol. Po obede sme išli do Hyde parku na prechádzku. V jednom momente pri Italian gardens ma zvalil na zem a sme sa vášnivo bozkávali asi tri minúty kým ku nám neprišiel asi päťročný chlapček a nespýtal sa či robíme bábetko... Cítila som nesmierne vzrušenie, akoby motýliky v bruchu. Mala som pocit, že vytečiem. Ten pocit hanblivosti, ukázať sa a zjesť toho druhého je závislosťou a chcete to prežívať zas a zas. Toto som pri Dominikovi neprežila ani raz. Marcus bozkáva božsky a tá jeho vôňa... Potom Marcus rozprával po jeho túžbe po deťoch a rodine. O práci mi povedal len toľko, že robí v cestovnej kancelárii no v súkromí nechce rozprávať o pracovných záležitostiach. Zistili sme, že sme cestovateľské duše a najradšej by sme precestovali celý svet. Marcus už kdesi bol. Vtedy mi priznal len Španielsko s Nadine a Tunisko s rodičmi. No pravda bola niekde inde. Ja som bola akurát v Bulharsku s našimi ešte v detstve a to je všetko. Z Hyde parku sme išli do Rileys pool and snooker clubu v Shepherd Bush. Tam mi ukázal aký je dobrý v snookri. Pravidelne hráva už sedem rokov. Ja som mala nejakú skúsenosť s biliardom u nás v Poprade alebo Tatrách no keď som videla Marcusa ako ho to baví... Odtiaľ sme išli na pizzu do neďalekého Pizza express a nakoniec sme deň ukončili v diskotéke FM kde je aj karaoke. Tam sme sa začali baviť aj prvykrát o sexe. Môj deň s Marcusom skončil o jedenástej v noci kedy ma totálne uťahanú doviedol domov. V nedeľu som robila od 12.00 do 06.00 pm tak sme spolu neboli ale poslal mi asi 20 smsiek. V pondelok (21.3) som mala dlhú službu od 10 am do 8 pm tak ma večer zobral len do ruskej reštaurácie Sobranie na guľaš. Dali sme si aj drink Sex on the beach. V utorok (22.3) som tiež robila celý deň a večer som mala ,,rande“ so Sandrou u nej doma. Bola mojim dobrodružstvom nadšená a stále do mňa džubala prečo sme ešte nemali sex.

V stredu (23.3) som už mala dovolenku a strávila som celý deň až do môjho odletu s Marcusom. Prišiel po mňa o deviatej ráno a išli sme na mini nákupy do Arcadia centrum. Keďže do lietadla som mohla zobrať len 20 kg fakt išlo o mini darčeky. Rodičom som kúpila Cd – výberovku Blues hudby, sestre sadu kolekcie pre svadby, bratovi whisky, druhému bratovi a jeho žene kroniku výtvarného umenia (keďže obidvaja sú umelci), neteri Lujze súpravičku v Mothercare a naj kámoške Žanete, ktorá ostala v Poprade sexi pyžamko a čokoládu. Minula som 112 libier čo bolo z môjho rozpočtu maximum. Aj pri týchto nákupoch mi Marcus nedal vedieť, že je milionár. Let som mala o 16.50 zo Stanstedu. Marcus bol pri mne až do konca a tváril sa akoby ma už nemohol nikdy vidieť. Povedal mi, že keď sa vrátim tak mi povie tajomstvo. A tak som v maximálnej spokojnosti odchádzala na moju prvú dovolenku domov.

Doma to bolo super. Veľkonočné sviatky sme trávili celá rodina pohromade a užila som si kopec srandy aj s kamarátmi. Bola som dva krát aj na lyžovačke v Tatrách s kamarátkou Žanetou. Jej ako jedinej som porozprávala podrobnosti o Marcusovi. Rodina mala síce poznámky či niekoho mám ale ja som stále prešla na inú tému. Dozvedela som sa, že Dominik sa musí ženiť. Mal krátky vzťah s nejakou slečnou a otehotnela. Ja som ho nestretla. Marcus mi písal každý deň jemne zamilované smsky a naznačoval mi, kde všade ma chce zobrať. Spomínal len miesta v Londýne. Veľmi mi chýbal a myslím, že aj ja jemu. To som netušila, že to bola posledná dovolenka bez záveskov a chudobná...

Marcus počas mojej dovolenky chodil k jednému slovákovi (z Bardejova) na kurz slovenčiny, lebo ma chcel prekvapiť. Chcel mi vyznať lásku po slovensky.

Do Anglicka som späť letela v sobotu 2. 4 a príchod som mala o 3.15 pm. Ako inak Marcus ma už čakal s veľkou kyticou oranžových ruží a v bielom saku. Vtedy sa začal čas prekvapení. Pred letiskom mal zaparkovaný svoj biely Mercedes-Benz S350. Už v tom okamihu som bola v šoku. Ja že prečo si požičal auto a on, že je to jeho. Zobral ma do svojho bytu. Býva v jednospálňovom apartmáne v Chelsea harbour (prístave) na Kings Quay a to na prvom poschodí. Byt má 90 m2 čo je pre mňa obrovská plocha, lebo ja som vyrastala spolu s piatimi členmi mojej rodiny v 72 metroch. Byt má aj zastrešený balkón s rozlohou 7,5 m2. Bol tak krásne zariadený. Býva tam päť rokov od začiatku vysokoškolského štúdia. Tam býval aj s Nadine. A tento byt sa stal aj mojim domovom na takmer dva roky...

Pred mojim príchodom urobil domáce lassagne a keď sme prišli už boli hotové. Keď sme jedli začal mi rozprávať to jeho veľké tajomstvo. A to je, že je milionár... Celý príbeh začal takto: Jeho otec Neil a mamka Tricia robili spolu v strojárskom závode, ktorý z jedného dňa na druhý skrachoval a oni zostali bez práce. Jeho mamke sa podarilo zamestnať v miestnych potravinách no Neil si chcel nájsť poriadnu prácu. Po piatich mesiacoch bez práce si spolu s bývalým kolegom založili spoločnosť na obchodovanie s pozemkami. V tom čase (Marcus mal osem rokov) otec zdedil pozemok v jeho bydlisku v Selby a jeho spoločník predal svoj domček a vymenil ho za menší byt. Peniaze vložili do spoločnosti MoNeRiSt Ltd. (Morgan-Neil-Richmond-Steve). Za prvý rok nakupovania a predaja pozemkov mali čistý zisk 100 000 libier. Vo fabrike zarobil 9500 libier ročne... Tricia prestala pracovať v potravinách a bola žienka domáca, ktorá sa starala aj o finančný chod spoločnosti. Prvé desať roky mali ročný zisk od 100 000 – 1 000 000 libier so stúpajúcou tendenciou. Posledné sedem roky jeho života to bolo od 1 000 000 – 2 000 000 libier ročne. Pred smrťou zamestnávali 18 ľudí (z toho štyria z východného bloku) a skupovali a predávali pozemky väčšinou v oblasti M25 – teda Greater London. Napríklad kúpili pozemok za 420 000 libier, upravili ho a predali za 600 000 libier. S čistým ziskom 170 000 libier. Na začiatku sa zameriavali na staručkých dôchodcov, ktorí majú cenné pozemky a chcú peniaze rozdeliť rodine. Veď peniaze si nevezmú do hrobu. Niektoré domy sa aj zbúrali a na ich mieste sa postavili nové. Neilova spoločnosť spolupracovala s dvoma stavebnými firmami. Posledný rok bola táto spoločnosť na jedenástej priečke v prosperite realitných kancelárií v Londýne. V roku 1993 sa rodina Morganových presťahovali z klasickej radovej zástavby do veľkého päťspálňového dvojdomu. Sídlo firmy je v Morden. V roku 1999 sa začal Neil s Triciou venovať aj cestovnému ruchu, ktorý ovplyvnil aj Marcusa. Na opustenej pláži Maracay Bay na severe Trinidad a Tobago postavili luxusné chatky štvorhviezdičkovej kvality a poskytovali mladým dvojiciam z Anglicka medové týždne na desať dňové turnusy. Tricia spolupracovala s jej bratom Ellisom, ktorý tam žije a ktorý sa postaral o 90 % roboty. Na Morganovcoch bolo nájsť klientelu. V súčasnosti má cestovka Trinidad Ltd. päť pobočiek: tri v rámci M25 (Chelsea, Kingston upon Thames, Bromley), Manchester a Birmingham. V marci keď Marcus išiel pracovne do Manchestru tak bol aj v miestnej pobočke a v Selby u notára. Ročne ich honeymoon chatky navštívi okolo 700 manželských dvojíc. A to v tridsiatich piatich turnusoch a sú ubytovaný v 32 chatkách. Najviac turistov tu chodí od decembra do mája kedy nie je obdobie dažďov a chatky sú vyťažené na maximum. Chatky sú v maximálnom romantickom štýle a každá chatka sa nesie v inom duchu (romantická, sklenená, hviezdna, morská, jaskynná...). Na kreácii nápadov sa najviac vyšantila Tricia. Tiež tam chodia domáci Trinidadčania. Keď sme sa s Marcusom rozprávali o cestovaní umlčal už len to, že len v Trinidade bol šesť krát. A okrem toho aj v Toronte, Tokiu, Dubaji a Melbourne.

Keď som bola na dovolenke na Slovensku prebehlo v Selby dedičské konanie. Marcus bol až zaskočený výsledkom, lebo toľko nečakal. Keďže otec mal tušáka, že sa niečo stane napísal závet a 90 % majetku prepísal na jediného syna a manželku. Zbytných 10 % rozdelil pre svoju rodinu (mamku, brata a švagrinu, švagrinu po nebohom bratovi a dvom krsniatkam). Tým, že zahynula aj Tricia všetko zdedil on. Zdvihol si aj životnú poistku o 100 libier mesačne čo v konečnom výsledku znamenalo nárast o 36 000 libier. Teda na konci platil 650 libier mesačne a Tricia 200 libier mesačne. Zhrniem to: Marcus mal dokopy k dispozícii 19 270 000 libier ! Z toho mal 1 150 000 libier v byte (ktorý mu otec kúpil na 19-ste narodeniny), 326 500 v životných poistkách rodičov, dom v Morden v hodnote 695 000, dva autá v hodnote 85 000 + jeho v hodnote 55 000 libier, 2 900 000 libier v banke z účtu rodičov, 1 430 000 na Marcusovom účte (čo si sám zarobil a ušetril), pozemok v Chelsfield v hodnote 780 000 libier (kde momentálne bývame) a necelých 12 000 000 v akciách spoločnosti MoNeRiSt a Trinidad.

Keď mi to dorozprával bola som v šoku, ale najpríjemnejšom. Od začiatku nášho vzťahu mi nedal vôbec vedieť, že má peňazí aké bežný slovák nikdy neuvidí. Po večeri ma zobral do kúpelne kde sme si dali kúpeľ vo dvojici. Asi tridsať sviečok už bolo pripravených na zapálenie. Bola to naša najodhalenejšia skúsenosť. Vaňa bola plná peny a nebolo nič vidieť a Marcus prišiel až keď som bola dnu. No ja som videla jeho riťku, keďže sa otočil. Ležali sme tvárami oproti sebe a masírovali si nohy. A rozprávali sme sa. Vyznal mi lásku po slovensky. Tá slovenčina ma šokla. Povedal mi, že túži zbytok života stráviť somnou. Že ho neuveriteľne priťahujem a zaujímam. Že mu nevadí, že nemám peniaze lebo on má pre nás oboch. A to že som Slovenka vôbec nevníma lebo vraj je to preňho exotické a pozná zopár mladých ľudí z východného bloku. Navrhol mi, aby som prestala pracovať a venovala sa nám. Že mi ukáže svet, chce somnou cestovať a spoznávať ma a že túži, aby som bola mama jeho detí. No proste: dvanásť hodín dozadu som nemala ani šajnu čo ma po príchode čaká. Povedzme si úprimne - kto by netúžil po chlapovi jeho snov, ktorý vám splní to po čom vaša duša piští. A moja pišťala po láske, cestovaní a po rodine. Marcus bol milionárom nielen v zmysle finančnom ale v tom, že nemusel pracovať a mohol si užívať svoju slobodu, čas venovať koníčkom, spoznávaniu nových krajín a neskôr aj rodine. Veď koľko je na svete multimilionárov, ktorí makajú aj 16 hodín denne a chcú stále viac a viac a nemajú čas si užiť to čo majú, zanedbávajú rodinu a zomierajú duševne prázdny ale zato s miliónmi na konte... Jeho otec si v závete prial, aby Marcus všetok svoj čas venoval láske, rodine a záľubám. Dal mi prečítať celý závet a ja som pochopila, že žili ako rodina, že ho nesmierne milovali a to čo robili posledné roky venovali len ich synovi a jeho budúcnosti. Ani si neviete predstaviť ako mi je ľúto, že som ich osobne nepoznala. Marcus mi hovoril, že by mnou boli nadšený. Marcus bol veľmi zranený a citlivý muž. Úplne iný ako bol Dominik. Doteraz si myslím, že sme si boli s Marcusom súdený a je pre mňa ideálny. Pre každého človeka ako individualitu je ideálny niekto iný no my sme sa našli a dúfam, že nám to vydrží po celé veky.

Na konci nášho vyše hodiny trváceho kúpeľu sme sa začali vášnivo bozkávať a skončili sme v spálni. Celú cestu z kúpelne do spálne ma držal na rukách. Hovoril mi, že celé tie tri týždne čo sme sa stretávali (z toho desať dní som bola mimo) skúšal aká som. Chcela som ho aj bez peňazí, zaujímala som sa o neho, o jeho minulosť (aj keď odpovede som sa dočkala len čiastkovej) a vydržala som aj čo sa týka intímneho zblíženia. Až po tento okamih. Bola som veľmi nervózna možno aj viac ako keď som sa milovala po prvykrát (v štrnástich). Jemne som mu naznačila, že orálny sex a experimentovanie milujem ale pri prvom sexe nemá čo hľadať. Tam dole som sa ráno vyholila tak som sa cítila komfortne. On mal v mojich očiach dokonalé telo. Žiadne kulturistické tehličky na bruchu ale bol nádherný. Hladký na hrudi čo milujem – neznášam chlpatých chlapov. A tá jeho vôňa... Jeho ebenová pokožka vyzerala super a nevedela som sa dočkať čo má pre mňa pripravené tam dole a bola som milo prekvapená – 18 cm a krásne hrubý s veľkým žaluďom. Nič extrémne ale zato nad mieru uspokojivé. Milovali sme sa len v misionárskej polohe ako to už býva pri prvom pohlavnom styku zamilovaných párov kedy si pozeráte do očí. Orgazmus som nemala, lebo ja ho mám za špeciálnych podmienok (v dvoch polohách a musím byť 100%-ne v úplnej pohode a nie v nervozite ako teraz). Na orgazmus je potrebná súhra dvoch partnerov a tá sa hľadá časom. Ale bol to krásny zážitok. Ležali sme nahý v posteli a hladili sa. Ja som mu škrabkala hlavu a on mne zátylok. Po ďalšej hodine ležania a rozprávania o minulosti a budúcnosti som sa išla poprechádzať po byte lebo som ho v podstate ešte nevidela. Bol obrovský a už som si predstavovala ako sa sem nasťahujem. Bolo to neuveriteľné ako sa môže život v priebehu chvíle zmeniť k lepšiemu. V práci nebolo až tak zle, som vďačná aj za túto skúsenosť no predsa len žiť si pohodlne je super. Zavolala som Sandre, že zajtra ju pozývam na obed a že prídem aj s Marcusom. Bola nadšená a to netušila čo jej poviem...

Noc som strávila u Marcusa. V nedeľu (3.4) ráno som sa prebudila do najlepšieho rána života. Spolu s Marcusom sme si urobili klasické anglické raňajky. Dnes som mala voľno tak som sa nemusela nikam ponáhľať. Marcusova práca spočíva asi v dvoch hodinách denne – vybavuje telefonáty, maily a raz do týždňa ide pozrieť pobočky Trinidadu v oblasti Londýna a raz mesačne do Manchestru a Birminghamu. Raz týždenne chodí aj do MoNeRiStu v Mordene. Marcus plánuje predať akcie MoNeRiStu a venovať sa len Trinidadu. Marcus je 50 % majiteľ spoločnosti, druhú polovicu má Steve Richmond. Akurát nasledujúci týždeň by sa to malo celé uskutočniť. Vie, že jeho otec by sa nehneval, pretože to sám navrhol Marcusovi ešte keď žil. O dvanástej sme išli po Sandru a zobrali sme ju do obľúbenej reštaurácie Marcusovej rodiny v Earlsfield – Willie gunn restaurant. Už to, že sme prišli Mercedesom Sandru šoklo. Keď sme si objednali som Sandre rozpovedala všetko o Marcusovi – v slovenčine. Marcus mal možnosť prvykrát ma počuť s niekym rozprávať v mojej rodnej reči. Tichúčko sedel a držal ma za ruku. Sem tam som sa ho ja alebo Sandra niečo opýtala. Navrhla som jej, či sa nechce vrátiť späť do Hamleys, že ja z tamadiaľ odchádzam a ona okamžite súhlasila. Trebalo len zistiť ako to bude s výpoveďou. Po obede sme Sandru odviezli domov za jej frajerom a odviezol ma do rodičovského domu v Mordene. Dom bol v mojich očiach obrovský: dve obývačky, veľká kuchyňa spojená s jedálňou a kúpeľňa na prízemí. Na poschodí boli štyri izby a dve kúpelne a v podkroví bola Marcusova izba s mini kúpeľňou. Za domom bola záhrada asi 10 x 13 metrov – krásne upravená. Dvojdom zdieľali s jednou rodinou z Čiech. Prisťahovali sa tam päť rokov dozadu, predtým tam bývali angličania. On je tenisový rozhodca a ona kaderníčka a masérka pracujúca doma. Majú dva malé deti. Dom bol ladený v pastelových farbách. Keď sme boli v spálni jeho rodičov povedal mi, že chce dom prenajať. Nečudujem sa mu za to. Jemu stačí jednoizbový byt v centre Londýna a neskôr keď si budeme chcieť založiť rodinu si kúpime alebo postavíme dom podľa našich predstáv a potrieb. A prenájom je tiež pekný príjem. Ešte stále som tomu nemohla uveriť. V jeho izbe sme si ľahli na posteľ a ukazoval mi fotoalbumy z detstva a mladosti. Bol melancholický a veľa netrebalo a bol by plakal. Opäť sme sa pomilovali a bolo nám nádherne. Boli sme aj na cintoríne jeho rodičov, kde ma predstavil a veruže bola aj slzička... Predsa je to ešte čerstvé.

Rozprával mi, že aj napriek tomu, že by si mohol dovoliť rozhadzovať peniaze taký nieje. Že ho otec naučil hospodáriť s peniazmi, vážiť si aj málo a pamätať, že nieje Bill Gates. Keďže rodina Morganovcov zažili aj chudobu vedeli aké je to cenné, že mali príležitosť zažiť aj bohatšie časy. Otec ho naučil pozerať na veci ako investíciu a nepreplácať zbytočne za niečo čo nemá takú hodnotu. Napríklad Marcusov Mercedes kúpil na Ebay o 10 000 lacnejšie ako by ho kúpil niekde v obchode a nové. A to mal len jeden rok a 6 000 míľ. Takto stratil za rok na hodnote. A tých 10 000 libier človek vo fabrike kde som mohla skončiť aj ja zarobí za jeden rok... A on ich mal len za to, že rozmýšľa triezvo. A to sa mi na ňom páčilo. Sama nie som rozhadzovačný typ a za ten polrok čo som bola v Anglicku som na seba minula minimum (charity shopy), lebo som chcela ušetriť čo najviac a teraz nemusím počítať pency - super.

Večer som si išla zbaliť veci do môjho bydliska v Harrow. Doma nebol nikto okrem Aliny, ktorú som poriadne vystískala, keďže sme sa nevideli dva týždne. Rozpovedala som jej o Marcusovi a o tom, že končím v práci. Teraz už Marcus rozumel všetko, keďže sme sa rozprávali v angličtine. Keď sme odchádzali s jedným kufrom a jednou igelitkou (ako ľahko sa mi balilo tých pár šupiek čo som tam mala) Marcus poznamenal, že takto si predstavuje opatrovateľku našich detí – čo sa neskôr aj stalo. Večer som mu už v našej obývačke ukazovala fotoalbum mojej rodiny a rozprávala o zážitkoch z dovolenky – o tradíciách počas veľkej noci, o lyžovačkách v Tatrách, o Žanete, o bývaní a tak. Bolo vidno, že ho to zaujíma. Jemne mi pritom česal moje dlhé hnedé vlasy. Zaspali sme asi o 10.30 pm. Ráno som vstávala do práce. Ráno som hneď išla na personálne a za šéfkou. Ona volala aj Sandre či to platí, že sa naspäť vráti. Celý deň som normálne pracovala ale s pocitom, že je to už posledný týždeň. To kvôli Sandre, aby si stihli v care home nájsť za ňu náhradu. Po službe po mňa prišiel Marcus a išli sme domov – teda do Chelsea. Urobil beef stew so zemiakovou kašou a zeleninou. Bolo to vynikajúce. On bol dať cez deň rodičovský dom do realitky a bol aj prejednať so Stevom Richmondom predaj podielu Morganovcov. Steve ho mal ako za syna a súhlasil. Išli spolu na obed. Tam mu Marcus povedal o mne a že chce si začať užívať života a neskôr si aj založiť rodinu. Že nechce mať príliš starostí s dvoma firmami. Steve to pochopil a sľúbil mu, že prevody spraví čo najskôr. Po večeri sme si dali spoločnú sprchu, nádherný sex a po ňom mi pustil jeho obľúbený film – Láska nebeská. Ležali sme tichúčko na gauči a vnímali telo toho druhého, to kúzlo, ktoré nás spájalo...

Celý posledný pracovný týždeň mi zbehol veľmi rýchlo. Marcus sa zaoberal predajom podielu v MoNeRiSte a prenájmom domu v Mordene kým som bola v práci. Po večeroch sme trávili čas spolu. Hneď v utorok mi kúpil laptop, aby som si mohla skypovať s rodičmi. Keďže oni o ničom nevedeli Marcus sa im predstavil priamo naživo. Mamka je angličtinárka na strednej pedagogickej škole takže tá nemala problém no otec mu nerozumel ani slovo takže bolo aj veselo. Keď som im povedala, že je Marcus veľmi bohatý a že preto nemusím pracovať ste mali vidieť to prekvapenie v očiach mojich rodičov... Jasné, že sa tomu potešili. Na záver sa ma mamka spýtala v slovenčine či ho milujem a či mu môžem veriť. Jasné, že takto na diaľku by sa mohli obávať či nešlo o podvod, o nevydarený žart a tak ale som ju ubezpečila, že sme šťastný. Sama na ňom videla ako ma pred nimi hladil, ako bol úslužný a milý. Rodičia boli spokojný a teda aj ja. Poslednú službu som mala v piatok. Keď som si predstavila, že teoreticky v tomto drahom obchode budem nakupovať aj pre svoje detičky bolo mi super. Po práci sme išli s dvoma kolegyňami a jedným kolegom si sadnúť do Bowling baru. Pozývala som akože ja ale platil Marcus. Bola super zábava a bola som rada, že ho mohli spoznať a hlavne Alina. Pri hre mi Marcus povedal, že objednal najkrajší apartmán aký bol v ich luxusných chatkách v Trinidade a že tam ideme o necelý mesiac. Predčasný Honeymoon...

Nezávislosť

Na druhý deň v sobotu (9.4) ma zobral na týždeň do Paríža. Ako ukážku ako nám bude spolu fajn. Prenajal jednoizbový byt v širšom centre od jeho známeho. Išli sme tam autom. Pochodili sme tieto pamiatky: Champs – Elysees, Montmartre, Eiffelovú vežu, Sacre Coeur, Notre Dame, múzeum Louvre, múzeum Orsay, St. Germain, Ile de la Cité, Trocadéro, Versaillský zámok, zámok Fontainebleau, Arc de Triomphe... Viezli sme sa loďkou po Seine, čo bolo veľmi romantické. Keďže som z francúzštiny maturovala spomenula som si na všetky miesta, o ktorých sme sa učili a nikdy by som nepovedala, že ich uvidím. Moja francúština bola strašne chabá a keďže sme tam išli bez príprav musela nám stačiť angličtina. Keď som Marcusovi naznačila Disneyland tak mi povedal, že tam pôjdeme ale až s našimi štyrmi deťmi... On mal v tomto hneď jasno... Bola to nezabudnuteľná skúsenosť. Pochodili sme aj zopár reštaurácii a barov a boli sme aj na nákupy do nášho spoločného bydielka v Chelsea. Žiadne prepychové značky - to by som nedovolila. Stále som si nevedela zvyknúť pozerať na ceny iným spôsobom. Predtým by som aj pre 10 pencí išla do iného obchodu kúpiť tú istú vec lacnejšie a teraz už to nemusím riešiť. Aj Marcus videl, že sa zdráham si kúpiť nejakú niekoľko eurovú vec, ktorá sa mi páčila. Ale na to by sa malo ľahko zvykať. Jedno viem isto – peniaze, ku ktorým som prišla šťastím a láskou si budem vážiť. Keďže som v pondelok dostala menštruáciu preležali sme celý deň na byte lebo mne tŕpnu nohy, nemôžem ani chodiť a mám príšerné bolesti. Marcus to somnou trpezlivo prežíval. V Paríži pochopil, že milujem orálny sex. Keďže sme sa nemohli milovať, tak som mu to každý deň urobila aspoň pusou a bol z toho hotový - doslovne. Po návrate v nedeľu (17.4) poobede sme už len polihovali v obývačke a Skypovala som s rodičmi a so Žanetou. Marcus zatiaľ pripravoval večeru. Boli z toho nadšený. Volala som aj Sandre. Večer sme zavŕšili tradičným spoločným kúpeľom a milovaním.

Nasledujúci týždeň som vybavovala záležitosti ohľadom odchodu z práce, zmeny bydliska, nákupom drobností do bytu a oblečenie na seba. Tento týždeň som sa predviedla ja ako kuchárka. Robila som šesť jedál: klasický vyprážaný rezeň s uhorkovým šalátom, sviečkovú na smotane s domácim knedlíkom, Granadírsky pochod, Stroganov s hranolkami, plnené zemiakové placky a pirohy plnené zemiakmi a cibuľkou. Všetko mu na prekvapenie veľmi chutilo. Chcel ochutnať slovenské tradičné jedlá. Robila som len jedlá, na ktoré som mala všetky suroviny. Je to riadny papkač hoci to na ňom nevidno. Ja som tiež a tiež to na mne nevidieť, že veľa papám. Marcus doťahoval prenájom domu a predaj firmy a bol somnou aj na dva dni v Birminghame. Čiastočne pracovne a čiastočne súkromne. Spali sme v hosťovskej izbe u jeho kamaráta, u ktorého spí vždy keď ide skontrolovať pobočku. Je holanďan a jeho priateľka slovinka. Boli sme v národnom podmorskom centre a prešli sme na pešo celé centrum krížom krážom. A boli sme si zahrať biliard v legendárnom The Elbow Room. V sobotu sme boli zobrať niektoré veci z jeho rodičovského domu. Keďže bude dom prenajímať bude musieť Marcus niektoré veci popredať, niektoré si nechá alebo dá rodine a čo sa zvýši dá na charitu. Marcus si zobral portrét rodičov, jedálenskú sadu, príbory, jednu skrinku, spomienkové veci z Marcusovej izby a ine drobnosti. V pondelok bol dohodnutý, že jeho rodina z otcovej strany príde do Londýna zobrať nejaké veci. V sobotu som sa aj zoznámila so susedmi z dvojdomu - čechmi. Sú úplne v pohode. Rozprávali sme sa po slovensko-česky a Marcus nechápal, že si tak rozumieme aj keď je to iný štát aj jazyk. Tak sme mu vysvetľovali históriu, že Českoslovesko to sú bratské krajiny. Eliška si vo voľnom čase privyrába aj ako masérka tak sme sa hneď dohodli na spolupráci. Od tohto dňa raz týždenne budem chodiť k nej na masáže. Cenou bolo 9 libier na hodinu na ruku. V podkroví má masérsky stôl v kaderníckej miestnosti a chodi k nej množstvo sloveniek, češiek, poliek a domáci angličania aj na masáže aj na úpravu vlasov. Takže zarába z domu. Na prvý pohľad som si zamilovala ich Rosie – teda Marcusové krsniatko, ktoré to všetko medzi nami začalo. Je rozkošná. Debatili sme ako to urobiť, aby sme sa zbavili nepotrebných vecí. Eliška navrhla, aby sme urobili letáky a urobili domáci bazár. Prišlo nám to ako dobrý nápad. Tak sme v priebehu troch dní spískali leták kde stálo, že kto má záujem nech príde 23.4 do domu kúpiť si nábytok, doplnky, spotrebiče... Časovo to bude menej náročné ako všetko fotiť a opisovať na inzerciu cez internet. V jeden deň sme ich rozniesli po celom Mordene a okolí. V pondelok (18.4) prišiel jeho ujo s tetou a jeho ďalšia teta do domu. Pripravili sme pre nich pohostenie kde som predviedla aj klasické slovenské chlebíčky a jednohubky. Urobila som klasickú kuraciu polievku a pečené kurča s plnkou. Boli veľmi milý a evidentne im chutilo. Celý deň sa niesol v znamení spomienok na Morganovcoch. Prišli zo Selby na dodávke a odniesli si pár kusov nábytku a doplnkov. Poobede sa Marcus dozvedel, že je jeden záujemca na obhliadku domu tak sme ho aj hneď zavolali. Bol asi 20 minút. Páčilo sa mu všetko okrem toho, že je to v Mordene. Že ešte porozmýšľa a ozve sa. Ponúkli sme mu či si niečo nechce kúpiť z domu. Tak si hneď odvážal mikrovlnku za 30 libier a obraz za 70 libier a že asi príde aj v sobotu. V štvrtok (21.4) bol ďalší záujemca o prenájom a s ním sme sa aj dohodli. Mesačný nájom je 3100 libier mesačne. Dom sme dali do prenájmu nezariadený. Nový nájomca sa volal Jonathan a jeho žena Claire. Mali v tom čase dvojročnú Sarah a trojročného Matta. Dohodli sme sa, že dom uvolníme do konca mesiaca. Zatiaľ ho vyprázdnime a dáme upratovacej službe na očistu. Jonathan je učiteľ na strednej škole kde vyučuje francúzšinu a Claire je účtovníčka v jednej stolárskej firme. Doteraz bývali neďaleko ale v trojizbovom dome a keďže Claire je tehotná chceli niečo väčšie.

V piatok sme celý deň pripravovali dom na domáci bazár. Teda sme všetko cenili, čistili a triedili. Upiekla som aj jablkovo-orechovú štrúdľu a pudingovníky pre hostí. V sobotu začal bazár už o 08.00 a trval do večera do 9 pm. Bolo plno a predalo sa toho dosť – dokopy za 2235 libier. Ceny boli väčšinou symbolické. Po bazári sme strávili večer u susedov – teda u čechov Elišky a Leoša. Domov do Chelsea sme prišli o jednej v noci.

 V nedeľu (24.4) sme fotili autá rodičov a dali sme ich na Ebay. Otcove čierne Audi Q7 sa predalo za 52 000 libier a mamino BMW X3 za 33 000 libier. Peniaze nám prišli na účet ked sme boli v Karibiku... Nasledujúci týždeň sa dotiahol predaj akcii MoNeRiStu, urobila sa zmluva s novými nájomníkmi a v stredu sme boli na kontrolu v Manchestri v pobočke Trinidadu. V rámci toho sme popozerali celé centrum a išli aspoň kuknuť na preslávený štadión Old Trafford. Počas celého týždňa sme si aj kupovali doplnky do bytu a premňa aj oblečenie na dovolenku, keďže som nič letné nemala.

V piatok (29.4) sme ráno leteli do Trinidad a Tobago. Pristáli sme na letisku Piarco v Port-of-Spain. Na letisku nás už čakal mamin brat Austin, ktorý nas zobral svojim Jeepom do ich domu vo vnútrozemskom mestečku Curepe. Austin je učiteľ na univerzite v St. Augustine na fakulte medicínskych vied kde vyučuje mikrobiológiu a imunológiu a jeho žena Julian pracuje na personálnom oddelení univerzity. Majú jedného 16 ročného syna Kena. Pohostili nás a predstavili sme sa navzájom. Sú to veľmi múdry a vzdelaný ľudia a mala som si s nimi čo povedať. Spomínali na Triciu a Neila. Na pohrebe v Anglicku neboli, lebo bol Austin v tom čase čerstvo po operácii žlčníka. Zdržali sme sa tri hodiny. Julian nám pripravila tradičné trinidadské jedlo s názvom Callaloo. Názov znie krásne ale až také fajné to nebolo – taký priemer ale najedla som sa. Potom nás Austin odviezol do Maracas bay – išli sme riadne cez kopce, pretože z juhu tam nie sú poriadne cesty. Ak sa robia zájazdy idú mladomanželia na vyzdobenom autobuse firmy Trinidad a to cez Las Cuevas. Cesta naokolo síce trvá hodinu a pol ale v autobuse spieva karibská speváčka, podáva sa kvalitné vínko, dezerty a je tam dobrá nálada. My sme boli skratkou z Curepe za 40 minút. Karibik bol úžasný. Tie farby mora... ako v mojich snoch. Záliv sa delil na dve časti skalami, ktoré viedli až k vode. Pravá časť patrí Trinidad rezortu so súkromnou 300 metrovou plážou. Na nej sa nachádzajú rozkošné dreveno-slamené chatky. Každá chatka mala spálňu, obývaciu časť a kúpeľňu s tryskovou vaňou. Naša chatka bola ladená v orientálnom štýle Tisíc a jedna noc. Pre všetky chatky bola k dispozícii 4 hviezdičková reštaurácia svetovej kuchyne, obchodík aj s anglickými potravinami, kultúrna budova: na diskotéky, posedenie pri TV, anglických knihách alebo časopisoch, biliard, šípky, squash ihrisko a mini fitnes centrum. Je tu aj správcovská budova na technické a upratovacie záležitosti. Správcom strediska je Tricin druhý brat Ellis, ktorý ma na starosti spokojnosť zákazníkov. On nás privítal a ubytoval. Keďže sme prišli večer o šiestej tak sme sa navečerali a na pláži polihovali kým sme nezaspali. Na nervy mi išla moskitiera, ale keďže sa treba chrániť pred Dengue horúčkou museli sme. V noci sme sa presťahovali do luxusnej postele a na strope nad posteľou svietili akože hviezdy...

Boli sme tu do stredy (4.5). Teda plných päť dní. Prežili sme krásne, pohodové chvíle vo dvojici. Naša chatka bola len štrnásť metrov od vody. Nad vodou bola aj sieťková hojdacia posteľ a bola vážne žiadaná, lebo je to super mať pod sebou vodu a len tak si leňošiť. Marcus riešil aj pracovné záležitosti ale nevadilo mi to aspoň som si čítala časopisy. Boli sme aj šnorchlovať čo bola pre mňa prvotina. Jedlo v reštaurácii mi veľmi chutilo a bola som aj vzadu v kuchyni lebo ma chcel predstaviť svojim kamarátom. Chválabohu, že nemám sklony na priberanie lebo by som určite pribrala aspoň tri kilá... Boli sme si zahrať aj squash – hrala som ho prvykrát v živote. Biliard bol samozrejmosťou. Zoznámili sme sa s niekoľkými zaľúbenými dvojicami, ktorý boli väčšinou na svadobnej ceste. K dispozícii je aj kňaz na prípadné sobáše. Za celú existenciu ich tu bolo sedemnásť. Ak máte peniaze môžte si vytvoriť svadbu podľa svojich predstáv. Samozrejme v rámci možností rezortu. Marcus mi hovoril, že jeden svadobný pár tu obsadili celý turnus - teda všetkých 32 chatiek pre svadobčanov na jeden týždeň. My sme neplatili samozrejme nič keďže toto všetko patrí už Marcusovi. Ale dovolenka na sedem dní pre dvojicu v plnej penzii stojí v období dažďov od 1950 – 2100 libier. V hlavnej sezóne je to od 2200 – 2700 libier. V cene je letenka, ubytovanie, plná penzia, doprava do rezortu a program. V stredu sme išli domov do Anglicka. Domov sme prišli vo štvrtok (5.5) skoro ráno a celý deň sme preležali. V piatok (6.5) sme boli už na návšteve v dome Morganovcov u nájomníkov. Boli sme dve hodiny. Spoznali sme ich detičky a som až neverila ako to Marcus s deťmi vie...

Nasledujúci mesiac sme boli len v Londýne. Pochodili sme múzeá, galérie, boli sme v Shakespeare divadle Globe, Tate modern, v St. Paul katedrále na veži, vo všetkých veľkých parkoch a centrum máme prechodené krížom krážom. V sobotu (28.5) sme išli so Sandrou a Alinou do Brightonu na pláž kde sme si robili piknik. Veľa sme sa nasmiali, naspomínali a boli sme aj na nákupoch. Minula som na nich 372 libier čo bolo neuveriteľné ale aj tak pre Marcusa drobné. Bol to super deň, na ktorý sa dlho spomína.

V nedeľu (29.5) sme išli na cestu na Slovensko. Išli sme autom a zastavili sme sa v Prahe. Tam sme strávili dva dni. Bývali sme u mojej najlepšej sesternici Šárky (v časti Braník), ktorá sa narodila len o deň skôr ako ja. Marcus bol Prahou nadšený. Šárke sme kúpili žlté šaty na svadbu ako darček. V stredu (1.6) večer sme dorazili do Popradu. Išla s nami aj Šárka na svadbu. Rodina si zobrala dovolenku a išli sme všetci na chatu k bratovi do Batizoviec, čo je dedinka pod Tatrami. Boli sme tam do piatka, keďže v sobotu je už svadba. Všetkým sme donieli darčeky: Rodičom sme kúpili dovolenku do Španielska na 10 dní (keďže okrem Bulharska nikde neboli), bratovi Gabrielovi a jeho žene Karine profi foťak a maliarsku sadu, ich dcérke Lujze stoličku na papanie, rozkošné oblečenie na leto a jeseň a zopár hračiek. Druhému bratovi Oliverovi sme kúpili rybársky výstroj, keďže je vášnivý rybár a sestre Veronike sme kúpili svadobnú cestu do Talianska. Keďže sa vydáva už v sobotu bude to narýchlo ale boli sme dohodnuté už mesiac. Inak by nešli nikde. Trinidad som od Marcusa nemohla žiadať. Najlepšiu kámošku Žanetu zoberiem na nákupy tu v Poprade.

Na chate bolo super a to bol len začiatok. Marcus ochutnal snáď všetky slovensko-české dobroty a ja s ním. V podstate sa veselilo už od stredy. Veronikin manžel Roman tam bol tiež a vo štvrtok sa veľmi opil. Celý piatok sa z toho liečil, aby bol v sobotu tip top ženích. Sme sa smiali, že rodina ho vyskúšala aký je jak vypije, či si ho Veronika môže zobrať. On je taký, že keď pije tak zaspí a sa furt usmieva (neskôr som zistila, že aj Marcus je taký)... Marcus sa nemohol vynadívať na Tatry a už sa tešil ako tam pôjdeme v pondelok po dozvukoch.

Svadba bola výnimočná. Mala som na sebe dlhé tyrkysovo-čierne šaty, ktoré som kúpila počas dovolenky v Paríži. Veronika s Romanom mali dokopy 110 hostí. Teda veľkú svadbu. Obrad sa konal v hlavnom popradskom kostole a hostina v reštaurácii Millenium. Pretancovali sme celý večer. Sestra má rada folklór tak bola živá hudba. Ste mali vidieť môjho mulata ako sa prezliekol do kroju a sa s každým fotil. Myslím, že si ho každý obľúbil a každý mi hovoril, že na to aký je bohatý je úplne pri zemi. Preňho to bol nezabudnuteľný zážitok. Jeho biely Mercedes bol svadobným autom. Na redovú sme im dali 5000 sk a do košíčku ďalších 2000 sk. Do talianska majú ísť o týždeň. V nedeľu boli dozvuky. Do tretej u našich a poobede u Romana. My sme boli len u našich a to od desiatej do druhej. Dostala som menštruáciu tak som až do večera ležala v posteli s Marcusom a fyzicky sa pripravovala na zajtrajšiu túru. Od piatku sme spali u našich v detskej. Ukazovala som mu fotky, stuškovú a video z Gabrielovej svadby. Veronika s Romanom si mesiac pred svadbou vzali hypotéku a išli bývať neďaleko do jednospálňového bytu. Brat Oliver, ktorý ešte býva u mamky spal v obývačke. S Marcusom sa rozprávali, že chce ísť do Anglicka pracovať tak sme mu sľúbili pomoc. V pondelok ráno sme sa opäť celá rodina presunuli do Batizoviec na Gabrielovu chatu - lepšie povedané jeho ženy Kariny. Hneď ráno sme išli na Štrbské pleso. Marcusovi sa veľmi páčilo. Poobede sme si boli všetci zaplávať v Hoteli Toliar, kde som kedysi robila počas prázdnin. Dali sme si aj hodinovú masáž celého tela – pre všetkých. Dokopy nás bolo deväť. Lujzinka zostala pri babke (z druhej strany) takže sa Gabriel aj s Karinou odreagovali. Na druhý deň sme išli na túru k Zelenému plesu. Tam som bola ešte ako dieťa počas školského výletu a chcela som aby to videl. Nádhera. Na chate sme si dali knedlo-vepro-zelo a litre teplého čaju. V stredu sme išli lanovkou na Lomnícky štít. Ja som tam už bola tri krát no Marcus niečo také ešte nezažil. Na Gabrielovej chate sme celý štvrtok hrali karty- Kanastu. Toľko sme sa nasmiali, lebo Marcus to nepoznal a keď sa to naučil tak stále vyhrával... Vo štvrtok večer sme sa presťahovali späť do Popradu k našim. Večer sme si išli sadnúť do môjho obľúbeného podniku so Žanetou a Marcusom. Zahrali sme si aj šípky. V piatok o desiatej sme išli so Žanetou na nákupy – vybrala si rifle, plavky a maskaru. K tomu sme si obidve kúpili rovnaké dlhé pletené šaty, ktoré sa výborne hodia k čižmám. Boli sme aj na perličkový kúpel a masáž s lávovými kamienkami. Na záver sme sa naobedovali. Večer sme boli na diskotéke a stretla som tam najlepšieho kámoša Dominika. Na môjho mulata sa len tak pozeral a povedal, že Dominik sa o týždeň žení a že ma často spomína. Ráno o ôsmej sme už odchádzali z Popradu do Bratislavy. Dva týždne s rodinou ma opäť nakopli. Keď som z Popradu odchádzala začiatkom apríla tak som žila v tom, že ich uvidím najskôr o rok na veľkú noc a stal sa zázrak. Najbližšiu návštevu Slovenska plánujeme na vianoce.

Celé poobedie sme strávili prechádzkou po centre, hrade. Povedal, že Praha sa mu páči viac a ani sa mu nečudujem, lebo mne tiež. Večer o šiestej sme sa po fajnej večeri grilovaného zubáča v reštaurácii Lebowski vydali na cestu späť do UK. Cestou sme spali v moteli pred nemeckými hranicami a ráno po raňajkách vyrazili do Londýna. Domov sme prišli v nedeľu (12.6) o deviatej večer. Dali sme si tradičnú vaňu so sviečkami a milovanie. Mala som svoj prvý orgazmus, takže už to je úplne dokonalé.

Nasledujúci týždeň sme boli len doma. Marcus si musel povybavovať pracovné záležitosti a ja som zatiaľ trávila čas so Sandrou a Alinou na striedačku. Marcus vybavoval príchod brata Olivera. Tak dva - tri krát do týždňa sme chodili plávať k jeho kamarátovi z vysokoškolských čias Kevinovi. Obaja to milujeme a ja som kedysi plávala aj závodne na základnej škole. Po hodinovom plávaní sme si vždy dali čierny čaj s citrónom a medom s jeho polovičkou Simonou. Hovorili sme si, že ak raz budeme mať dom tak s bazénom. Plánovali sme si camping po Anglicku, Walese a Škótsku. Na našu dobrodružnú cestu sme sa vydali v pondelok (20.6) a trvala trinásť dní. Spali sme v ôsmich campingových strediskách v stane. Možno si poviete, že boháči a stany nejdú dokopy, ale išlo tu o romantiku, o dobrodružstvo a prežitie. Jednu noc a deň sme strávili u jeho uja v Selby v North Yorkshire odkiaľ pochádza Neil. Trasa cesty bola: Milton Keynes, Cambridge, Peak district national park, Selby, Bridlington cliffs, York, Newcastle, Edinburg, Loch Lomond and The Trossachs National park, Glasgow, Manchester, Liverpool, Llandudno a Colwyn bay, naprieč Walesom, Cardiff, Caerleon, Bath, Glastonbury, Stonehenge (Amesbury), Salisbury, Oxford a Windsor. Bola to veľmi aktívna dovolenka plná spoznávania. Niekde sme sa zdržali hodinku, niekde celý deň. Až tu som pochopila mentalitu angličanov, ich myslenie, hrdosť... Denne sme vstávali o siedmej a išli spať o jedenástej totálne vyčerpaný. Celá dovolenka nás (ho) vyšla na 1470 eur včetne benzínu, poplatkov, stravy a mini suvenírov. Okrem toho (čo nesúvisí s dovolenkou) sme si kúpili nejaké veci do bytu a na seba. Marcus má vášeň vo fotografovaní tak sme mali plný digitál. Tak isto ako po Trinidade a Paríži aspoň nám ostanú tlačené spomienky. Počas tých dvoch týždňov sme videli veľa kostolov, hradov, pláži, veľa miest a historických pamiatok. Domov sme prišli v sobotu (2.7) večer. Len sme sa vybalili a po sprche išli spať. Muselo nám stačiť držať sa za ruky lebo na nič sme sa nezmohli...

V nedeľu (3.7) sme išli na finále Wimbledonu. Bolo to obrovská tenisová show. Vo finále boli Andy Roddick a Roger Federer a vyhral Federer. Bol to skvelý zápas aj keď sme sedeli veľmi vysoko, lebo Marcus začínal zháňať lístky na finále dosť neskoro. Ale aj tak to stálo za tú atmosféru. Bol s nami aj jeho kamarát Jason zo Snooker pubu.

Júl sme strávili opäť doma v Londýne. Akurát som ho zoznámila s priateľmi z Readingu, kde sme strávili aj dva noci v jednom hotele (keďže oni bývajú šiesti v trojspálňovom dome a nebolo miesto). Taktiež sme si chceli pozrieť aj mesto. Tiež mi hovorili, že je v pohode na to aký by mohol byť... Akurát, keď sme boli v Readingu posledný deň teda vo štvrtok 7.7 boli teroristické útoky v Londýnskom metre, ktoré boli hodne publikované. Chválabohu nikomu z našich známych sa nič nestalo. Ale strach a paniku sme mali a keďže zlyhala mobilná sieť bolo to ťažké. Do Chelsea sme prišli v piatok na obed a v podstate až do večera sme si púšťali správy, aby sme mali kompletné informácie. Celé mesto bolo plné policajtov a niektoré časti aj uzatvorené. Ale vtedy bolo zabitých 52 obyčajných ľudí a 700 bolo zranených. Týždeň po výbuchoch v piatok večer (15.7) tu prišiel brat Oliver. Jasné, že sa obával ale sme ho upokojili, že určite osud nechce, aby sa mu niečo stalo. Marcus mu zohnal prácu na stavbe vo firme, ktorá spolupracovala s jeho spoločnosťou MoNeRiSt. Prax nejakú mal lebo jedné prázdniny brigádoval na stavbe domu v dedinke pri Poprade. Mal nastúpiť od pondelka. Taktiež sme mu vybavili podnájom u Marcusovho kamaráta z jeho spoločnosti, ktorý je poliak a volal sa Lukasz. Býval v menšom dvojspálňovom byte v Dartforde na okraji veľkého Londýna. Oliver bol piatok až nedeľu u nás. Samozrejme, že sa mu páčilo a bol pripravený začať nový život. To ešte nevedel, že už čoskoro stretne svoju lásku...

V sobotu 16.7 sme boli na koncerte R.E.M v Hyde parku. Koncert bol preložený z deviateho júla pre teroristické útoky. Atmosféra bola skvelá a ja som prvykrát zažila tú atmosféru koncertu svetovej skupiny. Pri slaďákoch som si pospomínala na začiatok deväťdesiatych rokov a moje prvé táborové lásky.

Chodili sme aj na prechádzky po Knighsbridge, Belgravia a Pimlico kde sú najdrahšie apartmány a domy celebrít. Zazreli sme aj moju bohyňu vo varení Nigellu Lawson. Veľmi radi ju pozeráme a čo to sme si aj stihli uvariť alebo upiecť – kuracie a la Nigella, hruškový koláč a pistáciový koláč. Väčšina domov v týchto lokalitách sú v radovej zástavbe ale jeden úzky domček môže mať až sedem poschodí... a osem izieb a bazén dva poschodia pod zemou... Výnimku tvorí istý miliardár, ktorý má 8 poschodí a skúpil 8 bytov a premenil ich na svoje sídlo. Tomuto sa ani môj Marcus a jeho milióny neblížia. Veď čo je to 19 miliónov oproti stovkám miliónov až biliardám libier. Nechápem čo s tými peniazmi robia. Veď mi si s Marcusom žijeme luxusne a peniaze by nam mali vystačiť do konca života... Ale keď niekto zarába 100 miliónov ročne...

Počas júla sme chodili veľa na prechádzky do parkov, okolo Temži, kde sme spomínali na naše prvé oťukávanie. Priznal sa mi, že už na prvom rande bol zo mňa úplne hotový. Boli sme aj v Manchestri a Birminghame (pár dní pred Birminghamským tornádom) na inšpekciu. Tentokrát sme pochodili to, čo sme nestihli keď sme tam boli v apríli. Pravidelne som si Skypovala s našimi a so Žanetou. Raz do týždňa sme chodili hrať snooker k jeho partii a na rôzne diskotéky. Veď kým sme bezdetný môžme. Marcus často rozprával o svojom detstve, púšťal mi staré videá, ukazoval fotky. V podstate je to taký plachý a citlivý chlapček, ktorý túži po nehe a uznaní. Stratil to najpoctatnejšie čo mal a to svojich milovaných rodičov. Aj keď jeho otec mu pripravil slušnú finančnú budúcnosť aj tak sú veci, ktoré si človek nekúpi... Rada som spoznávala jeho ja. V angličtine som veľmi pokročila za posledné tri mesiace odkedy som s mojim milým. Veď sme spolu stále a veľa toho narozprávame. Aj keď sa niekedy zasmeje akú blbosť som povedala ale som vtipná a ani snažiť sa nemusím...

Koncom júla (26.7) sme boli na mini dovolenke na juhozápade anglicka v Cornwalle na pláži Polzeath, ktorá je rajom pre surferov. Marcus mi chcel ukázať tento šport. On bol na kurz minulý rok s Nadine ale chcel ho ukázať aj mne. Z Londýna sme vyrážali už o šiestej ráno a dorazili sme tam pred obedom. Celý deň sme sa bláznili vo vode. Voda bola pre mňa ako zimomravú riadne studená ale dalo sa vydržať. Samozrejme mi to vôbec nešlo a keď som videla tých frajerov... ale môj bol najlepší. Toto miesto je na ,,konci sveta“ ale aj tak mám zážitok, že som tam bola. Tá pláž bola nádherná. Nocovali sme v jednom bed and breakfast hotelíku. A na druhý deň sme pokračovali v surferskom kurze. Večer sme vyrazili do Dartmoor national park, kde sme stanovali pod holým nebom aj keď sme mohli spať v hoteli Gidleight park. Išlo nám o romantiku. Tam sme boli na obed v špičkovej reštaurácii Michaela Caina. Na druhý deň poobede sme pokračovali domov do Londýna. Večer sme sa zmohli len na krátku sprchu a čipsy v posteli.

Veronika čaká bábetko. Volala mi cez Skype. Je v štvrtom týždni a termín pôrodu má 12.4.2006. Veľmi sa teším a držím jej palce, aby bolo všetko v pohode. Brat to mal ťažké lebo pred maličkou Lujzou mala jeho žena Karin mimomaternicové tehotenstvo, kt. skončilo potratom. Snáď bude mať Veronika a Roman šťastie na bezproblémové tehotenstvo. Keď mi volala bola úplne rozžiarená a veľmi som sa tešila. Som rada, že mi to stihla povedať ešte pred odchodom do USA. 

V utorok (2.8) sme išli na mesačnú dobrodružnú cestu do USA. Celý týždeň predtým sme sa balili a plánovali cestu. Leteli sme z Londýna do Miami na Floride kde začala naša cesta. Cez privátnu agentúru karavanov sme si jeden prenajali na celý mesiac (4 200 dolárov + 1000 dolárov za cestu späť do Miami - veď nejako sa musí karavan dostať naspäť). My síce končíme vo Vancouvri v Kanade ale karavan sme museli oddovzdať v rámci USA, teda na našej poslednej zastávke v Seattli. Samozrejme je to cena bez paliva, za ktorý sme zaplatili 6630 dolárov a prešli sme cez 8000 míľ (čo je cez 12 780 km). Na Floride na letisku nás čakal Marcusov priateľ Ronald s manželkou Cindy. V Miami sme strávili dva dni, ktoré sme preležali na pláži, strávili v baroch a reštauráciách a spali sme u Rona v jeho dome v časti Coconut Grove. Ronald chodil s Marcusom na vysokú školu a hneď po nej sa presťahoval do Miami. Miami nám pripravilo skvelé počasie. Tak som si to tam vždy predstavovala.

Naša najbližšia zastávka bol Washington D.C. Tam sme strávili ďalšie dva dni. Pochodili sme hlavné turistické pamiatky ako Biely dom, Kapitolu, Pentagon, monument G. Washingtona... Toľko policajtov som ešte nevidela ako tam. Vo Washingtone sme bývali v kempingovom stredisku Cherry hill park.

Ďalšou zastávkou bol môj milovaný New York. Tam sme prišli v utorok (9.8) a zostali sme tam najdlhšie a to päť dní. Keďže za päť dní je nemožné spoznať také obrovské mesto mali sme neskutočne nabitý program. Stihli sme pozrieť: sochu slobody, boli sme na vyhliadke na Empire state building, boli sme pri Ground zero, v Metropolitan muzeu (4 hodiny), Rockefeller centrum, Times square, Wall street, Madison square garden, Central park... Boli sme aj v múzeu sexu a múzeu mrakodrapov. Obidve vrelo odporúčam. Hneď prvý deň sme oslavovali aj moje narodeniny, ktoré mám v kúzelný dátum 8.8. Marcus mi podaroval krásny prsteň v bielom zlate s troma mini srdiečkami a k tomu dlhé náušnice z jednej kolekcie. Bol to jeho prvý takto hodnotný darček. Už vôbec fakt, že môžem byť s človekom, ktorý ma nesmierne baví je obrovský dar. V podstate sme oslavovali spolu lebo on má 12 augusta. Zaplatili sme si aj výlet helikoptérov nad mestom – 520 dolárov. Bývali sme v hoteli Element kde sme zaplatili 730 dolárov za ubytovanie - to aby sme ďaleko nedochádzali z kempingu. Karavan sme mali zaparkovaný u mojej bývalej spolužiačky zo strednej – Darinky, ktorá žije v časti Elizabeth. V New Yorku býva už štvrty rok. Sľúbili sme si, že do Big Apple sa ešte vrátime.

Po New Yorku sme išli cez Providence do Bostonu. V Providence sme sa zastavili na pol dňa si oddýchnuť a to aj preto, lebo odkedy som videla seriál Providence chcela som tam ísť. V Bostone sme si išli pozrieť aj Harward univerzitu v časti Cambridge. Tu sme prespali v kempingu Sandy pond. Na ďalší deň teda v pondelok (15.8) sme išli k Niagárskym vodopádom. Tam sme dorazili v noci a zostali sme tam jeden deň v kempingu Cinderela. Bolo to skvelé a aj počasie nám vyšlo.

Odtiaľ sme smerovali do Chicaga. To mesto tiež milujem, hlavne tu rieku medzi mrakodrapmi. Boli sme na vyhliadke v Sears tower a plavili sme sa loďkou po rieke Chicago. Strávili sme tu dva dni a bývali sme v Yogi Bear parku.

Smerom na juh sme išli do New Orleans. Cestou sme prespali v St. Louis v Belleville kempingovom stredisku. Na hodinku sme boli aj v Six flags zábavnom parku sa trošku zabaviť z tej náročnej cesty. Táto etapa bola pre Marcusa najnáročnejšia, lebo skoro stále šoféroval. Zastavili sme aj v Memphise kde sme si pospali na štyri hodinky len tak na parkovisku a išli sme ďalej. Konečne v nedeľu (21.8) večer sme dorazili do pohodového New Orleans. Hneď večer sme si išli posedieť do Preservation Hall, pretože obidvaja milujeme jazz a blues. Na druhý deň sme začínali masážou v miestnom salóne, lebo po ťažkej ceste zo severu na juh sme boli celý dolámaný. Rezervovali sme si prelet helikoptérou nad mestom. Pravda, že je to jedno z najkrajších miest na svete. Teda bolo. Žiaľ o osem dní na to ako sme tam boli mesto zničil hurikán Katrina... Takže sme boli jední z posledných turistov, ktorí videli mesto v plnej kráse a pohode.

Cestou sme sa zastavili v Hamilton pool národnom parku neďaleko texaského Austinu kde je najúžasnejšia jaskyňa na svete. Boli sme tam síce len necelú polhodinku ale stálo to za to.

Nasledujúcou zastávkou bol Dallas (utorok – 23.8) a to kvôli rovnomennému seriálu z detských čias. Tam sme strávili jeden deň v Plantation Place kempingu.

Grand Canyon nás už čakal. Prišli sme tam vo štvrtok večer (25.8). Prespali sme v kempingu Mather a na druhý deň sme išli do kaňonu. To bolo ako z filmu...

Do Las Vegas sme dorazili v štvrtok (25.8) večer. Takže nás mesto hier privítalo ako z filmu. Doslova všetko svietilo. Karavan sme nechali u Marcusovho známeho (jeho kámoša kámoš) Deana a ubytovali sme sa v hoteli Santa Fe kde sme si hneď prvý večer zahrali automaty. Predstavte si, že som vyhrala 118 dolárov! (a dala som tam 60). Marcus išiel skúsiť hrať ruletu a on vyhral 220 dolárov. Pre niekoho nič moc ale my sme sa tešili. A hlavne išlo o zážitok. Hotelík sme si fakt užili. Na druhý deň sme prešli celé centrum Las Vegas na pešo. Večer sme mali thajskú masáž v našom hotele. Po nej som mala kaderníka, pretože sme sa chystali na hotelový program (tance, spevácke čísla, kúzelníci, akrobati...) Počas prechádzky mestom som si bola kúpiť dlhé spoločenské šaty na dnešný večer – kombinácia smaragdovej s mätovou.

Na druhý deň (27.8) na obed sme vyrazili do Los Angels a večer sme boli tam. Bývali sme u Marcusovho kamaráta z detstva - Aarona, ktorý tu žije už 11 rokov. Pracuje ako kameraman pre miestnu svadobnú agentúru. Býva v štvrti Glendale. Tu sme zostali tri dni. Prešli sme celé centrum a samozrejme sme nevynechali ani vyhliadkový prelet helikoptérou nad mestom. Fotili sme sa doslova všade a na chodníku slávy na Hollywood Boulevard sme strávili dve hodiny ! Posledný deň poobede sme išli na pláž do Santa Monici kde sme si naplno užili kalifornský sen vylihovaním na pláži a očumovaním okolia a ľudí.

Večer o deviatej sme sa balili a vyrazili do San Francisca. Dorazili sme tam v stredu 31.8 skoro ráno. Spali sme do deviatej v dome Žanetinej sesternice Karin, ktorú som videla síce len raz (a to asi päť rokov dozadu) ale veľmi sme si sadli. Býva v maličkom dome v štvrti Lakeshore s manželom (kanaďan) a dcérkou Amie. Potom sme išli do centra. Tie výškové posuny boli neuveriteľné a vlastne tie charakterizujú mesto. Mesto stojí na siedmych kopcoch a je podobné Lisabonu. Poobede sme mali opäť vyhliadkový prelet nad mestom helikoptérou. Večer sme si išli sadnuť do jazz&blues baru Boom Boom room aj s Karin a Eddiem. Neboli sme dlho, lebo sme boli príšerne unavený. Na druhý deň sme boli celé doobedie v historickom väzení Alcatras. Poobedie sme strávili opäť prechádzkou centra. Boli sme prekvapený koľko bezdomovcov je v tomto meste. Večer sme išli spať už o deviatej lebo sme ráno o piatej odchádzali ďalej na našu dobrodružnú cestu. V Sacramente sme boli len dve hodinky – tie sme strávili v karavane krúžiac hore dole po centre. Potom sme sa vydali severne do Seattlu. Čakala nás náročná celodenná jazda a ktomu som mala bolestivú menštruáciu. Takže som prespala celú cestu, čo je výhoda karavanu.

Seattle nás privítal svojou nočnou atmosférou. Dorazili sme večer o desiatej (piatok - 2.9). Prespali sme v karavane len na parkovisku na začiatku Seattlu. Na nič viac sme sa nezmohli. Ráno sme išli odviesť karavan do domu rodiny nášho známeho z Las Vegas Deana. Na druhý deň sme prešli celé centrum pešo hoci počasie nebolo nič moc, lebo príšerne fúkal studený vietor. Večer sme boli v Highway 99 blues klube. Spali sme v karavane na dvore rodiny Flemingových. Na druhý deň ráno sme vrátili karavan do dohodnutej prenajímacej spoločnosti, ktorý ho opätovne dovezú do Miami. Po peknom obede s výhľadom na mrakodrapy sme išli taxíkom do Vancouvru. V aute sme mali štyri plné kufre tak sme nechceli ísť vlakom alebo autobusom.

Do Vancouvru sme prišli podvečer. Ubytovali sme sa v hoteli Blue Horizon. Na druhý deň v pondelok (5.9) sme pochodili centrum Vancouvru a po piaty krát našej cesty sme si prenajali vyhliadkový let nad mestom. Opäť to bola nádhera. Večer sme išli na diskotéku do Pop Opera klubu ale len do polnoci. Ráno sme boli v čínskej záhrade Dr. Sun Yat Sen, ktorá je prvou tradičnou záhradou mimo Číny. Poobede sme už len leňošili v Harbour green park s krásnym výhľadom na mrakodrapy na jednej strane a horami na druhej. Po skoršej večeri sme sa taxíkom vydali na letisko.

Lietadlo z Vancouvru sme mali zabookované od Los Angeles. Predtým sa to nedalo, keďže ešte v Londýne alebo v prvej polovici cesty ťažko naplánovať aktivity, dopravnú situáciu, počasie... V Los Angeles to bolo už dosť pravdepodobné, že let 6. septembra o 20.40 stihneme. Skoro celý let domov do Londýna sme prespali čo sme po takmer piatich týždňoch aktivít aj čakali. Už sme sa nevedeli dočkať nášho gauča, vane a samozrejme postele.

Keby som mala tento náš výlet zrekapitulovať pár vetami: Pozreli sme si miesta a mestá, ktoré sme vždy chceli pozrieť. Keby sme na každé mesto mali aspoň dvojnásobný čas tak by sme toho stihli viac, ale aj tak sme boli spokojný. Samozrejme veľakrát muselo dôjsť ku kompromisu. Spoznali sme množstvo nových ľudí, oprášili staršie priateľstvá, pochopili mentalitu američanov, spoznali americkú angličtinu... Môžem konštatovať, že za necelých 5 týždňov sme sa ani raz nepohádali a to sme boli spolu 24 hodín denne. Cestovanie karavanom je na takú dlhú cestu úžasné. Lebo si kde chcete zastavíte, oddýchnete, osprchujete sa... Pokúpili sme si pár vecí na seba a do bytu. Keby sme mali dovolenú väčšiu hmotnosť batožiny tak by sme toho kúpili samozrejme viac. Celá dovolenka (letenky, karavan, ubytovanie, vstupenky, exkurzie, prenájom helikoptér, suveníry, stravovanie...) nás vyšla na 28 600 dolárov. K tomu sme minuli asi 1500 dolárov na oblečenie a do bytu. Pre mňa neskutočné peniaze, hoci za pol roka čo som s Marcusom sa na peniaze pozerám trošku inak. Tie peniaze boli pre nás - cestovateľské duše výborne investované. Takéto dobrodružstvo by sme nikdy neprežili s našími bývalými partnermi.

Do Londýnskeho Heathrow letiska sme pristáli (7.9) o 1. 40 pm po deväť hodinovom lete prvej triedy. Zobrali sme si tabletky na spanie tak sme skoro celý let prespali. Na náš gauč sme sa zvalili o 3.10. Objednali sme si Tikka Masala z našej obľúbenej donáškovej služby a začali sme vybaľovať. O siedmej sme si dali našu tradičnú vaňu a pomilovali sa v našej pohodlnej posteli po takmer piatich týždňoch. Zaspávali sme totálne spokojný.

Nasledujúce dni sme dávali dokopy fotky, ktorých sme mali takmer 7000. Dali sme si vytlačiť zhruba 180 a urobili sme si krásny fotoalbum – USA. Skypovala som aj s našimi a Žanetou. Naši boli nesmierne radi, že sme už doma v bezpečí a bez akejkoľvek negatívnej skúsenosti. Volala som im síce asi desať krát, ale cez Skype je to iné. Žaneta sa zamilovala... Už tri týždne randí s jedným o sedem rokov starším mužom. Síce je rozvedený ale bezdetný. Už ho ,,vyskúšala“ aj po sexuálnej stránke. Tak tentokrát rozprávala viac ona ako ja. Ale je to v pohode lebo len nedávno som bola ja v jej pozícii. Tým nechcem povedať, že nie som zamilovaná – to som a príšerne ale ona je v tom počiatočnom štádiu. Tým, že jej čávo pracuje v Bratislave sú a budú spolu veľmi málo ale v zaľúbenosti človek dokáže veľa nevidieť...

Keďže sme nemali nič v ľadničke museli sme ísť na druhý deň (štvrtok 8.9) na veľký nákup. Tam sme stretli úplnou náhodou Alinu, ktorá s nami strávila napokon dva hodiny. Opäť Marcus podotkol, že s touto ženou počíta do budúcna...

Celý september sme už len riešili bežné veci v Londýne a v pobočkách Trinidad. Marcus musel dobiehať pracovné záležitosti. A ja som mu robila kompletný servis. Užívali sme si domov, lebo sme boli päť týždňov preč. Aj keď to bolo únavné nikdy na tú vysnívanú dovolenku nezabudneme.

Koncom septembra mi Žaneta cez Skype oznámila, že ju jej priateľ požiadal o ruku a ona súhlasila. Normálne som nechápala a dala som jej to riadne najavo. Povedala som jej, že na čo sa tak ponáhľa veď sú spolu ani nie dva mesiace a dokopy boli spolu len pár dní. Že nepozná jeho rodinu, jeho život v Bratislave, jeho minulosť, jeho bývalé manželstvo, jeho chvíľky keď je naštvaný alebo opitý... Že ani ja by som v tomto štádiu ešte nešla do manželstva s Marcusom, lebo sme spolu krátko aj keď je všetko zatiaľ v maximálnej pohode. Táto posledná veta ju dosť zaskočila a asi vtedy si možno niečo uvedomila. Po hodinovom skypovaní my sľúbila, že so svadbou počká, veď predsa nemusí a že si poriadne najprv zistí jeho minulosť a že s ním skúsi najprv žiť. Ani vtedy len netušila ako dobre urobila... Keď som Marcusovi povedala čo sa deje so Žanetou nechápal ale veľmi ho zarazil moj argument, ktorý zabral, že ani ja by som si Marcusa ešte nezobrala, lebo si nie som istá. Bol taký urazený a do večera sa somnou nerozprával. Veľmi ho to zranilo a v podstate až vtedy som pochopila, aký je citlivý. Bral to tak, že ho nedostatočne ľúbim, čo samozrejme nie je pravda, len som opatrná. Takéhoto som ho ešte nevidela. Bolo to prvykrát čo nastal nejaký problém medzi nami. Večer som ho prehovorila a dali sme mimoriadne vážnu debatku o našom vzťahu a to na balkóne s krásnym výhľadom, kedže bolo teplúčko (12 stupňov). Porozprávala som mu, že sa cítim ako vo sne a sa bojím zobudiť. Že posledný polrok bol najkrajším v mojom živote a že nechápem ako to, že sa na mňa usmialo šťastie v podobe Marcusa. Nechápem, že ma niekto tak pre mňa dokonalý chce a to som bez peňazí, bez dokonalosti tela (mám prsia oddelené viac od seba, skoliozu, väčší nos) a aj s negatívami, ktoré si priznávam – netrpezlivosť, náladovosť (hoci som zatiaľ túto negatívnu vlastnosť nemala kedy prejaviť, lebo sa s Marcusom cítim vždy super), prílišná šetrnosť a paranoja. Marcus my zase hovoril, že po rozchode s Nadine s ktorou bol štyri roky a po smrti jeho rodičov bol na dne a svet sa mu rozžiaril keď ma stretol. Že vo mne spoznal dokonalú druhú polovicu seba a je nesmierne šťastný aký nikdy nebol. Že mu nevadí nič z toho čo som spomenula, lebo on si je istý, že somnou strávi zbytok života a že chce mať somnou detičky. To, že zdedil peniaze a firmy berie ako dar od otca a vie, že ich musí minúť tak, aby bol otec naňho hrdý. Má prácu, ktorá ho baví a ktorá mu umožňuje pracovať minimum za maximum peňazí. Ak si povie dosť nič sa nedeje, lebo firma pôjde ďalej. Náš rozhovor trval cez tri hodinky. Jedli sme pripravené boloňské špagety. Uzavreli sme to tak, že sa ľúbime a sme šťastný, že môžeme radosti nášho života prežívať spolu.

S bratom Oliverom sme sa stretávali tak raz týždenne (samozrejme keď sme neboli mimo). V polovici septembra sa na jednej party z práce stretol s jeho láskou Kingou. Ona je poľka a je dcérou Oliverovho kolegu z práce. Je narodená v ten istý deň ako Oliver ale o rok neskôr. Pracuje ako sekretárka v malej potravinárskej firme (žuvačky). Koncom septembra sme sa všetci štyria stretli v jednom bare a veľmi mi sadla. Na Oliverovi som videla, že je z nej hotový.

Začiatkom októbra (3.10) sme išli na desať dňovú dovolenku na Cyprus do strediska Agia Napa. Marcus o tejto lokalite veľa počul od známych z biliard klubu tak sa tam chcel pozrieť. Vraj je to raj pre mladých s krásnou plážou a stredomorská exotika. A veruže bolo tam super. Počasie bolo na túto dobu nádherné – od 28 – 30 stupňov a v noci 17-21. Boli sme ubytovaný v Adams beach hotel priamo na pláži. Z balkóna sme mali nádherný výhľad na prekrásnu Nissi beach. Do rušného centra mesta to bolo síce 2 km ale chodili sme často peši. Pochodili sme tam všetky bary a kluby, ktoré sme videli. Bary boli nádherne architektonicky štylizované do rôznych motívov – napr. Bedrock (flinstonovci), Titanic klub, Jurassic bar, Hollywood boulevard... Zaspievali sme si aj karaoke, vyšantili sa v lunaparku Paliatso, jedno celé poobedie sme boli na plavbe loďou, jedno doobedie sme si užívali vodných športov (vodné lyžovanie, vodný skúter), jeden celý deň sme boli vo Water World park (najväčší vodný park v Európe). V pondelok (10.10) sme boli v hlavnom meste Nicosia, ale nebolo to nič moc ale aspoň sme videli vnútrozemie a strážené hranice Grécka a Turecka. Poslednú noc sme sa s Marcusom veľmi opili (hoci obidvaja nič nepijeme z princípu), respektíve nás opili jeden párik z anglického mesta Derby. Volali sa Shanon a Robbie. Keď sme začali piť tak som si pomyslela, že som nikdy nevidela Marcusa ani len pripitého tak chcem vedieť akú má vtedy povahu. To moji rodičia razia takúto teóriu, lebo vtedy človek zistí či je ten druhý agresívny, oplzlý, hulvát alebo sa robí majster sveta... To o Dominikovi by som vedela rozprávať... Marcus bol ale veľmi zlatučký a zaspal počas rozhovoru na stole. Sme sa nasmiali, lebo rozprával vetu a zrazu ticho – zaspal... Do Londýna sme prileteli v štvrtok o 11.15 am. Na to, že bola polovica októbra bolo v Londýne veľmi teplo, takže skok do zimy to nebol.

Zbytok októbra sme strávili v Londýne. Žaneta mi cez Skype hovorila, že Dominikovi sa narodila dcérka Michaela. A ona už dva dni býva pri svojom novom objave v Bratislave. Boris býva v dedinke Podunajské Biskupice v novom dome v radovej zástavbe. Pracuje ako vedúci technik v Slovnafte. S jeho bývalou ženou sa poznal len dva mesiace pred svadbou. V podstate podobný prípad ako teraz. Pochádza z rozvedenej rodiny a jeho žena podala o rozvod už mesiac po svadbe, neskôr podanie stiahla ale o 8 mesiacov dala opäť návrh. To sa Žaneta dozvedela len týždeň pred svadbou. Svadba mala byť 11.11 len na úrade v Bratislave. Aj tak sme mali prísť na svadbu ako hostia ale napokon z toho nič nebolo. Tiež sa dozvedela, že ešte ako pubertiak bol Boris gambler, ktorý prehral okolo 200 000 korún. K nej sa síce správal vždy s úctou a nehou ale bol až príliš dotierny a chcel všetko hneď. Otázkou je dokedy by mu to vydržalo. Žanetu som ubezpečovala, že je to tak lepšie a že šťastie ju ešte len čaká.

Sandra začiatkom novembra spontánne potratila. Bola len v štvrtom týždni tehotenstva. V podstate o tom vedela len päť dní a začala veľmi krvácať... Bola to veľká rana pre ňu aj pre Adriana. Hoci bábetko nebolo plánované tak päť dní žili s tým, že sa im zmení život. Adrián a ja sme ju mojkali, aby to zvládla. Hovorila som jej, že ak sa nemá narodiť bábetko tak nech radšej dôjde k potratu čím skôr lebo to menej bolí (dušu) ako na konci tehotenstva alebo po pôrode...

Koncom novembra sme (28.11) sa vybrali na opačný koniec sveta a to do Austrálie a na Nový Zéland. S Marcusom sme sa rozprávali, že na takéto dlhé trasy budeme chodiť ešte kým nemáme detičky, lebo s nimi je to v podstate prvé roky nemožné. Keď budeme mať rodinku pochodíme Európu... Let bol príšerný a hoci som sa na neho psychicky pripravovala tie zmeny časového pásma mi dali riadne zabrať. Mali sme dve medzipristátia vo Frankfurte a Singapure. Dorazili sme tam 30. 11 o 6.25 am. Boli sme totálne vyčerpaný. Na letisku nás už čakal Marcusov kamarát z detstva Tobias. On tam žije od svojich pätnástich rokov. S Marcusom sa nevideli 10 rokov. Tobias je slobodný interierový dizajnér a býva v The Horizon mrakodrape na 22 poschodí. Srdečne nás u seba ubytoval a strávili sme u neho štyri nádherné dni. Jeho byt bol nádherný. Síce ladený dosť minimalisticky ale aj tak to bola nádhera. Nikdy som nebývala tak vysoko. Prvý deň sme celý strávili len na jeho balkóne a bavili sa o minulosti. Opäť som bola ako ochrnutá čo u mňa mesiac čo mesiac spôsobuje menštruácia. Ale Marcus je ku mne vtedy maximálne ústretový. Tu sme sa prvykrát rozprávali o našom budúcom dome. Mali sme so sebou profesionála tak sme náčrtami strávili takmer päť hodín. Tu sme si povedali, že budeme stavať dom na pozemku (na polovici), ktorý Marcus zdedil a to v Chelsfielde. Ulica sa volá na konci sveta... Pozemok má tvar srdca. Veľmi nás to bavilo a tá predstava, že už onedlho plánujeme rodinku... Marcus jednoznačne načrtol štyri detské izby a jednu veľkú herňu medzi nimi a nezabudol ani na izbu pre našu chyžnú Alinu... Ani nevedel či bude súhlasiť. Proste zlatý je. Ohľadom svadby a zásnub sme sa nerozprávali. Myslím, že Marcus si dával na čas a nikde sa neponáhľame.

Na druhý deň sme si prenajali prelet helikoptérov nad mestom, prechádzka zálivom Sydney (nedávno sme s Marcusom pozerali Hľadá sa Nemo) a exkurziu v slávnej Sydney opere. Mali sme šťastie lebo na večer mali ešte dva lístky. Poobede som si bola kúpiť šaty koralovej farby a bola som aj u kaderníka, ktorého mi doporučil Tobias. Bol síce gay ale inak zlatý. Večer sme išli späť do opery ale už v gala. Na druhý deň (2.12) sme si dali celodenný oddych na pláži Bondi. Tá je vyhlásená surfermi a tak som po druhý krát v živote surfovala a už mi to išlo lepšie ako v Anglicku. Vedľa na deke som stretla jedného chalana z Humenného, ktorý tam robí čašníka. Tak sme pokecali. On študuje na Prešovskej univerzite odbor angličtina – biológia (učiteľstvo) v druhom ročníku ale dal si jeden rok pauzu, aby išiel do Austrálie a uvažuje, že sa už na Slovensko nevráti. Je Austráliou a jej uvoľneným štýlom života nadchnutý. Večer sme strávili na diskotéke priamo na pláži. Na druhý deň sme boli doobeda v austrálskom akváriu. Bolo to neopísateľné a poobede v ZOO. Zážitok za zážitkom. Večer sme strávili na jednej lodi v prístave kde bol krst knihy interierového dizajnu. Tobias bol spoluautor tak nás tam prepašoval. Opäť som mala tie korálové šaty čo v opere – veď nie som žiadna celebrita, ktorá si jedny šaty môže obliecť len raz. To bol môj prvý nóbl večierok kde sa podávali kaviáre, homáre... Ale nič z toho som si nedala lebo mne to príde hnusné (a to som znamenie lev...). Nejem ani žiadne morské príšerky nie to chrobáky... Marcus si vždy len ochutná ale žeby si to objednával to určite nie.

Nasledujúci deň (4.12) sme doobedu pochodili centrum mesta a nakúpili si suveníry a po výdatnom obede v reštaurácii Aria blízko opery sme sa vydali na náš let súkromným lietadlom do Brisbane a neskôr nad Korálové ostrovy a lagúny. Let do Brisbane trval 90 minút. V Brisbane sme zostali jeden deň (dva noci). Prvý večer sme sa len tak flákali nočným mestom a na druhý deň išli do rezervácie koál a do botanickej záhrady. Večer sme strávili v kasíne Treasury. Síce sme prehrali 50 austrálskych dolárov ale mali sme zážitok a to je hlavné. Mala som oblečený krásny biely overal, ktorý som si kúpila v Seattli. Na druhý deň (6.12) skoro ráno o šiestej sme išli výletným lietadlom do mestečka Townsville na severovýchode Austrálie, ktoré je veľmi prístupné ku korálovým útesom. Bývali sme v hoteli Mercure. Tu sme si užili tropického Mikuláša a to čokoládovou masážou... Celý nasledujúci deň sme strávili šnorchlovaním na hádam najkrajších útesoch sveta a videli sme niekoľko prekrásnych lagún z našej prenajatej jachty. Jachtu sme mali spoločne s párom z Nového Zélandu. To sa nám hodilo keďže naša ďalšia zastávka bol práve Nový Zéland. Veľmi sme si sadli. On sa volal Christian a ona Sarah. Vyrazili si tu na desiate výročie ich svadby. Majú spolu dvoch chlapcov. Do prístavu sme prišli až za západu slnka (nie nad morom ale nad pevninou). Večer sme strávili na plážovej promenáde Strand a popíjali rôzne miešané nápoje. Po celodennom opaľovaní (nie priamom) som mala spálené plecia, ktoré veľmi boleli. Na druhý deň (8.12) ráno sme leteli do hlavného mesta Austrálie – Canberry. Tam sme strávili takmer celý deň prechádzkami po širšom centre a podvečer sme išli do Národného austrálskeho múzea. Na druhý deň sme išli doobeda do Národného parku Namadgi kde sme sa povozili džípom a videli sme množstvo zvierat vo voľnej prírode, ktoré by som videla len v ZOO (šedé klokany, menšie kengury zvané wallaby, wombatoch, hady, jaštery...). Podvečer sme už išli na letisko a leteli do hlavného mesta Nového Zélandu Wellingtonu.

Pre našu dovolenku sme si vybrali prejsť len severný ostrov Nového Zélandu. Aj keď je južná časť atraktívnejšia (Mt. Cook, jazerá Mapourika, Tekapo) chceli sme vidieť sever. Keďže viacero lokalít (Taupo, Wellington, Matamata) boli hlavné hviezdy vo filme Pán prsteňov naša príprava na túto cestu bola aj pozeranie tejto trilógie. Začali sme teda vo Wellingtone čo je najjužnejšie mesto severného ostrova. Prespali sme v hoteli Rydges v centre. Na druhý deň (10.12) sme prešli celé centrum a večer strávili v objatí na Mount Victoria s krásnym výhľadom na záliv. Nasledujúci deň sme išli pozrieť Christiana a Sarah Fieldsových do mestečka Wanganui. Mali maličký domček s množstvom okrasných kvetín. Strávili sme u nich jednu noc. Spolu s nimi sme išli na terénnom aute na náš výlet. Ešte predtým ako sme sa spoznali na jachte pri korálových ostrovoch sme si s Marcusom hovorili, že si prenajmeme auto. Ako sa ukázalo netrebalo, lebo naši priatelia boli veľmi ochotný. A keďže sú obidvaja živnostníci (manikérka, sochár) zobrali si voľno naviac na päť dni (deti boli u starkých). Ráno sme išli k najvyššiemu vrchu severného ostrova Ruapehu, ktorý je aktívny vulkán. To bolo prvykrát čo som na vlastné oči videla niečo také. Neskôr sme sa ubytovali v chatke ich známych vo Waiti zálive pri jazere Taupo, ktoré je najväčšie na Novom Zélande. Opäť ten výhľad bol neopisateľný. Keď sme si na druhý deň (13.12) len tak polihovali na terase chatky s raňajkami Christian sa nás pýtal ako si predstavujeme našu budúcnosť. Samozrejme začal Marcus a popísal ako budeme mať štyri detičky a veľký dom v našom srdiečku. Ja som len potichúčky súhlasila a srdiečko skákalo... Tiež som im hovorila o mojom predošlom živote na Slovensku, o práci v Anglicku, ako sme sa spoznali a tak. Poobede sme išli na východné pobrežie do mestečka Gisborne. Hovorí sa, že časť roka dosahuje táto oblasť ako prvá denné svetlo. Ubytovali sme sa v chatke na pobreží Wainui u ich známych. Poobede sme išli na neuveriteľnú plavbu žralokov. Marcus túžil byť v špeciálnej klietke pod hladinou kde okolo vás krúžia žraloci. Aj Christian si trúfol. Ja so Sarah sme na nich nedočkavo čakali na loďke. Ja by som tam nešla ani za svet. Po návrate sme sa len tak rozprávali o zvykoch počas vianočných sviatkov na Novom Zélande, v Anglicku a na Slovensku. Išli sme spať skôr ako je u nas bežné lebo sme chceli vidieť ráno východ slnka. A ten bol prekrásny keďže bolo jasno. Ešte doobedu sme sa vydali na cestu do hlbím národného parku Urewera a k jazeru Waikaremoana. Poobede o piatej sme išli k vodopádom Korokoro loďkou. Inak je prístupný len byciklom a musíte prejsť 53 km naokolo jazera. Z výletu sme prišli už za šera a spali v džípe. Bola to premňa asi najhoršia noc lebo sme spali v podstate v divočine a len v aute tak som sa bála ale Christian mal pri sebe pušku keby niečo. Ráno sme vstali všetci dolámaný a išli sme na sever do mesta Rotorua, ktoré leží pri rovnomennom jazere. Inak na Novom Zélande je nespočetné množstvo jazier. Tu sme videli lávové polia a aj vyskúšali horúce pramene. Po kúpeli nás museli naši priatelia opustiť a ísť naspäť domov na juh. Prespali sme v hoteli Princess gate kde sme si večer vychutnali masáž celého tela a zaspali sme už o ôsmej. Na druhý deň ráno (16.12) sme išli už do nášho posledného miesta a to do Aucklandu odkiaľ odlietame. Išli sme taxíkom lebo s množstvom batožiny to je najpohodlnejšie. Prechádzali sme (cielene) cez dedinku Matamata, ktorá poslúžila trilógii Pán prsteňov ako domov Hobitov – Hobbiton. Auckland nás privítal búrkou tak sme sa smiali, že nebo plače, že už pomaly odchádzame. Počasie bolo tie tri týždne skvelé. Pršalo až teraz hoci na spadnutie bolo asi päť krát. Riadne sme cítili zmeny teplôt počas dňa a noci. V Aucklande sme sa ubytovali v hoteli Castle Spencer na štrnástom poschodí. Auckland sme poňali akosi nákupne. Kupovali sme suveníry a drobnosti do bytu. Večer sme si išli sadnuť do reštaurácie v Sky Tower, takže sme večerali doslova v oblakoch, lebo sme boli vysoko 190 metrov nad hladinou mora. To bolo završnie našej dobrodružnej cesty austrálsko-novozélandskou divočinou. Let sme mali s jedným prestupom v Melbourne a do Londýna sme dorazili ráno o pol šiestej v nedeľu 18. decembra. Anglicko nás privítalo niekoľkými upršanými dňami... Celý deň sme prespali lebo sme boli po tých troch týždňoch neskutočne unavený. Bola to síce veľmi aktívna dovolenka (ako v podstate všetky naše) ale videli sme toho mnoho. Na spoznanie všetkých zaujímavých častí by nám nestačili ani tri mesiace nieto tri týždne. Celý november sme sa na to pripravovali a v podstate nám vyšlo všetko. Rozdiely boli akurát pozitívne - napr. sme na Novom Zélande mali spoločnosť s vlastným terénnym autom takže sme si nemuseli požičiavať a tiež sme mali neplánovaný nocľah pri jazere Taupo a tiež v mestečku Gisborne. Celá dovolenka nás (Marcusa) vyšla na 12 400 libier. Marcus nafotil 5700 fotiek a spravili sme si album – Austrália a Nový Zeland. Večer sme si objednali klasické fish & chips a prišla k nám aj Eliška a dala nám masáž. Bola prvá, ktorej sme porozprávali čerstvé zážitky z našej dovolenky. Hneď na druhý deň sme stavali stromček, aby som si ho užila aspoň štyri dni, ktoré nám ostávajú do odchodu. S Marcusom sme sa dohodli, že z každej dovolenky si prinesieme nejakú ozdôbku špeciálne na vianočný stromček. Zatiaľ máme štyri - z Trinidadu, USA, Cypru a Austrálie a Nového Zélandu. Z Paríža nemáme lebo to sme sa dohodli až potom.

V Londýne sme strávili len päť dní. Marcus prevažne pracovne, pretože je koniec roka a trebalo robiť uzávierky, uzavrieť prémie, skontrolovať otvorenie hlavnej sezóny v Trinidad a Tobago a riešiť rôzne problémy. Keďže tri týždne bol mimo sa toho nazbieralo. Ja som zatiaľ venovala čas Sandre, Aline, Oliverovi a Skypovaniu s rodičmi a Žanetou. Nevynechali sme však spoločné trávenie predvianočného ruchu Londýnskej metropoly. Skočili sme aj do Hamleys kde sme kúpili malej Lujze pár menších hračiek keďže ideme lietadlom. Ostatným sme nekupovali v Anglicku nič. Vymysleli sme to tak, že celé sviatky a silvestra bude hradiť Marcus. Pár minút sme aj uvažovali, že pôjdeme autom a povezieme tonu darčekov ale keďže sme videli počasie netrúfli sme si. Na aute budeme chodiť mimo zimy.

Na naše prvé slovenské vianoce sme išli 22.12 večer spolu s Oliverom. Domov sme dorazili v noci a spali sme do desiatej. Celý deň sme piekli koláče u mamky. Chceli sme ukázať typické slovenské vianoce so spievaním vianočných kolied. Upiekli sme perníky, linecké koláčiky, vanilkové rožky a šuhajdy. Celý byt rozvoniaval po pečení. Na druhý deň ráno sme sa zbalili a išli spolu s koláčmi a veľkým nákupom na chatu v Batizovciach. Tam sme sa stretli celá rodina. Veronika bola krásne okrúhla keďže je v 25. týždni tehotenstva. Ešte nevedia čo čakajú lebo bábo bolo na ultrazvuku opačne otočené. Bolo kopec snehu. Od rána sme celá rodina zdobili stromček (živý) a pripravovali slávnostnú štedrovečernú večeru. Robila sa kapustnica, vianočný zemiakový šalát a vyprážaný kapor. K tomu drobnosti ako bobaľky s makom, oblátky s medom, rozkrájané jablčko... Večerali sme o pol šiestej večer. Dokopy nás bolo pri stole desať. Myslela som, že keď Marcus nebude nikomu rozumieť, že sa bude cítiť trápne ale bol v pohode. Podľa mňa si to užíval lebo celá moja rodina ho veľmi pekne prijala a to nie pre to, že je bohatý ale preto aký je. Má krásnu charizmu. Nechápal ako sa tak môžme napraskať v jednu večeru... Rozprávali sme aj zážitky z našich ciest. Po dvojhodinovej večery sme išli k stromčeku. Samozrejme najviac to bolo asi pre Lujzinku. Pred vianocami som poslala mamke 200 eur – čo bolo asi 10000 sk. Takže pod stromčekom bola hŕba vecí – u nás sa kupujú len potrebné veci, nie žiadne glupocinky typu sošky, obrázky a len take lebo nevieme čo kupiť. Sústredíme sa na knihy, domáce potreby, vstupenky a tak. My sme s Marcusom dostali poukážku na tri dni do hotela Permon a album fotiek z môjho detstva. V noci sme išli všetci na polnočnú sv. omšu. Takže noc bola dlhá. Na druhý deň sme celý preležali na veľkom gauči pri krbe a pozerali rôzne klasické československé rozprávky. Marcus síce rozumel každé dvesté slovo ale aj tak z neho bola cítiť pohodička. Papkal všetky dobroty čo sme mali na stole a užíval si. Na slávnostný obed sme robili šošovicovú polievku s udeným mäskom, plnenú kačicu s lokšami a orechovú štrúdľu. Večer sme išli na sv. omšu a na nočnú prechádzku len my dvaja. Na druhý deň sme išli do Tatranskej Lomnice na celodennú lyžovačku. Kúpili sme si tam kompletnú lyžiarsku výstroj (kombinézy, lyže, lyžiarky). Marcus mal čierno – tyrkysovú a ja bielo – tyrkysovú súpravu. Bolo super ale po troch dňoch prežierania sme na sebe cítili tú tiaž. Večer sme išli na klasickú Štefánsku zábavu do Batizoviec. Chcela som mu ukázať dedinskú kultúru našej mládeže po alkohole. A veru, že sa aj predviedli... Vydržali sme tam dve hodiny. Boli sme celá partia aj so Žanetou. Najhoršie z nás dopadla Žaneta, ktorá sa úplne sťala a bola zadepkovaná bo jej nevyšla svadba... A tak sme celý večer riešili ju... Ako inak nechýbala ani bitka a to dokonca dievčat – tak som sa hanbila... Ale v podstate v Anglicku sú baby tiež temperamentné a pijú ako dúhy tak čo. Tancovala som asi len na tri pesničky lebo som mala svalovicu. Na druhý deň (27.12) sme išli do wellness hotela Permon v Podbánskom na poukážku, ktorú sme dostali ako spoločný darček od mojej rodinky. Boli sme tam do štvrtku (29.12). Bývali sme na siedmom poschodí a náš apartmán bol ladený v čokoládovo-červenej farbe. Strávili sme tri dni nič nerobením, saunovaním (aj keď ja saunu moc nemusím ale tu bola infrasauna), profi masážami, kozmetikou (dokonca aj Marcus bol na hlbkové čistenie pleti a masáž tváre a dekoltu), mojim obľúbeným plávaním, šalili sme sa na tobogáne, potápali, čítala som ženské časopisy a iba sa mojkali lebo som mala menštruáciu...). Pre deti tam je raj. Opäť Marcus poznamenal, že tu sa raz vrátime s našimi deťmi. Tie jeho hlášky ma utvrdzovali v tom, že somnou počíta do budúcnosti a že je to z jeho strany veľmi vážne. No o zásnubách a svadbe ani slovo. V rámci prechádzky sme boli v Demänovskej ľadovej jaskyni slobody. Ja som tam ešte nebola, akurát som bola v klasickej Demänovskej jaskyni a Domici. Naspäť na chatu (z Permonu) sme prišli vo štvrtok večer o siedmej. S ostatnými sme si zahrali pár kanást. V piatok sme boli len na chate a pozerali televízor celý deň. Marcus však musel hodinku aj pracovať cez laptop a telefón. V Birminghamskej pobočke Trinidadu mal Ronan autonehodu. Ronan bol hlavný vedúci pobočky a robil tam tri roky – teda od začiatku. Po nehode má zlomené tri rebrá a zlomenú nohu, takže v podstate nič životu ohrozujúce. Marodovať bude minimálne mesiac, takže Marcus musel urgovať Shannen – jeho zástupkyňu. Tá bude makať neustále, keďže sú na pobočke len dvaja. Sľúbil jej, že v prípade potreby ju zastúpia kolegovia z iných miest a tak musel obvolať aj ich. Tak tento rok neskončil práve najšťastnejšie...

Na silvestra sme boli všetci na celodennú dovolenku na Štrbskom plese a zostali sme tam aj na veľkú silvestrovskú párty. Tá sa konala na svahu od siedmej hodiny a bolo super. Súčasťou bolo aj nočné lyžovanie. Poriadne sme sa obliekli, lebo v noci bolo minus desať stupňov. Samozrejme nechýbal aj ohňostroj. Vypila som asi tri deci šampanského. Hoci mi vôbec nechutil ale tak silvester je veľká príležitosť... Domov (teda na chatu) sme prišli o tretej ráno a prespali sme polovicu prvého januárového dňa.

Tento rok (2005) bol super. Spoznala som super človeka - životnú lásku, precestovala kus sveta, spoznala kúsok luxusu a všetok svoj čas venujem tomu čomu chcem lebo nemusím chodiť do rutinnej práce (hoci tú svoju som mala rada). Verím, že budúci rok bude opäť plný lásky, vzrušenia, cestovania a posunu vo vzťahu.

Keďže je prvého januára štátny sviatok len sme tak leňošili, pozerali telku, jedli (paradajková polievka, sviečková na smotane so žemľovými knedlíkmi a metrový koláč), hrali karty a boli sme sa prejsť na dvadsať minút po dedinke. Na druhý deň sme išli na návštevu ku Gabrielovi domov. Býva v paneláku na opačnom konci sídliska (Juh) kde bývajú aj rodičia a Veronika. Malá Lujza bola akurát choručká tak sme boli len hodinku. Byt mali skromný ale útulný a tá detská vôňa... Ešteže majú chatu v Batizovciach lebo majú len jednospálňový byt bez balkónu a plánujú ďalšie dieťatko. Poobede sme boli len tak na prechádzke po Poprade.

V utorok (3.1) sme boli celé doobedie so Žanetou. Tu som si uvedomila, že sa veľmi zmenila. Po aférke s mužom z Bratislavy je ako vymenená. Nikdy by som na ňu nepovedala, že bude taká naivná a tak rýchlo bude chcieť vhupnuť do manželstva. Teraz má depky, veľa fajčí a popíja. Nechala robotu a tak sa len poflakuje. Robila v jednom butiku ako vedúca a teraz nič už tri týždne. Aj Marcus povedal, že ju spoznal ako pozitívnu babu plnú života a teraz sa z nej stáva troska. Je úplne iná ako ja a to ma rozlaďuje. Snažila som sa jej dohovárať aj cez Skype aj osobne ale ona je strašne tvrdohlavá. Zajtra odchádzame tak som zvedavá ako sa s tým všetkým sama popasuje.

Leteli sme v stredu poobede aj s Oliverom. Večer sme si dali len donášku kebabu, vybalili sa, dali si spoločnú vaňu, milovanie a išli spať. Nasledujúci týždeň mal Marcus veľa práce aj s ohľadom čo sa stalo v Birminghamskej pobočke, sezóna v Trinidade a Tobagu je v plnom prúde a nepracoval dva týždne. Ja som sa zatiaľ venovala Aline a Sandre. Sandra tento rok nebola na Slovensku ale strávili vianoce tu spolu s Adriánom. Silvestra strávili na Londýnskom nábreží Temže. Alina bola na sviatky v Litve. Jej najstaršia dcéra sa bude v apríli vydávať tak sa z toho veľmi teší.

Zásnuby

V sobotu 21. januára sme išli do môjho snového Dubaja a Abu Dhabi. Leteli sme do Dubaja, v ktorom sme strávili štyri dni, tak sme sa presunuli na tri dni do Abu Dhabi a naspäť do Dubaja na dva dni. Teda sa naša dovolenka skončila 31. januára. V tento deň začína sviatok Al-Hijra/Muharram čo značí začiatok nového roka podľa islamského kalendára. Prvú etapu Dubaja sme prespávali v Regency Beach resort. Bol to hotel priamo na pláži, luxusný tak akurát žiadne zlaté kľučky... V nedeľu doobeda sme si na začiatok prenajali helikoptétu a poprelietali nad celým Dubajom. Bolo to neuveriteľné a to čo sme videli môžte vidieť len v Dubaji. Tie architektonické diela, ostrovy (Svet, Palm Jumeira, Palm Jebel Ali, Palm Deira) to je to čo stojí za to. Poobede sme sa vybrali do Mall of the emirates – obrovského nákupného centra. Čo to sme aj pokúpili. Večer sme si polihovali na pláži Jumeirah a Marcus ma požiadal o ruku. Prišlo to na čo som čakala celý život, posledných 10 mesiacov. Bol veľmi zlatučký. Ležali sme na piesku a nohy nám obmývalo more (23 stupňové) a on to dal. Kľakol si a povedal mi to z jeho srdečného vnútra. Dodal k tomu aj v slovenčine - Milujem ťa. Zozadu k nám pristúpil asi 5 ročný miestny chlapček s obrovskou kyticou bielo-červených ruží a krabičkou s krásnym prsteňom v bielom zlate s troma kamienkami. Podľa jeho slov to znamená my dvaja a Boh. Kúpil ho poobede v jednom z tisícky obchodíkov na trhu zlata a to asi za desať minút kým mi jeden miestny robil henu na dekolte v tvare rozkvitnutej ruže s troma mesiacmi. On sa vyparil a potom prišiel vysmiaty. Vedela som, že je neďaleko, preto som sa nebála. Bola som totálne dojatá. Fakt to prišlo z ničoho nič – len tak sme si ležali. Neskôr mi povedal, že si toho chlapčeka objednal v hoteli asi hodinu po tom čo sme sa ubytovali. Ja som sa zatiaľ sprchovala a vybalila pár vecí a on to celé spískal. Jeho otecko (spolumajiteľ hotela) zozadu celú túto situáciu kameroval. Bola som ako vo sne. Opäť mi povedal, že s úplnou vážnosťou chce mať somnou kopec detí (4) a chce somnou prežiť každučký deň jeho života. Že už sa nemusí o ničom utvrdzovať. Že sme spolu každučký deň posledných 10 mesiacov a stále je zomňa paf, že sme sa ešte nepohádali a máme toho veľa spoločného. Že som jeho druhá polovica...

Nasledujúci deň v pondelok sme už ako snúbenci išli na jachtu a prešli celé pobrežie okolo Dubaja. Na obrovských ostrovoch sa vo veľkom pracovalo a aj to bol pre mňa zážitok. Tá scenária plná rozmanitých mrakodrapov, hotelov, prístavu bola prekrásna. Boli sme tam s jedným bezdetným švédskym párom. Oni už jedenásty rok skúšajú mať detičky ale sa im nedarí a keďže sú veľmi nábožensky založený nechcú využiť asistovanú reprodukciu a ani adopciu. Nechávajú to na Boha... Medicínsky problém je u obidvoch. Po rokoch išli niekam na dovolenku a dúfajú, že more, slnko a Boh im na tejto dovolenke pomôžu a oni sa dočkajú vytúženého bábetka. S Marcusom sme to potom preberali a zhodli sme sa, že to nie je najlepší nápad ako oni pristupujú k neplodnosti. My s Marcusom by sme určite využili asistovanú reprodukciu v dnešnej pokrokovej dobe. Stále ale dúfame, že nás sa to netýka a budeme mať veľkú rodinu bez problémov. Preberali sme prvykrát v živote aj našu svadbu. Dohodli sme sa, že svadbu budeme mať 9. 9 na krásny dátum a to v Anglicku. Teda máme sedem mesiacov na predsvadobné prípravy. Už sa neviem dočkať ako zavolám našim a poviem im, že sme zasnúbený a v septembri prídu do Londýna na našu svadbu. A zavolala som hneď keď sme sa vrátili na izbu a to cez Skype aby nás aj videli aký sme šťastný. Mamča bola nadšená a veľmi nám to šťastie a spokojnosť, ktorá z nás vyžarovala priala. Poobede sme išli do púšte kde sme sa preháňali na štvorkolkách a lyžovali na piesku. Taktiež sme sa povozili na uslintaných ťavách. Večerali sme v beduínskej dedinke uprostred púšte. Dali sme si s nimi aj vodnú fajku alias šišu. Zostali sme tam až do tmy. Asi hodinu sme po tme sledovali hviezdy v totálnom tichu a tme. Tých hviezd bolo azda milión. Do hotela sme sa vrátili neskoro v noci. Na druhý deň sme sa išli doobedu pozrieť do obrovskej mešity Jumeirah, ktorá je sprístupnená aj pre nemoslimov. Po výdatnom obede sme išli na prechádzku do historickej časti Dubaja Deiry, na trhy zlata, korenia a parfumov a k stavbe Burj Khalifa. Večer sme strávili na pláži a hrali volejbal. V stredu sme sa doobeda bláznili vo vodnom parku Wild Wadi a poobede sme absolvovali plavbu po Dubaj Creek – teda po zálive, ktorý sa ťahá cez Dubaj. Večer sme len tak polihovali v Safa parku a užívali si totálnu pohodu. A hoci som mala bolesti spôsobené menštruáciou užívala som si to.

Na druhý deň vo štvrtok sme sa ráno vydali do hlavného mesta Spojených Arabských emirátov Abu Dhabi, ktoré je vzdialené od Dubaja 170 km. Prespali sme dve noci v Meridian Abu Dhabi hoteli blízko pláže. Je to štvorhviezdičkový hotel ale naše výdavky na cesty sú obrovské a tak sme sa zhodli v tom, že nepotrebujeme prespať 8 hodín v 5 hviezdičkovom hoteli, ktorý je 4-6 x drahší... My na cestách na hoteli veľmi nie sme. Možno, že by ste čakali viac ale my nie. Doobedie sme strávili prechádzkou po časti Corniche. Po perfektnom obede sme išli do Marina village a jachtou sme sa previezli po Golfskom zálive. Neuveriteľná bola súkromná pláž hotela Emirates palace a aj samotná budova. To je taký luxus, že ani Marcus aj keď má nejaké milióny si na take niečo netrúfa. Veď keby sme sa ubytovali počas našich doterajších ciest v tých najluxusnejších hoteloch už by sme asi žiadne peniaze nemali a to si chceme užívať ešte desaťročia... Nám stačí vyššia stredná trieda ale veľa krát. Neskôr sme išli oddychovať do parku šejka Khalifa v časti Al Matar.

Tu sme sa začali baviť konkretnejšie o našom budúcom dome. Počiatky myšlienky vznikli v Sydney ale v podstate dva mesiace sme o tom nehovorili. Marcus chce, aby sa začalo stavať čo najskôr. To čo sme vytvorili počas necelých troch hodín mi vyrážalo dych. Bolo to také vzrušujúce. Marcus mal jasnú predstavu a tak na 90 % sme sa zhodli na všetkom. Akurát čo sme sa nezjednotili bola garáž v suteréne keďže ja som ju chcela a on chcel mať oddelenú do domu. Ale napokon ju zapracoval do suterénu. Dom bude stáť na srdiečkovom zdedenom pozemku v meste Chelsfield 17-18 míľ (27-29 km) od centra Londýna v tzv. veľkom Londýne vrámci obchvatu M25. Pozemok sa delí na dve časti. Zo satelitného pohľadu budeme mať my pravú (menšiu) časť a ľavú (väčšiu) dáme na predaj za 440 000 libier. Z pohľadu ulice je to opačne. Ulica sa volá Worlds end lane a patrí to do správy Kent. Celková rozloha domu je 492 m2. Dom má suterén, prízemie a poschodie (+ podkrovie) a je členený do troch sekcii. V suteréne je v pravej sekcii: bazén, jacuzzi, masážna miestnosť a sprchovacia izba. V strednej časti: práčovňa, sušiareň a bar. V ľavej časti: garáž so skladom a biliardová miestnosť. Na prízemí v pravej časti: obývačka s galériou nad bazénom (+ čiastočná presklenná podlaha) a izba pre chyžnú (Alinu). V strednej sekcii: vstup so šatníkom, schodisko, kúpeľňa a kuchyňa. V ľavej časti hosťovská izba a jedáleň v conservatory (teda presklenná miestnosť zo všetkých strán). Na prvom poschodí v pravej sekcii: detské krídlo – štyri izby pre deti a medzi nimi veľká herňa, z ktorej sa ide schodmi do podkrovia kde je podkrovná herňa. V strednej časti: schodisko s galériou, dve kúpeľne (pre nás a detská) a šatňa. V ľavej časti: spálňa, šatník a pracovňa. Suterén je znížený na 220 cm a nad zemou zvonku je 60 cm z toho. Dom je klasicky tehlový na anglický štýl s bielymi oknami a tmavou strechou. Záhrada (teda polovica nášho pozemku) má 90 metrov na dĺžku a na šírku 25-20 metrov a je obklopená stromami z troch strán. Záhrada (zadná) sa delí na 4 časti: posedenie s krbom, detské mini ihrisko, okrasná časť s kvetinami a mini jazierkom s rybkami a technická časť so sušiakom a technickým altánkom na náradie. Podrobnejšie vám to opíšem neskôr ale teraz (sme v Abu Dhabi) sme toto všetko dali na papier a po návrate to budeme realizovať v náš zhmotnený sen.

V piatok ráno sme si prenajali helikoptéru a prešli nad mestom. Poobede sme len tak leňošili na pláži Corniche. Večer sme sa opäť presunuli do Dubaja ale už do hotela (4 hviezdičkového) Jumeira Rotana. Večer sme strávili pri bazéne na streche hotela. Ten výhľad na všetky tie Dubajské mrakodrapy bol úchvatný. Dolaďovali sme dispozíciu domu a čo to padlo aj o svadobných prípravách. Nasledujúci deň teda v sobotu sme si prenajali taxík na celé dopoludnie a pochodili krížom krážom celý Dubaj. Poobedie sme strávili na pláži Mamzer s výhľadom na emirát Sharjah, ktorý susedí s Dubajom. K pláži je priložený obrovský park. Večer sme sa po kozmetike (v našom hoteli) vybrali do klubu Zinc v Crowne Plaza Dubaj. Pobudli sme tam asi tri hodiny a išli sa vyspať, lebo to bol náš posledný deň. V podstate sa oslavoval koniec starého a začiatok nového islamského roka. Vypili sme po tri nealkoholické drinky, zatancovali sme si a zoznámili sme sa s párom z maďarského mesta Pécs. Aj oni boli bezdetný po štyroch rokoch snaženia... tak sme až depky dostali aká to náhoda ale my veríme... Let sme mali 10.05 opäť cez British airways (takmer ako vždy). V Londýnskom Heathrow sme boli o druhej a doma v Chelsea o tretej. Opäť to vybaľovanie, donáška, vaňa a milovanie. Ale večer som hneď skypovala s našimi a bavili sme sa o svadbe, náčrtu domu a tak. Na to som sa tešila celý let domov.

Dubaj bol podľa mojich snov a určite sa tu ešte vrátime lebo veľa stavieb na ktoré sme zvedavý sa ešte len stavajú (Burj Khalifa, Ferrari world, Dubai mall, prekrásne ostrovy, Capital gate, 7 hviezdičkový hotel Tameer Tower Abu Dhabi, Saadiyat island...). Celá dovolenka (letenky, ubytovanie, doprava, vstupné, strava a suveníry) nás vyšla na 8.650 libier a na nákupy sme minuli 1800 libier (včetne zásnubného prsteňa). Do našej zbierky sme pridali ďalší fotoalbum s názvom Emiráty. Marcus vyfotil 4300 fotiek no do albumu sme vybrali 200 fotiek.

Nasledujúci týždeň opäť Marcus mal veľa práce a ja som bola k dispozícii Sandre, Aline a na Skype aj Žanete a našim. Všetci boli nadšený, že sme sa zasnúbili a už sa v predstavách chystali na svadbu tu do Londýna. Veď niektorým treba vybavovať aj pas. Celý február sme riešili svadbu a dom. Čo sa týka hostiny bude sa konať v katolíckom kostole svätej Terézie v Mordene – asi 300 m od pôvodného bydliska Morganovcov. Hneď na tretí deň po príchode sme si tam zaistili sobáš, lebo dopredu sa ohlasuje aspoň šesť mesiacov. Hostina bude v Chelsfield golfovom parku vzdialenom asi míľu od nášho budúceho obrovského domu. Naša svadba bude spojením jeho rodiska a nášho budúceho hniezdočka. Vážim si jeho rodinku, ktorú som nepoznala a preto som vďačne súhlasila s jeho výberom miesta obradu v Mordene. Tam kedysi chodieval do kostola s mamkou a ockom. Aj výber svadobnej ceremónie bol jeho nápad a bolo to super sklbiť minulosť s budúcnosťou. Marcus si aj praje, aby naše deti boli pokrstené práve tu. Hostí plánujeme ubytovať v štvorhviezdičkovom hoteli Selston park asi 9 km od miesta zábavy, lebo naokolo nič vhodné nebolo (termín nesedel alebo slabá úroveň). Ubytovanie rezervujeme od piatku do pondelka pre 17 dospelých. Hostí by malo byť 27 + 4 z toho 17 z mojej strany (mamka, ocko, Gabriel s Karin, Veronika s Romanom, Oliver s Kasiou, Sandra s Adrianom, Alina, Žaneta s priateľom, babka s dedkom z maminej strany a babka z otcovej strany, a Šárka z Prahy), 10 z Marcusovej strany (ujo a teta zo Selby, teta, Austin a Julian z Trinidad a Tobago, Jason zo Snooker baru, Eliška a Leoš z jeho rodinného dvojdomu a v neposlednom rade Steve Richmond z MoNeRiStu s manželkou Cheryl) + 4 detičky (Lujza, Rosie, Vanda a Veronikine bábetko). Volala som fakt len tých najbližších lebo aj tak celá svadba bude stáť veľa (letenky, ubytovanie, hostina) tak nebudem volať všetkých (deväť sesterníc a osem bratrancov, krstnú s krstným, štyri tety a troch ujoch, susedy alebo spolužiačky). Aj keby som mala svadbu na slovensku tak by som ich asi nevolala, lebo s niektorými nie sme v kontakte už dlho.

Naše svadobné pozvánky sme vymysleli ako štvorstranové. Na úvodnej strane máme fotku na pláži kde ležíme na bruchu a za nami prekrásne more (Trinidad a Tobago). Na prvej strane sú len naše mená Anita a Marcus. Na druhej strane je fotka z Nového Zélandu (vulkán Ruapehu) a text pozvania v angličtine a na tretej strane fotka z Tatier a text v slovenčine. Na poslednej strane sú fotky kostola, miesta svadobnej oslavy, miesta hotela na ubytovanie, mapka južného Great Londýna a virtuálny koncept nášho domu (exterier). Spískali sme to obidvaja napoly pri večeri v reštaurácii Brasserie Joel vo Waterloo. Dali sme to vytlačiť Marcusovmu kamarátovi Robbiemu z biliard klubu, ktorý má svadobné štúdio. Bude mať na starosti aj fotografovanie a kamerovanie počas celého svadobného dňa. S Robbiem sme boli aj na obed, kde sme to s ním všetko dohodli.

Konkrétne kreovanie svadobných šiat si nechávam až po našej ďalšej dovolenke. Bude mi ich šiť Eliškina dobrá priateľka Libuška, ktorá býva v Guildforde. Budú úzke, priliehavé, biele a na nich svetlofialová čipka po celom povrchu. To mám vysnívané už roky. Marcus bude mať biely oblek s fialovou košeľou. Libuška bude mať na starosti aj šaty pre družičky v bielo-fialovej farbe ale každé šaty budú iné. Vlasy mi bude robiť samozrejme Eliška a makeup a nechty Marcusovho kamaráta (Robbieho) snúbenica Cindy, ktorá robí kozmetičku v Selfridges. Kyticu budem mať bielo-fialovú a výzdobu v celej sále tiež. Marcus vymyslel aj biele holubice pri odchode z kostola a množstvo lupeňov bielych kvetov.

Čo sa týka domu tak sme počas februára dohodli firmu, ktorá spolupracuje s MoNeRiStom a v ktorej pracuje aj Oliver. Celý dom má na starosti Marcusov známy architekt Richard pri ktorom sme boli 11.2. Predostreli sme mu naše dispozičné plány domu, plán pozemku a po dovolenke ideme vybavovať všetky úradné náležitosti. Zatiaľ Richard pripraví všetko potrebné a dohodne sa so stavbyvedúcim.

Valentína sme strávili v hoteli Langham. Je to 5 hviezdičkový prestížny hotel neďaleko môjho hračkárstva Hamleys a jeho manažér je bývalý Marcusov klient, ktorému predával dom v Oxshotte tri roky dozadu. Takže nám dal tento deň za polovicu. Chodila som tade denne a nikdy by ma ani nenapadlo, že raz tam budem. V takomto luxuse som ešte nebola a čo to som už za ten rok precestovala. Ale tak raz za rok mi stačí... Boli sme tam od rána do nasledujúceho obeda. V podstate celý čas sme boli v Chuan zdravotnom klube a vychutnávali si nádherné prostredie čínskeho sveta. Aj sme si tam podriemkali. Dostali sme aj originálnu thajskú masáž. Marcus mi daroval sadu náhrdelníka, náušníc a náramka, ktoré sa hodia k snubnému prsteňu a prial si, aby som to všetko mala na našej svadobnej hostine. Odkedy sme sa zasnúbili akoby zvážnel a pôsobil zodpovednejšie. Chce, aby všetko bolo tip top, či už svadba, dom alebo plány do budúcna. Marcus to isté hovoril o mne. Vždy som bola zodpovedný typ. Ja som mu dala tak akurát moju pozornosť a lásku. V podstate nič hmotné nemám a pýtať si peniaze, aby som mu mohla niečo kúpiť je trapné. On má čo chce a tak potrebuje len zázemie.

Ako bonus mi objednal skrášľovací deň. Teda tím troch ľudí vás nalíči, nastyluje a nafotia vám tzv. book. Teda ste jeden deň ako profi modelka. Nakoniec jedna vami vybraná fotka bude na vašom osobnom časopise Cosmopolitan. Táto sranda stojí od 50 libier a bol to super zážitok. My sme platili 130 libier za kompletnú fotoknihu.

Vo štvrtok 23.2 sme odchádzali do Rio de Janeira hlavne na preslávený karneval. Došli sme tam pred šiestou miestneho času. Let bol hrozný a trval cez 14 hodín s medzipristátim v Madride. Chválabohu najhoršiu časť menštruácie som mala deň pred letom. Čakali by ste, že po toľkých letoch si človek zvykne no ja nie. A keďže často lietame aj cez niekoľko časové pásma ta aklimatizácia je niekoľkodňová. Ubytovali sme sa v hoteli Astoria Palace priamo na najznámejšej pláži Copacabana. Večer sme strávili na strešnej terase s krásnym výhľadom. V sobotu (25.2) sme ako inak strávili na pláži a trávili čas ničnerobením. Poobede sme išli k najznámejšej atrakcii a to k soche Ježiša na kopec Corcovado. Dá sa tam dostať zubatou lanovkou. Výhľad bol dych vyrážajúci. Večer sme strávili na otvorení karnevalu. Všetko bolo super a my sme si to užívali. Druhý deň sme doobedie strávili na pláži Ipanema. Poobedie v centre na karnevale bolo opäť super. Boli sme svedkami policajného záťahu na miestnych zlodejov. V Riu je špeciálne počas karnevalu vysoká kriminalita, preto sme si dávali veľký pozor. Večer sme strávili v samba bare Teatro Joao a užili si samba školu. Toľko prsnatých krások sme pokope ešte nevideli. Čo ma šoklo bolo to, že plastické operácie pŕs sú podporované zo zákonného poistenia... Na druhý deň (27.2) sme išli po centre nakupovať a poobede na cukrovu homoľu alias Pao de Acucar kde sme sa vyviezli lanovkou. Z nej je rozprávkový výhľad na Rio. Tu sme si naplánovali budúcnosť na ďalší polrok a zaspomínali na Marcusových rodičov, keďže to bol rok čo zahynuli. Venovali sme im aj našu prvú spoločnú modlitbu. Večer sme strávili opäť na karnevale. Tentokrát sme mali aj my kostýmy a to ja čarodejnicu a Marcus bol indián. V utorok (28.2) sme doobeda išli na slávny Maracana štadión kde nás anglicky hovoriaci sprievodca sprevádzal po šatniach a ihrisku a hovoril históriu klubu. Po výdatnom obede v reštaurácii Porcao, ktorá sa špecializuje na stejky sme išli do tropického raja Tijuca za Riom. Bola to minimálna ochutnávka divočiny, ktorá je pre Brazílsku amazóniu typická. Večer sme išli na defilé karnevalu kde som stratila alebo mi ukradli svoj mobil a to aj napriek tomu, že sme si dávali pozor. No čo už ešteže nie je pre nás problém zaplatiť 300 eur za nový... Prvého marca sme leňošili na Copacabane a boli sme svedkami ako policajt nastriekal slzný plyn nejakému vandalovi. Poobede sme sa balili a večer sme už odchádzali domov takže sme tu boli 8 dní. Medzipristátie sme mali v Porte a domov sme sa vrátili 2.3 poobede. Nasledovala klasická postcestovná klasika. Nafotených bolo 2020 fotiek a nový album pribudol k tým ostatným. Táto dovolenka nás vyšla na 8200 libier. Keďže Marcus má kamaráta z British airways, ktorý nám dal 1 % zľavu na všetky lety cestujeme len s nimi a za ten rok sme ušetrili okolo 150 libier. Zato si stále na cestách priplácame prednostný check-in, aby sme nemuseli stáť v rade a tých pár libier sú v Marcusovom ponímaní peňazí nepatrné. Aká taká pohodlnosť musí byť, preto aj cestujeme prvou triedou lebo napríklad letieť na palube s našimi rómskymi spolucestovateľmi a ich prirodzenou vôňou a správaním trebárz na Slovensko...

Marec bol v znamení práce, začiatku stavby nášho domu, dolaďovaniu svadobných šiat a oslave nášho prvého výročia. To sme oslávili na okruhu Silverstone kde Marcus jazdil na Mclarene, Ferrari a Porsche. Ja keďže nemám vodičák som bola ako spolujazdec a aj napriek tomu, že som sa párkrát bála o holý život som si užívala to aký je Marcus z toho nadšený. On na tom bol pred rokmi kedy mu to kamaráti kúpili ako darček na osemnáste narodeniny. Po tomto dobrodružstve sme išli do Whittlebury hotela kde sme si dopriali all inclusive spa popoludnie a večer. Pri bazéne mi Marcus povedal, že chce prispieť mojim rodičom na lepší život. Že už budú aj jeho rodina a chce sa podeliť s tým čo má. Že už nad tým rozmýšľal počas vianočnej dovolenky na Slovensku ale nechcel to predbehovať. Bola som v šoku a samozrejme, že som mu hovorila, že to nemá robiť, že si budem vyčítať, že od neho berieme peniaze ale on, že stretol úžasných náhradných rodičov a chce im urobiť radosť. Povedal mi, že im chce postaviť domček na okraji Popradu smerom k Batizovciam (a k letisku) aby nemali ďaleko. A keď predajú byt na sídlisku budú mať na zariadenie interiéru... Samozrejme bude to aj naše slovenské miesto pre budúcu rodinku. Predstavuje si to ako hlavný 3 spálňový dom pre rodičov a na záhrade aj 2 spálňový domček pre nás. Chce sa s nimi o tom porozprávať počas veľkonočnej dovolenky. Rozmýšľal o sume 50 000 libier–teda okolo 2 500 000 sk. Moji rodičia si to určite zaslúžia ale žiaľ my deti sme na to nikdy nemali a museli ich nechať v byte. Už viete prečo ho milujem? Myslí na niekoľko rokov dopredu a na našu rodinu. Výlet sme si predĺžili riadne adrenalínovým darčekom a to vzdušným potápaním v tuneli v Milton Keynes. Bolo to riadne vzrúšo, na ktoré budeme dlho spomínať. Dostali sme dokonca aj DVD. Prespali sme v hoteli Sapphire House Vizion a išli späť domov s tajomstvom, ktoré si musím nechať pre seba mesiac.

Základy nášho domu boli vykopané 19.3 presne rok po tom čo sme si uvedomili, že sa ľúbime (rande v Hyde parku). Boli sme pri tom a boli sme veľmi šťastný. Celá realizácia projektu (projekčné podklady, úradné záležitosti, predaj druhej polovice pozemku...) bola dosť rýchla keďže stavia bývalý šéf... Dom by mal byť ukončený (aj s interiérom) budúci rok na jar – teda o rok. Susedmi na druhej polovici srdiečka bude rodinka Phyllipsových. Zoznámili sme sa 12. marca v pobočke MoNeRiStu kde spisovali kúpnu zmluvu. Boli veľmi zlatý. Otec Justin je veterinárom (zameraným na plazy) a pracuje v Beaver zoologickej záhrade. Mama Rachel je pediatrička v nemocnici v Orpingtone. Deti: Sarah (10), Chloe (8) a Tristan (5). Tiež chcú začať stavať čím skôr a to po dohode s našou sesterskou firmou. MoNeRiSt má dva stavebné firmy, s ktorými spolupracuje – jedna stavia náš dom a druhá bude ich. Zatiaľ budú bývať v ich domčeku v Shorehame (za hranicami M25). Rachel zdedila pár stotisíc libier po sestre, ktorá zomrela náhle na rakovinu žalúdka. Bola módna návrhárka a bola slobodná.

Sandra opäť čaká bábetko. Je v štvrtom týždni a veľmi sa bojí, aby nedošlo k potratu. Oni svadbu neplánujú – je im takto s Adriánom dobre. Alina nemá nové v podstate nič – stále len práca, skype s deťmi a začiatkom apríla sa chystá na dva týždne do Litvy na svadbu svojej dcéry. Oliver začal s Kingou aj bývať (u Oliho v Dartforde). Aj po polroku je z nej nadšený a takého šťastného som ho ešte nevidela. Žaneta sa odsťahovala od rodičov do prenájmu a začala sa kurviť... Po skrachovalom superrýchlom vzťahu (a takmer svadbe) jej šiblo a pije, fajčí marišku, stretáva sa s pochybnými ľuďmi.... proste už to nie je to perfektné dievča, ktoré som poznala roky. S Marcusom sme sa zhodli, že ak je takáto nepatrí do nášho života...

V pondelok 27.3 sme odlietali do Honkongu. Leteli sme v noci z Londýna a došli sme tam na druhý deň v podvečer. Honkong nás privítal super počasím. Ubytovali sme sa v hotele Lan Kwai Fong na honkongskom ostrove, ktorý bol ladený do orientálneho štýlu. Prvý večer sme strávili na Peak towers na vrchole Victoria. Mali sme nádherný výhľad na tú architektúru z výšky 396 metrov. Vedeli ste, že 36 zo stovky najvyšších budou sú v Honkongu a že je tu 7650 mrakodrapov? O ôsmej bola symfónia svetiel kedy desiatky mrakodrapov vyžarujú rôzne lasery a svetlá. Hoci sme boli po lete hotový našli sme v sebe posledné sily. Na hotel sme prišli pred polnocou. Na druhý deň sme išli na prechádzku po centre a boli sme aj na čínskom chodníku slávy. Poobede sme boli v Ocean park zábavnom centre a zabávali sa na rôznych kolotočoch ako malé deti. Na druhý deň sme si privstali a išli na Golden Bauhinia námestie kde sa každé ráno vztýči vlajka. Potom sme boli na Ngong Ping 360. Dostali sme sa tam lanovkou do dedinky čínskej histórie a je tam najväčšia brondzová socha - obrovského budhu. Poobede sme boli na Jumbo lodi, z ktorého sme videli protiklad prepychového Honkongu a to, že tisíce ľudí žijú na rybárskych loďkách. Loď je nádherná a typicky čínska. Večer sme sa zabávali v Lan Kwai Fong štvrti kde sú bary, diskotéky na západný štýl. Budúci deň sme išli do tjz. Mokrého parku neďaleko mesta kde je eko príroda a dych vyrážajúci zážitok. Poobede sme si užívali v Repulse zálive na pláži (na opačnej strane honkongského ostrova) a ostali sme tam až do noci. Tam sme ukončili honkongské dobrodružstvo.

Ráno (1.4) sme išli do Kuala Lumpur. Ak hádate, že kvôli Petronas tower tak ste uhádli. V tento deň sme ho nestihli ale večer sme strávili len v hotele Impiana KLCC pri bazéne na streche hotela. Naše prvé kroky na druhý deň boli do Petronas tower na vyhliadku spojených veží vo výške 170 metrov nad morom. Táto budova ma fascinuje a klobúk dole Cesarovi Pellimu. Objednali sme si aj sprievodcu, ktorý nám vysvetlil komplet dispozíciu, a históriu. Tie výťahy (dvojposchodové) boli úžasné. Hodiny sme boli v Suria nákupnom centre, ktoré je k budove pripojené. Večer sme strávili v parku KLCC za dvojičkami a užívali si neopakovateľnú scenériu. Na druhý deň sme pochodili Akvárium s 90 metrovým podvodným tunelom, Kuala Lumpur vežu (výhľadovňa) a Lake park. Nasledujúci deň sme išli do 13 km vzdialeného Gombaku pozrieť si jaskyne Batu a sochu Murugan. Fakt to stálo zato. Večer sme boli v Espanda klube, ktorý je jeden z najlepších v meste. Keďže sme ráno odlietali boli sme len krátko.

Tokio (5.4) sme si dali nakoniec nášho ázijského spoznávania. Keby sme chceli pochodiť všetky krajiny a miesta na ktoré sme zvedavý (Thajsko, Sri Lanka, India, Čínsky múr, Filipíny) trebalo by nám mesiace a nie pár dní. Marcus tam už raz bol štyri roky dozadu a to pracovne na tri dni. Japonsko som chcela vždy navštíviť a aspoň niekedy byť vysoká... keďže mám len 166 cm. Akurát tam kvitli čerešňové kvety, ktoré sú symbolom Japonska. Ubytovali sme sa v hoteli Mitsui garden. Hneď ráno sme išli na prechádzku a prieskum mesta taxíkom z hotela. Poobede sme sa išli pokochať do Ueno parku so známou sochou samuraja a záplavou už spomínaných čerešňových kvetov. Večer sme zavŕšili v najlepšom klube Womb v časti Shibuya a bolo tam super. Na druhý deň (7.4) sme išli za históriou do časti Asakusa kde je ukážka japonských chrámov – Sensoji. Nie je to ako v meste Kyoto ale tam pre nedostatok času neideme. V miestnych obchodíkoch sme si nakúpili japonské suveníry do zbierky a ako darčeky pre našich známych (len suvenírov z každej cesty máme jeden kufor). Poobede sme boli v Tokio tower na vyhliadke (niečo podobné ako Eiffelovka v Paríži) a Imperial palace. Nočné Tokio sme spoznali v Shinjuku, kde bolo množstvo barov, reštaurácii, neónových reklám a teda klasického obrazu azijskej metropoly... Na druhý deň sme išli známym japonským metrom smerom k hore Fuji, ktorý je aktívny vulkán. Hore sme neliezli ale aj to už bol pre nás zážitok byť chvíľu v panenskej prírode lesa Aokigahara. Je vzdialený 100 km od centra Tokia. Po ceste tam a späť sme zažili aj klasický japonský vidiek. Večer sme išli na umelý ostrov vytvorený z tokijských odpadkov Odaiba kde je aj japonská socha slobody. Zaujala nás Venus palace komplex na spôsob talianska s krásnou hviezdnou oblohou v noci. Tokio je tak obrovské, že sa nedá spoznať tak narýchlo. No za tých pár dní máme o ňom aspoň šajnu. Čo sa týka ochutnávania rôznych príšeriek a cudzokrajných delikates to nám nesedí. Teda u nás na stole neuvidíte homáre, krevety, sushi, cvrčky, kaviár... blé. My sme za klasiku. Domov sme leteli v nedeľu 9.4 no do Londýna sme dorazili až v pondelok poobede. Z trojkombinácie – Čína, Malayzia a Japonsko sme si urobili ďalší fotoalbum. Táto expresná dvojtýždňová dovolenka nás vyšla na 11 900 libier.

Doma sme boli len jeden deň, pobalili sa a hneď cestovali na veľkonočnú dovolenku na Slovensko. Veru táto zmena časových pásem v spojení s nedostatkom odpočinku dávala zabrať hlavne Marcusovi. Odpočíval každé dve hodiny a vypil litre energy drinkoch, aby bol schopný šoférovať takú diaľku.

Na veľkonočné sviatky sme cestovali autom od stredy (od obeda) aj s Oliverom a domov sme prišli na zelený štvrtok večer (13.4). Boli to Marcusové prvé veľkonočné sviatky na Slovensku, keďže minulý rok som bola sama (a nevedela o ničom). Rodičovský byt bol krásne vyzdobený ako po iné roky. Prespali sme u našich a išli na chatu do Batizoviec. Cestou sme sa zastavili v pôrodnici, keďže Veronika porodila v utorok chlapčeka Patrika s mierami 3550 g/50 cm. Škoda, že sme to nestihli. Pôrod prebiehal v pohode, len malý má stredne ťažkú žltačku tak tam budú celé sviatky. Ani sme ho nevideli ale Veronika bola tak spokojná a šťastná. Autom sme priviezli kopec darčekov pre všetkých. Aj keď sme cestovali traja v aute čo to sa pomestilo. Na nákupy sme mali len jeden deň tak to tak museli aj brať. Ale potešený určite boli, hlavne Lujza, ktorá má 15 mesiacov. Marcus daroval Veronike 2000 libier (teda okolo 100 000 sk) - sme sa smiali, že pôrodné. Nech kúpi malinkému čo bude potrebovať. Celý piatok sme piekli koláče a užívali si celú rodinku. Večer sme boli na sv.omšu v dedine, kde si detičky pripravili spievanú a hranú krížovú cestu. V sobotu sme robili syrek, zemiakový šalát, pečeného barančeka, klobásy.... a poobede sme to išli posvätiť. Popri jedení a príprave sme pozerali televéziu, hrali kanastu a rozprávali sa. Brala som aj (súčasné) miery družičiek na šaty. Pri slávnostnej veľkonočnej večery sme povedali rodičom, že im chceme postaviť dom a že chceme to vybavovať už v utorok. Vysvetlili sme im, že to budú dva domčeky na jednom pozemku a že našich to nebude nič stáť. Že snáď budú bývať už na budúce veľkonoce. Boli z toho šokovaný a ostatná rodina tiež – samozrejme príjemne. S veľkou láskou im povedal, že je šťastný, že si našiel náhradných rodičov a k tomu sa postavil a išiel osobne k našim ich požiadať o moju ruku. Samozrejme boli za. Všetko hovoril v angličtine – mama mu rozumela všetko ale otec len kukal a čakal, kedy mu to preložíme. Otec hovoril, že jeho kolegyňa má manžela majiteľa stavebnej firmy tak by to chcel zrealizovať cez nich. Marcusovi je to v podstate jedno hlavne nech je to kvalitné. V nedeľu sme boli na sv. omšu a klasika odpočívali. Poobede sme boli opäť v pôrodnici pri Veronike a videli sme aj Patrika. Bol taký sladučký, no oranžový ako pomaranč. Prepustia ich asi v utorok. Na veľkonočný pondelok sme mali klasickú olievačku a šibačku. To Gabriel, Oliver a Roman nahuckali Marcusa a jemu sa to veľmi páčilo. Nechápal aká sranda tu je počas sviatkov, keďže v Anglicku nič také nieje. Poobede sme chodili po predsvadobných návštevách volať osobne hostí na svadbu. Boli sme u starých rodičov z maminej strany, ktorý bývajú v Poprade a u babky z otcovej strany, ktorá býva v Svite. Všetci videli Marcusa len po druhý krát (prvykrát na Veronikinej svadbe) ale veľa o nás počuli. Bolo to také zvláštne, keďže je tu problém reči. Už dopredu vedeli, že svadba bude v Anglicku a hlavne otcova mama sa bojí letu či to kvôli veku prežije (69 ročná), lebo nikdy predtým neletela. Maminy rodičia už boli v Moskve ale bolo to tak dávno a tak sa na túto svadbu veľmi tešia. Šárku ideme pozvať až na spiatočnej ceste cez Prahu. Žanete som volala o stretnutie no nejavila veľký záujem (asi bola zhulená) a tak sme ju ako hosťa z našej svadby vyškrtli (aj s jej fantazijnym priateľom) – teda budem mať na svadbe pätnásť dospelých hostí. V utorok (18.4) sme išli od rána s ockom po vybavovačkách ohľadom domu – za stavebnou firmou či môže, v realitke kde sme pozerali pozemok vo vysnívanej lokalite, za architektom, ktorému sme ukázali plán domov a dohodli sa s ním. Medzi vybavovačkami sme zbehli do pôrodnice po Veroniku, Romana a malinkého Patrika odviezť ich domov, keďže nemajú auto. Utorok bol síce vyčerpávajúci no vzrušujúci zároveň. Návrh domu rodičov bol: Na prízemí - veľká obývačka spojená s kuchyňou a jedálenskou časťou, mini kúpeľňa a vstup. Na poschodí: rodičovská spálňa, hosťovská izba (pre Oliverovu budúcu rodinu, keď prídu na dovolenku), pracovňa a veľká kúpeľňa. Dokopy má dom 112 m2. Náš terajší byt má 72 m2. Teda riadny rozdiel. Návrh nášho dovolenkového domčeka: Na prízemí obývačka spojená s kuchyňou, mini kúpeľňa a vchod. Na poschodí veľká detská izba (18 metrákov), naša spálňa a veľká kúpeľňa. Dokopy to je 100 m2. Dispozične je hlavný dom kocka ale náš je pretiahnutý (prispôsobené pozemku). Oproti plánu nášho anglického domu (492 m2) to boli len domčúriky ale mama nám praje. Nasledujúce tri dni sme riešili pozemok a v piatok sme ho kúpili za 380 000 sk za 7,5 ára. V piatok (21.4) bol už aj pripravený návrh od architekta a pripravený na úradné potvrdenie. Boli sme u notára spísať splnomocnenie, aby mohol môj otec konať v mene Marcusa na všetky úkony, ktoré sa budú týkať stavby. Stavať by sa malo začať začiatkom mája. Z Batizoviec sme sa do Popradu preniesli v utorok na začiatku vybavovania. Mamka sa veľmi tešila na domček, lebo byt je v stave, kedy po vyše tridsiatich rokoch bývania potrebuje celkovú rekonštrukciu. Máme síce útulne ale aj tak nové je nové. Čaká ju v tomto byte posledný rozlúčkový rok a potom vytúžená záhradka. Nie na pestovanie alebo hospodárenie ale na odpočinok, bazén, okrasné kvetiny a dreviny... A hlavne ticho, čerstvý vzduch a súkromie, ktoré v bytovkách nepoznáte. Oliver išiel do Anglicka už v stredu a to lietadlom, lebo práce je veľa a on chce ešte dovolenku v lete (k moru s Kasiou). Víkend sme prežili už oddychovo strávené v našich obľúbených Tatrách. Domov sme cestovali v pondelok a prespali sme u Šárky v Prahe. V Prahe sme boli do utorkajšieho večera. Pochodili sme krížom krážom centrum a večer boli v Duplex bare, ktorý je jediný ocenený bar v ČR v rámci World finest clubs. Do Londýna sme prišli v stredu (26.4) doobeda. Celý deň sme prespali a večer sa stihli len vybaliť a porozprávať s rodičmi o postupujúcich vybavovačkách.

Nasledujúce dni boli pre Marcusa perné: veľa práce po dovolenke v Trinidade, kontrola domu v Chelsfielde, kontrola začiatku stavby na Slovensku, príprava na dovolenku do Kene... Ja som mu vo všetkom pomáhala a venovala sa Sandre a Aline.

Aj napriek natrieskanému programu sme boli na majstrovský turnaj snookeru v Sheffielde na finálovom zápase Ebdon – Dott. Lístky sme mali rezervované ešte pred vianocami tak sme boli radi, že sme to všetko stihli. Na dva dni sme sa zastavili aj v Selby pri Marcusovej rodine pozvať ich na našu svadbu. Aj sme tam prespávali dva noci, keďže zápas sa natiahol až do druhého mája. Boli z toho nadšený a tiež poznamenali, že Neil a Tricia by boli somnou určite spokojný.

Máj sa niesol v znamení stavby kde sme chodili takmer denne a kochali sa pokročením. Vedľa rodina Phillipsových načala základy siedmeho mája a boli sme všetci pri tom. Veľa som bola aj so Sandrou, ktorú neskutočne trápi ranná nevoľnosť – ono ťažko povedať, že ranná lebo jej je zle celý deň. Ale drží sa, lebo po jesennej strate bábetka je odhodlaná vydržať všetko. Teraz je v jedenástom týždni. Termín má koncom novembra teda na našej svadbe bude už pekne tučnučká. Verím tomu. Máj sme strávili len doma v Londýne, až posledný týždeň sme išli do Trinidad a Tobago.

Tentokrát sme v Trinidad a Tobago už čo to aj pochodili. Išli sme v utorok 23.5. Po náročnom lete sme sa dostali k rodinke do mesta Curepe až v stredu večer a prijatie bolo ešte vrúcnejšie ako pred rokom. Oficiálne sme ich pozvali na našu svadbu a sme sa smiali, že sme museli prejsť polovicu zemegule pre pozvanie. Prespali sme u nich a na druhý deň išli do nášho raja na Maracay bay. Tentokrát sme bývali v chatke zariadenej v morskom štýle – obrovské akvárium na celej jednej stene v obývacej časti chatky a ostatné steny mali námornícko-rybacie prvky. Podľa Marcusa je to druhá najkrajšia chatka. Tie dva dni, ktoré sme tu strávili sme si rekapitulovali jeden rok dozadu odkedy sme tu boli naposledy. Za ten rok sme s Marcusom precestovali takmer celý svet krížom krážom a určite nekončíme. Kým nebudeme mať rodinku ešte by sme chceli stihnúť Keňu, Seychely, Male divy a Ibizu. S deťmi takéto cestovanie na veľké dialky nebude možné a tak sme sa rozprávali o kúpe karavanu ale na to je ešte čas. Určite raz (možno keď budú deti dospelé) sa chceme vrátiť do východnej Ázie, na južný ostrov Nového Zélandu, do Mexika, Dominikánskej republiky, do južnej Afriky a pochodiť to čo sme nestihli za mlada. S deťmi by sme chceli pochodiť celú Európu (na karavane), Egypt, Turecko, New York (ešte raz)... Cestovanie nás obidvoch s Marcusom veľmi baví. Obidvaja sme to vyštudovali a je to jedna z vecí, ktoré nás spojujú. Naše bývalé vzťahy stroskotali aj preto, lebo ani Dominik ani Nadine nechceli cestovať nikam a to sa priečilo našim dobrodružným povahám. Veď svet je tak veľký a plný krásnych miest – pláži, pralesov, vrchov, jazier, rezervácii, kultúrnych pamiatok, architektonických diel... Tento týždeň je ukončenie hlavnej sezóny v Trinidade, lebo nasleduje obdobie dažďov. My sme mali počasie ešte prekrásne. V sobotu 27.4 sme išli na väčšie spoznávanie ostrovov. Začali sme ostrovom Tobago (ostrov Robinsona Cruisoa) a to poloostrovom Pigeon Point kde je vraj najkrajšia Tobagská pláž a veruže bola. Tam sme prespali v aute. Išli sme prenajatým džípom priamo cez dažďové pralesy rezervácie a skončili sme v dedine Speyside na opačnom konci, kde sme prespali a na druhý deň potápali. Spali sme opäť v aute. Videli sme rôzne druhy vtákov, motýľov, korytnačiek, hadov a iné. Tá divočina je super na chvíľu ale ja som mestský človek... Trochu sme aj porybarčili spolu s domorodcami. Do Scarrborough sme došli v pondelok (29.5) večer a prespali v štvorhviezdičkovom Bacolet beach klube a teda po dvoch dňoch spania v aute to bol luxus sám o sebe. Večer sme si objednali masáž celého tela a bolo to božské. Na druhý deň sme išli späť do Trinidadu. Zastavili sme sa ešte raz v Curepe pri rodinke a domov sme leteli 30.5 večer. Londýn sme si ,,užili“ už 31. mája v podvečer. Do minuloročného albumu Trinidad sme pridali ďalšie 110 fotky a keďže sme tam neboli posledný krát budú len pribúdať...

Jún (3.6) sme začali koncertom dievčenskej skupiny Girls Aloude. Bol vo Wembley aréne vrámci ich Chemistry tour a bolo to neopísateľné. Ja tú skupinu milujem hlavne Cheryl a Nadine. Boli s nami aj Sandra a Adrián. Môj Marcus takýto štýl hudby nemusí ale videl akú som mala radosť, že tam bol somnou.

Celý jún a júl sme boli len doma v Británii. Po náročnom polroku kedy sme prešli stredný východ, Brazíliu, východnú Áziu, Slovensko a Trinidad a Tobago sme si radi dopriali klasickú domácu pohodičku. V nedeľu (11.6) sme boli v Silverstone na pretekoch formuly jeden. To bola riadna pecka a tá atmosféra... Vyhral to Alonzo ako líder sezóny pre monopost Renault. Boli sme tu veľká partia: ja, Marcus, Sandra, Adrián, Oliver, Kasia, Eliška, Leoš, Jason (zo snooker klubu), Robbie a Cindy. Veľká časť našej konverzácie bola o svadbe, keďže všetci sú buď pozvaný alebo majú so svadbou niečo spoločné (Cindy ma bude líčiť a Robbie kamerovať a fotiť). Koncom júna išli Oliver a Kasia na dovolenku do Egypta. Za tieto dva mesiace sme pochodili londýnske pamiatky, v ktorých sme ešte neboli (dopravné múzeum, múzeum Florence Nightingale, galéria fotografie...). Tiež sme užívali v snooker klube, masáže od Elišky, plávanie... Koncom júna sme boli s Alinou na pikniku v Brightone a Marcus jej vtedy prvykrát povedal o jeho sne, aby bola našou chyžnou v novom dome. Alina bola šoknutá (príjemne), že jej zverí do rúk obrovský dom a neskôr starostlivosť o deti. Ale keďže je to ešte skoro nechali sme to len v tom štádiu, že určite bude súhlasiť a sa teší na naše detičky. Júl bol veľmi teplý (dokonca najteplejší odkedy sa meria dennodenná teplota) a tak sme veľa času trávili v londýnskych parkoch (aj tých najmenších) a na plážach v južnom Anglicku (Swanage beach, Eastbourne beach a Norman bay). 

Koncom júla sme už išli do Kene na safari. Dorazili sme tam v utorok (25.7) poobede a to do mesta Mombasa. Prvé dve dni sme strávili na pobreží indického oceánu. Tam sme si užili klasiku – pláže, slnko, drinky, potápanie, volejbal... Bývali sme v hoteli Sarova Whitebeach. Dva dni na rozpálenom africkom slnku stačilo a v piatok ráno sme išli na prenajatom džípe smerom k hlavnému mestu Nairobi. Na ľavo bol v dialke Kilimandžáro, ktorý už leží v Tanzánii. My sme boli na hranici s Tanzániou v národnom parku Tsavo. Presne na toto som sa tešila a na pravú safari s množstvom zvierat, ktoré som dovtedy videla len v Zoo – nosorožce, slony, leopardi, levy, žirafy, opice, hady... Celú cestu z Mombasy sme išli s prenajatým ozbrojeným sprievodcom, ktorý sa volal Samuel. Toho sme si prenajali na celý týždeň za 800 libier. Noc sme strávili v dedinke Maktau a bolo to neopísateľné. Tie zvuky rôznych zvierat a vtákov... až mi mráz ide po chrbte. Na druhý deň sme išli k prameňom Mzima, kde sa ku zbierke zvierat pridali aj krokodíly a hrochy. Odtiaľ sme sa večer dostali do Nairobi a ubytovali sa v Southern sun Mayfair hoteli v centre Nairobi. Ráno sme išli do národného múzea plného africkej histórie a prítomnosti. Cez obed v centre žiráf, a poobede sme len tak leňošili pri hotelovom bazéne a dopriali si masáž celého tela. Robil nám ju nevidiaci domorodec a bolo to úžasné. Z časti sme aj videli klasické africké slumy – teda osady najbiednejších. Na druhý deň skoro ráno sme išli k Viktoriinému jazeru naprieč niekoľkými rezerváciami. Prišli sme do Homa zálivu večer keď zapadalo slnko. Prespali sme v malom hotelíku Kabbisa. Večer sme si opekali kurence spolu s domorodcami a párikom z Bieloruska. Na druhý (1.8) deň sme išli naprieč národným parkom Ruma dole na juh. Prespali sme v dedine Karungu v hoteliku Lew Lum. Skoro ráno sme išli späť do Nairobi okolo národnej rezervácie Maasai Mara, teda na juhu. K zbierke zvierat, ktoré sme videli sa pridali gepardi, pakone, netopierie líšky, antilopy, gazely a iné zvieratá, ktoré neviem ani pomenovať... Do Nairobi sme prišli až v noci lebo sme museli hodiny stáť na mieste kým prejde stádo Thomson gaziel. Na druhý deň ráno sme odlietali na Seychelly.

Seychely sme načali vo štvrtok tretieho augusta. Bolo to z iného súdka ako kontinentálna safari Afrika. Strávili sme tu krásnych šesť dní v štvorhviezdičkovom hoteli Paradise sun na ostrove Praslin. Takmer celý čas sme si užívali pláže (našu Volbert, Lazio, Georgette, Source d´Argent), more, masáže... Tretí deň sme boli v národnom parku Veleé de Mai, ktorý je jedinečný obrovskými kokosovými orechmi, ktoré pripomínajú ženské lono a večer sme išli na opustenú pláž Georgette, kde sme sa prvykrát v živote milovali priamo na pláži. Na štvrtý deň sme išli na hlavný ostrov Seychel do hlavného mesta Victoria a to jachtou. Večer sme strávili v rôznych baroch na pláži Beau Vallon, kde je rušný nočný život. Prespali sme v Meridian Fisherman Cove. Na druhý deň sme išli na ostrov La Digue na jednu z najkrajších pláži Source d´Argent. Mali sme tu môj narodeninový piknik na pláži. Večer po západe slnka sme išli späť do pôvodného hotelu. Ďalší deň (9.8) čo už je mesiac pred svadbou sme si užívali posledný deň raja v hoteli a na pláži. Večer sme už leteli do Londýna. Náš ďalší album s názvom Keňa - Seychely bol prekrásny a fotky boli vybrané z 1900 nafotených. Táto dovolenka nás vyšla na 8100 libier. Bola to naša posledná predsvadobná dovolenka a posledná moja s rodným menom...

Do Londýna sme prišli desiateho augusta skoro ráno a celý deň sme prespali. Až večer sme zistili, že opäť je v Londýne poplach tentokrát s výbušnými tekutinami v lietadlách a zatkli niekoľko pakistancov... Ešteže sme leteli zo Seychel a nie z Ameriky... Večer som ako vždy telefonovala našim cez Skype video. Keďže sledovali správy mali o nás strach lebo vedeli, že v ten deň letíme. Ja stále verím, že môj osud je písaný inak ako byť svedkom alebo obeťou takejto udalosti...

V sobotu (12.8) sme boli na úžasnom koncerte Madonny vo Wembley aréne. Bol to narodeninový darček k jeho dvadsiatim siedmym narodeninám. Boli sme len my dvaja sami ale stretli sme tam pár ľudí, ktorých sme poznali. Sandra chcela ísť s nami ale bolo jej tak zle, že sme predali jej a Adrianov lístok. K tomu všetkému sa Sandra s Adriánom sťahujú do väčieho –dvojspálňového bytu tiež v Harringay. Marcus namietal, aby si nebrali ďalší podnájom, lebo budú platiť cudzím ľuďom a nie sebe a navrhol im, že im požičia peniaze na kúpu bytu a oni mu budú potom splácať akoby splácali banke za hypotéku ibaže bez úrokov. No Adrián nechcel, že on sa chce o rodinu postarať sám aj keď to bude biednejšie. Aj Sandra sa čudovala a ona by do toho išla. Tak mu Marcus povedal, že jeho ponuka stále platí a neskôr sa aj stalo...

Posledný mesiac pred svadbou sme venovali prípravám hostiny. Marcus mi aj navrhol svadobnú agentúru ale ja som nechcela. Od prírody som organizačný typ. Bola som vždy v škole predsedníčka triedy, mala som na starosti maturitný večierok aj organizovanie štátnic tak si nenechám ujsť moju jedinú svadbu... Keďže sme presne vedeli čo chceme nebolo to až také ťažké a stresovité. Dokončovali sa aj šaty pre družičky. Marcus ma na starosti stavbu. V tejto fáze je už hotový suterén a začína sa črtať aj prízemie. Dom je ozaj rozľahlý. Na Slovensku pokračuje stavba podľa plánu. Teraz sa robí poschodie rodičovského domu a základy nášho dovolenkového domčeka. Na otca sa dá v tomto úplne spoľahnúť. Samozrejme, že Marcus riešil aj svoju prácu. Síce teraz nie je hlavná sezóna ale veci riešiť treba. Boli sme aj v pobočkách Trinidadu v Manchestri a Birminghame. Posledný augustový týždeň som bola chorá. Mala som hnačky a vysoké teploty. Aj sme riešili či to nie je nejaká tropická choroba, keďže sme sa nedávno vrátili z Afriky ale nič vážnejšie sa nepotvrdilo – chválabohu. Samozrejme, že pred každou našou destináciou absolvujeme očkovanie ale človek nikdy nevie čo sa na neho prilepí... Počas štyroch dní čo som len ležala a behala na záchod som schudla 3 kila takže som mala 52 kíl pri výške 166 cm. Marcus sa o mňa fantasticky staral a v tieto dni bol len doma a sem tam si sadol pracovne za laptop ale to len keď som spala. A spala som veľa tak 15 hodín denne. Už dávno som si tak fyzicky neoddýchla a tak dlho spala. Na piaty deň mojej choroby sme už išli na krátku prechádzku do neďalekého Westfield parku. Týždeň pred svadbou som už bola fit a tak som sa stopercentne venovala svadobným prípravám. Najviac mi pomáhala Sandra. Keďže ona sa nebude nikdy vydávať užila si moje prípravy. Posledné dva týždne už je jej lepšie tak si užíva druhý trimester. Na materskú nastupuje začiatkom septembra teda počas svadby už nemusí nič riešiť. Keď tak na ňu posledné mesiace pozerám ako žiari a ako ju kopká to malé túžim už nesmierne po deťoch. Je to zázrak ako to malé stvorenie vôbec vznikne, rastie a dostane sa von... Koncom augusta (po chorobe) som začala brať tabletkovú formu kyseliny listovej, ktorá sa odporúča brať pred plánovaným otehotnením ale Marcusovi som to nepovedala. Marcus už o ďeťoch nerozpráva raz týždenne ale denne a už sem tam má taký nábeh, že čo keď to do mňa priamo strelí... Stále mu hovorím, že nech počká po svadbe. So sexom som nepočkala ako poniektorý (aj keď osobne poznám len tri páry, ktoré sa brali ako panna a panic...) keďže som sexuálne veľmi nadržaná už od mladosti a Marcus tiež. Neviem si predstaviť ako by som si mohla zobrať niekoho bez toho, aby som vedela aký je...

Svadba

Predsvadobný týždeň zbehol veľmi rýchlo. V piatok (8.9) na obed prileteli všetci svadobný hostia zo Slovenska a poobede z Trinidadu. Rodina zo Selby prišla v piatok večer. Ubytovaný boli v už spomínanom hoteli Selston park. V noci sme mali dámsku a pánsku jazdu. Dámska jazda sa konala v hotelovej súkromnej záhrade s chlapcami z Dreamboys. Boli to šoky hanblivosti, zábavy, spomienok a pijatiky. Ja som samozrejme nepila. Pánska jazda bola v Marcusovom obľúbenom snooker klube, ktorý bol zarezervovaný len pre nich. Nechýbali ani striptérky a tak sme si boli fifty-fifty. Obidvaja sme to zažili po prvykrát – teda striptíz len pre nás (a samozrejme aj ostatných). Keby o tomto vedel pán farár, ktorý nás mal sobášiť... Táto sranda – (teda obidve predsvadobné jazdy) nás vyšla na 1220 libier ! Čo predstavoval môj bývalý plat v Hamleys aj s tridsiatimi hodinami nadčasu (v novembri 2004)... Ale tak pre Marcusa je to zrnko a všetci sme mali veľký zážitok. Končili sme o jednej v noci. S Marcusom sme sa túto noc nestretli a spali sme v oddelených izbách v hoteli – to je také rodinné pravidlo.

Svadobný deň (9. 9. 06) sa mi začal oficiálne o ôsmej hodine ale ja som bola hore už od šiestej. Strašne ma bolela hlava a mala som nízky tlak. Predošlú noc som síce nepila alkohol no nedostatok spánku a ,,nervy“ si vyžiadali daň v malátnosti. Tak som deň začala silnou kávou. O deviatej prišli Eliška, Libuška a Cindy a začalo sa pretváranie klasickej baby na princeznú. Všetky tri mali na starosti aj moje družičky. Celé doobedie sa nieslo v rodinnej a priateľskej atmosfére. Somnou boli ženy a s Marcusom všetci muži. Počúvali sme CD-čko Adiemus a Gregoriánske chorály. O jednej popoludní sme už boli pripravený na cestu do Mordenu kde má byť sobáš v miestnom kostolíku. Cestovali sme troma prenajatými limuzínami. V jednej boli muži, v druhej ženy a v tretej gratulanti, ktorí nie sú pozvaní na hostinu ale podieľajú sa na všetkom. Pred obradom sme sa všetci stretli na cintoríne pri hrobe jeho rodičov. Moja rodina tak ,,spoznala“ osobne Morganovcov. Tam sme sa uvideli s Marcusom po sedemnástich hodinách. Ak tak premýšľam tak dlho sme spolu neboli od mojej veľkonočnej dovolenky na Slovensku kedy som ešte netušila nič o bohatstve Marcusa. Vyzeral presne tak ako som si ho predstavovala a vysnívala. Zase on nevedel zomňa oči nechať. Nasledovalo odpytovanie od mojich rodičov a po krátkej modlitbe sme sa presunuli do kostola. V pätách nám bol celý deň Robbie, ktorý mal na starosti fotografovanie a videozáznam. Kostolík bol plný našich priateľov. Na to, že sme mali pozvaných len pätnásť dospelých a tri deti tam bolo spústu ľudí – moje kolegyne z Hamleys, moji kamaráti z Readingu, susedia z nášho Chelsea bloku, susedia z Chelsfieldu s deťmi, Jonathan a Claire (tí čo bývajú v rodičovskom dome Morganovcov) s už troma deťmi, Eliškin manžel s deťmi Vandou a Rosie, kamaráti zo Snooker klubu, Marcusová sesternica Sarah a bratranec Leo s rodinami, Marcusový podriadený z Trinidadu na čele so Simonom, a jeho spolupracovníci z MoNeRiStu a dvoch družných stavebných firiem. Celý kostol tak ako aj svadobná sála bola ladená v bielo-fialovom. Na klasické predsvadobné stretnutia sme nechodili len sme mali týždeň pred svadbou dvojhodinové posedenie s farárom a jedným manželským párom, ktorý majú sedem detí. Ako to už býva v anglických kostoloch Marcus ma čakal pred oltárom spolu s jeho svedkom Jasonom a mojou svedkyňou Sandrou. Ten pocit bol úžasný a bolo to fakt splnenie sna. Keď sme vychádzali z kostola vypustili sme dve hrdličky do vzduchu a pred tým ich pobozkali. Hostia na nás hádzali lupene ruží a ryžu. Bolo to ako z filmu. Po oficiálnom sobáši sme sa presunuli do Chelsfieldu. Na začiatok sme išli pozrieť stavbu nášho domu. Možno sa vám to vidí neobvyklé no všetci hostia (hlavne tí, ktorí ho v živote nevideli) ho chceli vidieť hneď a nechceli potom rušiť zábavu. Všetci boli z neho nadšený a tiež aj z obrovskej záhrady. Strávili sme tam pätnásť minút a išli sme do Chelsfield golfového klubu na svadobnú oslavu. Došli sme tam o pol štvrtej a zábava sa mohla začať. Svadbu sme poňali anglicko- slovensky teda tam boli všetky aj slovenské zvyky (na začiatku chlieb so soľou, rozbitie a následné zametanie taniera, redová...) Najprv sa ale podávalo predjedlo, keďže bol každý už hladný. Jedli ešte v Selston hoteli o pol jednej a po sobáši sa ponúkali koláče. Koláče nám na objednávku robila jedna slovenka, ktorá sa tým živí v Readingu (v počte 1500 kusov – 11 druhov). Hlavnú svadobnú tortu nám robila jedna cukráreň v Chelsea na objednávku (torta stála 170 libier...). Ako predjedlo sa podávali udené lososové závitky s bylinkovo-cesnakovým maslom, čerstvá bageta s kačacou paštétou a petrželkou, hovädzí tatarák s hriankou a palacinková roláda s čučoriedkovým krémom, vanilkovým pudingom, orechami a čokoládou. Bolo to servírované na veľkom taniery, ktorý sa delil na štyri časti. Pre jedného človeka to bolo dosť ale porcie boli malé z každého jedla. V podstate išlo o ochutnávku z každého jedla. Všetkým veľmi chutilo akurát Sandra sa zvracala po tataráku... (ale ako tehotnej sa jej to odpúšťa a takú na neho mala chuť...) Tak nasledoval klasický manželský tanec. Vybrali sme si krásne slaďáky Love of my life od Queen a Against all odds od Philla Colinsa. Po nich nasledoval rodičovský tanec. Marcus tancoval s mojou mamkou a ja s otcom, keďže inak sa nedalo. Ako rada by som si zatancovala s pánom Morganom... Potom už bola klasická diskotéka. Mali sme Dj-a Allana a bol to Marcusov bývalý spolužiak. Hral vopred určené skladby, nad ktorými sme rozmýšľali celý august. Po šiestej bola prvá večera. Výber bol: kačica na víne s bylinkami, bravčové v kruste s opekanými zemiakami a ako nemäsité jedlo hubovo-bylinkové tagliatele (domáce cestoviny). Opäť nasledovala zábava a o jedenástej nasledovala druhá večera. Tentokrát bolo na výber: lososové špízy so zemiakovou kašou, mačanka s čerstvým chlebom (varila ho slovenka Hanka, ktorá nám piekla aj koláče) a ako nemäsité jedlo hubové rizoto. O polnoci bola redová. Bola som už riadne unavená, ale keďže som nepila alkohol, dala som si ráno a poobede energy drink a fungovalo to. Marcus vypil miesto obvyklých troch káv päť. Veronika celú svadbu poctivo šatkovala maličkého Patrika. Bol taký sladučký a na chvíľu som ho mala aj ja a bol úplne pokojný a cuckal mi malíček. To bol pocit na nezaplatenie a moje biologické hodiny tikali... Nemali sme veľa hostí a tak mi redová zbehla dosť rýchlo. Mala som na sebe gorálsky kroj z oblasti Pienin. Žiadne peniaze od hostí sme nechceli, žiadne zbieranie do košíčka na kočík... Dohodli sme sa, že každý hosť nám dá nejakú maličkosť na vianočný stromček. Najúchvatnejšie boli tri oriešky (ako pre popolušku) od Šárky. Unášanie nebolo, lebo sme ho nechceli a v podstate na okolí ani nie je kam. V centre Londýna by to bolo o inom. Po redovej som sa prezliekla do fialových spoločenských šiat s tyrkysovým detailom. Po jednej sa podávala polievočka a to kurací alebo hovädzí vývar a to s domácimi cestovinami – opäť od Hanky. Padlo vhod hlavne pre tých, ktorí si vypili trochu viac... (Marcusov ujo Bill a Adrián). Hneď po polievke išli domov prvý hostia a to babky a dedko, Austin a Julian a tiež Alina. Zábava pokračovala do tretej. Poslednú hodinu sa hral house (hlavne môj obľubený Scooter a Faithless) čiže sme mali diskotéku. Do hotela sme sa dostali o pol štvrtej, osprchovali sa a spali ako dudky. Takže sa žiadna svadobná noc nekonala. Ale keďže sme za rok a pol spolu spali snáď 250 krát nič sa nedeje...

Ráno sme začali o pol jedenástej milovaním – novomanželským a bolo to úplne niečo iné. Ten pocit, že sme manželská dvojica spojená Bohom je neuveriteľný. Marcus to domňa prvykrát napálil. Bola som z toho trošičku v šoku ale dieťatko chcem čo najskôr tak prečo sa bojím? Vagína ma potom dobrých päť hodín štípala... Aj tak z toho nič nebude, lebo som bola pár dní po menštruácii (skončila mi v piatok) a tú som mala ako hodinky. Na nohách som mala riadne pľuzgiery a tak som si dala krátky kúpeľ na nohy. O dvanástej sme išli von do záhrady, kde bol pod väčším altánkom pripravený posvadobný obed. Pozostával z troch chodov. Na začiatok bola paradajkovo-bazalková polievka s toustom a syrom, potom hovädzí steak so syrovou omáčkou a na záver rebarborovo-jablkovú mrveničku s vanilkovým krémom a malinovou zmrzlinou. Po výdatnom obede sme si išli zahrať golf. Pre polovicu hostí to bolo po prvykrát. Najviac to bavilo môjho ocka a ten si dal riadne poradiť od Marcusa. Mali ste ich vidieť ako otec a syn... aj keď mu skoro nič nerozumel... ale dohovárali sa rukami- nohami. Na večeru opäť pod altánkom sa podávali: udená fazuľová polievka, lasagne bolognese a ovsené lievance s parížskym krémom. Po večeri sme išli do hotelového bazéna a hostia, ktorí chceli mali aj masáž. Všetci boli tak prejedený ale cítila sa super. Dokonca sa dnes cítila dobre aj Sandra. Do postele sme sa dostali po desiatej a zmohli sme sa len na jemný peting.

Pondelok začal klasickými anglickými raňajkami o ôsmej. Spolu s hosťami sme išli do centra Londýna na celodenný výlet. Bolo fakt horúco. Išli sme double deckerom schválne, aby mali hlavne slováci zážitok. Najviac sa to páčilo Lujze a Rosie. Pre polovicu hostí to bolo prvykrát čo boli v Londýne. Prešli sme celé centrum, nábrežie Temži, Hyde park, byt v Chelsea (na 15-minút) a večer sme skončili v British múzeu. Jedávali sme klasické stánkové jedlo. Vyzerali sme ako skupinka turistov s Marcusom na čele. Marcusovi sa vyhodili štyri herpesy – od bozkávania počas gratulovačky... Ja som herpes v živote nemala a Marcus má tak dva krát za rok. Teraz sa pre to strašne hanbil ale ja ho milujem aj napriek tomuto. Do hotela sme došli po deviatej úplne doťahaný. Po našej rituálnej vani sme sa pomilovali a išli spať.

V utorok sa už naši hostia pomaly vytrácali. Austin s Julian leteli ráno a slovenská garda poobede. Ešte sme mali slávnostný rozlúčkový obed: jahňacie na hríboch so zeleninovým pyré a citrónové muffiny. Zbalili sme si aj naše veci a išli ich odprevadiť na letisko Luton odkiaľ odlietali. Užili sme si spoločné nezabudnuteľné chvíle a bola som rada, že všetko dopadlo podľa našich predstáv bez komplikácii a nepríjemností. Aj počasie nám vyšlo perfektne až na dnešný deň kedy trochu sprchlo. S Marcusom sme sa dostali už sami do Chelsea o šiestej a rekapitulovali sme celú našu svadbu a takmer tri posvadobné dni. Celá svadba nás vyšla na 22 800 libier čo bolo v tej dobe cez milión sk. Cena zahrňuje kompletné menu na štyri dni (4800 libier), letenky hostí, prenájom hotelových izieb a program, prenájom sály v Chelsfield, šaty pre družičky, moje šaty, spoločenské šaty, obrúčky, video, pozvánky, kozmetika, prenájom limuzín (cez deň aj v noci), ozdoba, torta, koláče, výlet do centra Londýna kde sme všetko platili, DJ, rozlúčka so slobodou... Pre mňa neskutočné peniaze ale stálo to za to a verím, že každý bude na to spomínať len v dobrom. Keď si zoberiete londýnske celebrity tak tie dajú len za obrúčku toľko... a nezaručí im to šťastie. Naši mali skromnú svadbu so štrnástimi hosťami a stále sú spolu a šťastný.

V stredu (13.9) sme boli na cintoríne ,,porozprávať“ rodičom o svadbe. Potom sme sa išli pozrieť na pokračovanie stavby nášho domu. Už je postavené aj prízemie. Nasledovali tri londýnske pobočky a večer sme si išli posedieť k Eliške a dala mi aj masáž. Keď sme prišli akurát dávala spať jej dve dievčence –Vandu (5) a Rosie (4) a opäť to tikalo... Zbytok týždňa som bola väčšinou po nákupoch a so Sandrou. Boli sme aj v pobočkách v Birminghame a Manchestru. Marcus začína rozbiehať pobočku aj v Newcastli tak sme boli aj tam na jeden deň. Marcus zaistil pobočku v obrovskom Metro centre a tá by sa mala otvoriť deviateho októbra. Marcus mal pohovor s piatimi finalistami na pozíciu šéfa pobočky a zástupcu, s ktorými sa dohováral už mesiac cez Skype, telefón a mailami. Tých piatich vybrala miestna personálna agentúra na základe Marcusových požiadaviek z jedenástich, ktorí boli prihlásení. Tými boli: stredná alebo vysoká škola hotelierstva alebo cestovného ruchu, počitačové znalosti, príjemné vystupovanie, zodpovednosť a organizačné schopnosti. Nakoniec to vyhral chalan - Michael s najmenšími skúsenosťami ale bol tak zapálený a pripravený (o Trinidade a spoločnosti vedel takmer všetko), že mu Marcus neodolal. Jeho zástupkyňou sa stala najstaršia z pomedzi nich a to 38-ročná Angela pôvodom z Indie. Boli sme s nimi ozaj spokojný. Nástupný čistý plat je 1100 libier + 10 libier za zmluvu vo vedľajšej sezóne a 20 libier za zmluvu v hlavnej sezóne + šef má príplatok 500 libier za zodpovednosť a riadenie. Po trojmesačnej skúšobnej dobe sa plat zdvíha o 10 % a každý rok tiež o 10 %. V zabehnutých pobočkách Londýna je mesačne schválených minimálne 50 zmlúv na pobočku a tam majú šéfovia aj 3000-3200 libier mesačne čistého a zástupcovia okolo 2200-2700 libier. Na konci roka sú prémie až do výšky mesačného platu – teda trinásty plat ak je predaj na úrovni. K tomu boli minimálne raz v Trinidade a v práci je rodinná pohodička. O dva týždne sa má začať zariadzovať pobočka a tak sa na to tešíme a budeme pri tom.

Prvý deň (18.9) londýnskeho fashion week – teda týždňa módy sme si nenechali újsť. Boli sme na prehliadke Noir v Britskom múzeu. Síce sme sedeli vzadu ale aj tak som mala zážitok. Kopec fotografov, stylistov, krásnych modeliek a celebrít. Táto 80 minútová sranda nás vyšla na 190 libier.

Devätnásteho septembra sme odchádzali na našu prvú posvadobnú dovolenku na ostrov Ibiza v stredozemnom mori. Nepočítame to ako svadobnú cestu pretože ňou budeme nazývať Male Divy ale tie musíme odložiť až na december kedy je ideálny čas na dovolenku (lebo je obdobie sucha). Strávili sme tam krásnych desať dní a po tom svadobnom mini strese (aby všetko dobre dopadlo) sme si dopriali poriadnu mládežnícku divočinu. Bývali sme v hoteli Migjorn neďaleko pláže Playa den bossa pri meste Eivissa. Druhý deň sme celý preležali na pláži. Počas nášho pobytu sme vystriedali viacero tanečných klubov- Amnesia San Rafael, Pacha, El Divino, Privilege a Space. Vždycky ma fascinovali gogo tanečnice a v klube Pacha som si to aj vyskúšala na vyvýšenom parkete. Marcus bol môj veľký fanúšik. Boli sme na výlete loďou, pochodili centrum Saint Antony de Portmany a Santa Eulalia del Rio v denných výletoch. Celá táto dovolenka bola o zábave a nič nerobení a vyšla nás 2960 libier. Spoznali sme množstvo mladých ľudí a užívali si. Tu sme v podstate zavŕšili našu bujarú mladosť a zanechali tu všetku divokosť a sme pripravený na rodičovstvo. Neviem komu viac tikajú biologické hodiny, či mne či Marcusovi. A o pár dní sme zistili, že naše Morgančatko sa počalo práve tu... A neuveríte ale viem presne kedy, lebo som to proste tak cítila a mali sme obaja brutálny spoločný orgazmus. Stalo sa to 20.9 o 13.20 a teda termín mám 27.6.2007.

Po návrate do Londýna (30.9) sme boli doma len dva dni, pretože sme išli do Newcastlu zariadiť pobočku a naštartovať biznis na severe. Bývali sme v hoteli Staybridge Suites. Päť dní z deviatich sme strávili takmer nonstop s Michaelom a Angelou, aby boli pripravený. Ukázali sme im aj naše súkromné videá priamo z Maracas Bay a kopec fotiek. Tie boli zakonponované aj v interieri kancelárie. Kancelária mala 5x5 metrov a bola rozdelená na dva časti – pre zákazníkov a pre personál. Kancelária sa nachádzala v modrej časti už spomínaného Metro centra, ktoré je najväčšie nákupné centrum v Británii. Je to v časti menších prevádzok na poschodí. So zamestnancami sme dohodnutý, že po trojmesačnej skúšobnej lehote pôjdu do Trinidadu aj oni na školenie tak ako všetci. Kým sme my zariaďovali potrebné náležitosti Michael a Angela boli na obhliadkach vo všetkých funkčných pobočkách Trinidadu. Musia spoznať a stať sa súčasťou Trinidadu. Najviac ich viedol Marcusov zástupca Simon z pobočky Chelsea.

V nedeľu ôsmeho októbra som si ráno v hotelovej kúpelni robila tehotenský test a... som tehotná. Marcus bol somnou a veľmi sa tešil. Pre istotu sme si to zopakovali ešte dva krát. Ja už od počatia som to proste vedela ale čakala som kým mi nebude meškať aspoň štyri dni menštruácia. A tú som mala ako hodinky. Oslávili sme to našim milovaním a tesne pred tým ako sa Marcus urobil som na ňom videla či to má dať do mňa či ako. Nečakali sme, že to vyjde na prvý pokus a je to skvelé, že sme tak zdravý. Marcus bol taký nežný a melancholický, proste na neuverenie, že máme to šťastie a už čoskoro budeme rodičmi. Hneď som musela zavolať rodičom, Sandre a aj Aline z toho nadšenia. V malom obchodíku som si kúpila malé papučky svetlozelenej farby ako symbol môjho neskutočného šťastia. Už sa neviem dočkať, kedy ich take malinké ,,obujem“ nášmu anjelikovi. Ďalšie dni boli tak iné...

Deviateho októbra to celé začalo. Počas dňa prišlo do kancelárie vyše sto potencionálnych klientov a Marcus osobne spravil všetky štyri kontrakty. Tak pracovne zapáleného Marcusa som ešte nevidela. Na Marcusovej práci je super to, že pracuje skutočne málo pretože má pod sebou ľudí, na ktorých sa môže stopercentne spoľahnúť. V hlavnej sezóne robil tri hodiny denne ak sme boli mimo dovolenky a hodinku ak sme boli na dovolenke. V čase mimo sezóny pracoval hodinku denne ak sme doma a ak sme na dovolenke tak každý druhý deň desať-dvadsať minút. A za pár desiatok hodín mesačne mal priemerný zárobok 4870 libier v hlavnej sezóne a 3640 libier mimo sezóny. Super nie? Sľúbil mi, že po pôrode zredukuje svoju prácu na minimum a bude somnou takpovediac na otcovskej dovolenke, lebo chce mať veľa detí. K tomu si prirátajte 3100 libier z nájmu rodičovského domu a kopec peňazí na účte, z ktorých sme platili dovolenky. Doteraz sme precestovali cez 106 000 libier čo na tú dobu bolo cez päť a pol milióna slovenských korún. Keby som nemala Marcusa tak z toho všetkého by som nevidela ani desatinu. A ešte každý rok v apríli príde Marcusovi na účet krásna sumička –okolo 47000 libier, ktoré sú úrokmi za jeden rok na terminovanom účte. Veľmi sa z toho teším, že mám manžela, ktorý ma nadovšetko miluje, s ktorým si skvele rozumieme po všetkých stránkach a čakáme naše prvé (a nie posledné) bábetko. Dúfam, že to bude rozkošné a zdravučké mulatko. Stavajú sa nám dva domy, sme zdravý, máme okolo seba skvelých ľudí a tak nám nič nechýba.

Pätnásteho októbra sme boli na vystúpení Shaolin Monks v Peacock divadle aj s Alinou. Bolo to skvelé a nikdy som niečo také nevidela. Alina z nás mala veľkú radosť. Berie ma ako svoju dcéru a aj po dvoch rokoch čo sa poznáme sú z nás super kámošky aj keď vekový rozdiel je evidentný. Po predstavení sme si išli sadnúť do Sarastro reštaurácie, ktorá je známou svojími opernými vystúpeniami a exkluzívnym interierom. Nanešťastie v tento deň bolo predstavenie odvolané pre nehodu operného speváka. Ale aj tak sme si to užili. Odviezli sme Alinu domov do Harrow a išli domov. Po ceste do Chelsea mi Marcus hovoril o tom ako si predstavuje, že to bude v našom novom dome prebiehať a zakonponoval tam aj Alinu ako chyžnú a aj pestúnku našich drobniatok.

Zbytok októbra a celý november sme boli len v Anglicku. Málokedy sa stávalo, že sme tak dlho nikam nešli. Ale začína sa pomaly nový rodinný život a tak si je treba zvykať. Ako tehotná sa cítim fantasticky. So Sandrou sme spolu boli veľmi často. Spoločné tehotenstvo nás spájalo ešte viac, hoci ona je už na konci a ja na začiatku a naši chlapi nás veľmi podporovali. Sandra porodila o tri týždne skôr a to 6. 11 cisárskym rezom, kvôli gestóze (čo je vysoký krvný tlak, opuchy a bielkovina v moči). Stihla pribrať 21 kíl a to mala pred sebou ešte tri týždne, kedy sa priberá najviac. Adrián bol v nemocnici s ňou a videl malého Leona ako prvý. Keďže bola Sandra veľmi poverčivá nič si dopredu nenachystala. S Marcusom sme ju išli pozrieť na druhý deň v utorok. Marcus jej daroval rovnako ako Veronike 2000 libier na výbavu tak aj dobre, že nič dopredu nemala. Do pôrodnice som jej podonášala všetky katalógy s detskou výbavou, ktoré som zohnala – osem a sama si môže vybrať výbavu akú chce. Čo to sme spolu aj diskutovali a už som sa nevedela dočkať kedy budem objednávať aj ja pre to naše. Katalógy som si zaobstarala aj pre seba v priebehu nasledujúceho týždňa. Najviac ma oslovil Jojo Maman Bebe. Ďalšie boli: Mothercare, Vertbaudet, Baby catalogue, Green baby, mini Boden, Bonprix, ELC, La Redoute, Blooming Marvellous, Muddy Puddles, Joules, Cath Kidston, Nursery window, Next, Littlewoods, Grattan, Additions, Freemans, Marshall Ward a The White company. Samozrejme Argos a Tesco som mala doma už dávno. A keďže sa katalógy stali mojou vášňou objednala som si aj Ikea, Oriflame a Avon. Keď sme odchádzali tak sme na parkovisku stretli Adriana a bol taký vyklepaný. Je doma sám dva dni a nevie si rady, lebo total nič nevie variť a nevie ani práčku zapnúť. No teda je načase, aby sa začal učiť... Leon sa narodil s váhou 2340 gramov a bol dva dni v inkubátore na kyslíku ale je zdravučký a podobá sa na Sandru. Sandra mala od začiatku problém s dojčením. Aj napriek tomu, že veľmi chcela mala po cisárskom málo mliečka, ktoré Leonkovi nestačilo a tak už nakoniec hospitalizácie prikrmovala. Mala z toho riadne depky ale poctivo odsávala a prikladala malého. Vydržala päť týždňov a tak sa jej ľavý prsník zapálil a bolo po dojčení. No stávajú sa aj horšie veci ale ťažko to niesla. V nemocnici boli osem dní a keď mal Leon 2520 gramov išli domov. Bol taký drobnučký, sladučký a nežnučký. Počas tých ôsmich dní prichádzali Adrianovi postupne všetky vecičky a potreby pre novopečenú mamičku a synčeka a on len kukal čo všetko treba. So Sandrou sme sa dohodli, že si budeme navzájom krstné mamy.

Mimo nadšenia z narodenia Leonka Marcus venoval svoj čas aj novej pobočke v Newcastli a 22.11 sme tam aj boli po vyše mesiaci. Za existenciu sa podarilo urobiť 31 kontraktov, čo je slušné na jednu pobočku za mesiac a pol. Z toho dvadsaťšesť pre hlavnú sezónu kde je vyšší zárobok a päť pre mimosezónu.

V stredu 29.11 sme boli s Marcusom, Robbiem a Cindy na koncerte Christiny Aguilera vo Wembley aréne. Jej hlas to bolo niečo neuveriteľné, tie kostýmy, choreografia... Príliš som neskákala, lebo som sa bála, aby som neuškodila bábetku. Bol to náš darček na ich svadbu, ktorá bude už túto sobotu.

Na prvú prehliadku u pôrodnej asistentky som bola v desiatom týždni tehotenstva a to 30 novembra kde mi robili aj môj prvý ultrazvuk nášho bábetka. Marcus bol prirodzene somnou a bolo to skvelé ako tá škvrnka na obrazovke dokáže zmeniť život. Pampúšik vyzeral byť taký spokojný a my sme boli tiež, lebo je všetko v poriadku. Samozrejme sme skonzultovali aj moju budúco týždňovú dovolenku na Maldives. Pôrodná asistentka nenamietala, keďže som zdravotne v poriadku.

Adrián zmenil po narodení Leonka názor ohľadom pomoci od Marcusa v podobe bezúročnej pôžičky. Druhého decembra keď sme boli u nich na návšteve Adrián opatrne začal, že rozmýšľali so Sandrou... a že by prijal jeho pomoc. Marcusovou jedinou podmienkou (okrem spísania klasickej zmluvy pred notárom) bolo, aby bývali južne od Londýn, aby sme mali blízko a tak tretieho decembra Marcus venoval pol dňa Adriánovi v pobočke MoNeRiStu. Zháňali dvojizbový byt a nakoniec našli v mestečku Beckenham za 200 tisíc libier. Oproti tomu čo majú teraz to bol fakt rozdiel. Marcus im ešte vybral ďalšie tri byty ale videl na Adriánovi, že najviac sa mu pozdával ten v Beckenhame. Dohodli sa, že sa počas našej svadobnej dovolenky rozhodnú. Nájomná zmluva na byt v Harringay im končí v polovici februára a tak majú dostatok času na vybavovanie.

Druhého decembra mali svadbu Robbie a Cindy len na miestnom úrade v Brentforde, keďže sú obaja neveriaci. Svadba bola maličká – dokopy 25 hostí z oboch strán. Tancovali sme asi tri hodiny až ma otlačili topánky. Mala som oblečené lososové šaty s bielym prešívaním. Pravdupovediac naša svadba sa mi páčila viac ale to hovorí asi každá nevesta. Luxusne sa to nedá porovnať. A aj keď nebola na našu svadbu Cindy pozvaná podieľala sa na nej make upom a nechtami ale na hostine nebola. Na nej bol len Robbie, lebo nám robil kameramana a zároveň fotografa. Aj tak nás však pozvali na tú ich. Na svadbe bol aj Jason zo Snooker baru. On je chudák stále sám a nikdy nemal vážnejšiu priateľku. On má šťastie len na dobré kamarátky ale žiadna s ním nechce chodiť.

Štvrtého decembra sme boli na koncerte Pink vo Wembley aréne. Samozrejme bolo super. Boli sme s Eliškou, Leošom, Oliverom a Kasiou. Kasia čaká bábetko. Je v treťom týždni tehotenstva a tak im Marcus ponúkol to isté čo Sandre a Adriánovi – teda bezúročnú pôžičku. Marcus im navrhol, či by nechceli bývať tiež v Beckenhame, v tom istom bloku ako oni. Tiež si to chcú premyslieť. Kasia má termín 21.8.2007.

Presne na Mikuláša sme išli na našu svadobnú cestu do raja zeme a to do Maldives. Našim domovom na osem dní sa stal ostrov Lankanfinolhu a hotelový rezort Paradise island. Bol to prvý a asi aj posledný päťhviezdičkový hotel aký sme navštívili. Tých osem dní sme strávili klasicky honeymoonsky – teda medovo. To ticho a rozprávkový výhľad... Pre niekoho až gýčový ale pre nás určite nie. Neviem si predstaviť takto žiť 365 dní v roku ale sem tam... Akurát nám chýbalo, že nebolo kam ísť lebo ostrov nie je veľký. Čo sa týka môjho tehotenstva tak cítila som sa super. Akurát strach nám narobila epidémia ochorenia Chikungunya, ktorá sa prenáša komármi tak ako horúčka Dengue. Na náš ostrovček to chválabohu nedorazilo ale správy boli už tri dni pred našim odchodom a tak sme sa tie dni poriadne chránili moskitierami. Už ten strach nechcem zažiť. Jeden celý deň sme strávili v hlavnom meste Male. Pochododili sme centrum, ale z tých rybích zápachov bolo zle aj Marcusovi nieto ešte mne a tak sme väčšinu času trávili v parku a národnom múzeu. Spoznali sme sa s viacerými manželskými pármi no najviac času sme strávili s manželmi zo Švajčiarska. Majú štyroch chlapcov dokopy – dvoch od mamy a dvoch od tatina z predchadzajúcich manželstiev. Spoznali sa cez internet a už päť mesiacov spolu všetci bývajú. Chlapci sú v teenegerskom veku a majú od dvanásť do sedemnásť rokov. Prvé manželstvá uzavreli ako veľmi mladý a tak má Alain 35 a Fabienne 36 rokov a chceli by ešte spoločné dieťatko tak makajú aj tu na Maldives... Brať sa budú na vianoce a tak mali honeymoon skôr. Vymenili sme si kontakty a tak veríme, že sa ešte stretneme. Hned v deň príchodu sme sa z telky dozvedeli, že cez Londýn sa prehnalo tornádo. Špičku malo v Kensal rise a Kensal green v širšom centre Londýna a dosiahlo stupeň 4 Torrovej škály. Alina bola vtedy neďaleko v Stonebridge u zubára a nechápala. Strašne sa bála, ale jej sa nič nestalo. Keď sme sa to s Marcusom dozvedeli hneď som jej volala ale už bola v pohode. Chápete Londýn a tornádo... Touto dovolenkou skončil môj prvý trimester a začal druhý trimester môjho tehotenstva. Marcus ma vždy hladkal po brušku a prihováral sa maličkému. Hoci som ešte nemala ani bruško, ani som necítila pohyby plodu brali sme to malinké ako našu súčasť. Chválabohu som všetko znášala bez nevoľností a mala som veľkú chuť na sex a tak bol Marcus potešený ešte viac. Do Londýna sme sa vrátili šestnásteho decembra a mali sme štyri dni na to, aby sme sa vychystali na cestu domov na vianočné sviatky. Táto svadobná cesta nás vyšla na 6200 libier.

Počas týchto štyroch dní som ja nakupovala a Marcus sa venoval práci, Adriánovi a Oliverovi. Ten byt v Beckenham si zarezervovali obaja. Sandra sa sťahujú začiatkom februára a Oliver už v januári. Marcus bol devätnásteho decembra s Adriánom, Sandrou, Oliverom a Kasiou u notára (firmy MoNeRiSt) kde podpísali právny dokument o požičaní sumy 200 tisíc libier s mesačnou splátkou 400 libier na dobu 500 mesiacov, čo predstavuje niečo cez 41 rokov a to platí pre obidve rodinky. A tak budú mať byt bez hypotekárnej tiaže, nepreplatia takmer dvojnásobok na úrokoch a poplatkoch a môžu splácať malú sumu až 41 rokov. Po čase si môžu splátku zvýšiť ak budú chcieť. Ja som bola zatiaľ s Leonkom u nás doma a bolo to tak rozkošné. Prvykrát v živote som bola sama s dieťaťom viac ako štyri hodiny. Leonkovi som sa musela plne venovať, keďže je v kategórii náročných detí. Teda málo spánku a veľa plaču ale o tom neskôr. Marcus je v tomto veľmi zodpovedný a určite by nedal niekomu peniaze len tak. Lebo kamarátstvo je krehké a koľko ľudí skončilo s plačom, keď požičali peniaze alebo sa stali ručiteľmi niekomu kto ich neskôr ani nepoznal... Po našej slovenskej dovolenke budú pokračovať vo vybavovaní. Sandra si veľmi oddýchla, keďže byť v kolotoči s náročným bábetkom je vyčerpávajúce. Tým, že ho už tri dni nedojčila nemala pevný spôsob ho učičíkať a tak šatkovala. Aj ja som počas mojej ,,služby“ využila šatku, všetko mu ukazovala, spievala mu, hrala som sa s ním. Tie štyri hodiny sa dali vydržať ale keby som to mala znášať nonstop... Leonko už ako novorodenec spal maximálne 12 hodín denne, v noci sa stále budil, nechcel ležať len sa nosiť a veľa plakal. Proste Sandra je po piatich týždňoch úplne vyžmýkaná a Adrián tiež a tak o druhom dieťatku ani len nerozmýšľajú. Snáď moje detičky nebudú až také náročné. Na vianoce má ku nim prísť Adriánová mama na výpomoc.

Tehotenské oblečenie som ešte nemala kúpené a tak som jeden celý deň strávila so Sandrou a Leonkom (v šatke) na nákupoch. Minula som 1100 libier na moju tehotenskú garderóbu a pri plánovaných štyroch deťoch ju aj poriadne vynosím. S Marcusom som sa bola pozrieť aj na náš dom. V tomto štádiu sa robila už strecha. Dom bol tak krásny a podľa našich predstáv. Interiér bol holý ale ešte je dosť času. Tak veľmi sa teším. Susedovcom sa stavia druhé poschodie.

Na Slovensko sme išli dvadsiateho decembra a to opäť lietadlom, keďže si s autom v zime netrúfame. Cestovali sme aj s Oliverom a Kasiou. Kasia je na Slovensku po prvykrát. Rodina ju spoznala počas našej svadby a každému sa pozdávala a tak novinka, že čakajú bábetko bola zavŕšením predvianočnej atmosféry. Prvé dva dni sme boli v Poprade u rodičov. Samozrejme, že naše prvé kroky viedli k našim novým domom. Na rodičovskom dome sa robila strecha a na našom druhé poschodie. Všetko išlo podľa plánov. Urobili sme veľký nákup na otcovom aute. Má sedemročnú Škodu Fabiu. Našim vianočným darčekom pre rodičov bolo nové auto a to o triedu vyššie – Škodu Octaviu. Ide v podstate o doplatenie medzi predajom Fabie a kúpou Octavie a to činí sumu 340 000 sk. Rodičia boli z toho nadšený a vybrali si bordovú farbu burgundi. Kúpili sme ho 27.12, ale vedeli o tom od dvadsiateho tretieho. Tieto sviatky boli obrovským krokom oproti minulému roku, keďže v sebe nosím nový život, na ruke mám obrúčku, v pomyselnom pase niekoľko pečiatok navyše z celého sveta, stavajú sa nám dva domy (v UK a na SK), Veronika má Patrika a Sandra Leona. Čo sa týka mínusov tak je asi len jeden a to, že som stratila dobrú kamarátku Žanetu. Počas dovolenky som jej volala ale nie je na Slovensku. Randí s nejakým srbom a už mesiac je v Srbsku. Od mamky som sa dozvedela, že jej mama sa sťažovala mojej ako sa nevmestí do kože a za ten rok bola málo doma a lieta s rôznymi feťákmi, punkermi a inými zberbami. Na ničom jej už nezáleží. To ma veľmi mrzí. Ale ona ani nechce pomoc, stretnutie a peniaze jej nepomôžu skôr naopak...

Vianoce prebehli ako vždy v pohode v kruhu najbližších v Batizovciach. Veľa jedla, pohody, darčeky, rozprávky a guľovačka. Boli to naše posledné vianoce na Slovensku, lebo už budúce budeme mať bábetko a by som chcela aby naši prišli k nám do Londýna. Veď miesta bude v novom dome dosť.

28. decembra sme mali stretnutie z gymnázia po piatich rokoch. Išiel somnou aj Marcus a bola som taká hrdá, že ho mám, že som už vydatá a že čakám bábetko. Na stretko sme prišli osemnásti a bol aj náš triedny, ktorý nás učil geografiu. Mala som ho strašne rada a v podstate aj on ovplyvnil, že rada spoznávam našu zem a že som sa po škole vybrala študovať cestovný ruch. Kecal somnou aj s Marcusom vyše hodiny o našich cestách. Tiež rád cestuje no vďaka učiteľskému platu si nemôže dovoliť také destinácie aké by chcel. Bola som jeho hviezda počas štúdia. Viacerí, ktorý o mne nepočuli dva roky boli prekvapený, že už nie som s Dominikom. Ale ten má teraz iné starosti, lebo čerstvo čakajú druhé bábo (neočakávane). Si ho vôbec neviem predstaviť ako otca jedného dieťaťa nie to dvoch... Boli sme tam dokopy tri hodiny a jednoznačne sme boli hviezdami. Bola som taká šťastná. Čo bude na stretku o ďalších päť rokov?

Silvester sme strávili v Poprade na námestí a stretla som tam mnoho ľudí aj Dominika a dokonca prišiel k nám a chcel sa zoznámiť s Marcusom. Keď som sa ho spýtala kde má manželku tak mi odpovedal, že načo nosiť drevo do lesa... Už na prvý pohľad sa mi nepáčil – bol zarastený, smrdel cigaretami, pribral minimálne 10 kíl... To Marcus oproti nemu... ach jaj...ale aj tak som rada, že bol Dominik v mojom živote, lebo ma posunul ďalej. Celá partia mladých (Oliver s Kasiou, Gabriel a Karin, Veronika a Roman a my) sme boli od desiatej do jednej. Ja s Kasiou tehotné a Karin s Veronikou mamky... O ich deti sa starali rodičia. Veronika ešte stále dojčí a tak nesmela byť dlho. Lujzinka je krásna slečna. Už čo to aj porozpráva, šikovne chodí na nočníček a je taká mamkina. Patrik začína preskúmavať svet naokolo a strašne slintá. Rodinka sa nám rozrastá a rodičom pribúdajú vnúčatká. Marcus mal malú rodinu, keďže bol jedináčik a vzdialenejšiu rodinu mal ďaleko (Trinidad a Selby). Preto rýchlo zapadol do našej veľkej, ktorá sme tesne prepojená. Asi najhoršie je jazyková bariéra. Perfektne mu rozumiem len ja a mamka, slabšie ostatní mladí a najhoršie otec, ktorý nevedel ani ceknúť. Ale po našej svadbe sa intenzívne učí od mamky. Normálne mu dala knihy, z ktorých učí na škole a po večeroch preberajú slovíčka a učebné texty. A tak bol obrovský rozdiel v tom čo vedel (respektíve nevedel) pred svadbou a teraz. Má Marcusa veľmi rád a Marcus si to patrične aj cení. Aj Marcus sa naučil základné frázy: Dobrý deň, Ako sa máš? Milujem ťa, Máš pravdu, Nie je problém, Ahoj ja som Marcus, Na zdravie, Všetko najlepšie...

Tento rok bol super o čom som sa niekoľko krát zmieňovala. Budúci rok bude zaujimavé rekapitulovať, pretože už budeme rodinka s bábetkom vo veľkom dome a to prinesie samo o sebe šťastie.

Nasledujúce dni sme trávili na striedačku Batizovce-Poprad. Každý druhý deň sme chodili na stavbu. Štvrtého januára sme boli v Ždiari na lyžovačku. Ja som bola len tak decentne vzhľadom na môj stav ale Marcus a ostatný si to poriadne užili. Bola aj Lujzinka a bolo to pre ňu niečo nové. Stretla som tam spolužiačku z výšky, ktorá už tri krát potratila a vyhliadky na donosenie sú minimálne lebo má naopak maternicu – retro. Až mi do plaču bolo, že niekto strašne túži po bábetku a nemôže buď otehotnieť alebo donosiť bábo. Snáď sa nám s Marcusom splní sen o veľkej rodinke – v Marcusových snoch o štyroch detičkách.

Vždy keď sme s Oliverom na dovolenke tak sa nám rodina venuje maximálne a sme stále pokope. Rodičia si stále zoberú dovolenku a Gabriel tiež sem tam zoberie. To sa Marcusovi veľmi páči a v podstate mne tie štyri týždne do roka stačia nabiť sa rodinou, slovenskou prírodou, kamarátmi, susedmi, slovenským jedlom a potom sa rada vraciam do Londýna, kde sa cítim doma, lebo tam máme hniezdočko. Síce už len dočastné, lebo sa budeme koncom marca sťahovať do nášho veľkého domu v Chelsfield.

Domov sme leteli v piatok (5.1.2007) spolu s Oliverom a Kasiou. Nasledujúce dni sa opäť Marcus venoval práci, lebo sa toho nakopilo. Shannen z birminghamskej pobočky otehotnela a musí ísť na rizikové tehotenstvo, lebo čaká dvojičky a ku tomu má tehotenskú cukrovku. Teraz je v dvadsiatom štvrtom týždni. Marcus to vedel od začiatku, že je tehotná ale až teraz nastal problém s jej rizikovou graviditou a teda musí riešiť personálny problém. V priebehu troch dní si vybral na jej miesto jednu bývalú zákazníčku Ariel, ktorá bola v Trinidade dvakrát a tak to tam pozná a má skúsenosti z inej cestovky. Ona má už tri deti a tak snáď tehotenstvo v blízkej dobe nehrozí. Taktiež sa viac venoval novej Newcastlovskej pobočke. Viac pobočiek už nebude, keďže sa Marcus chystá na ,,materskú dovolenku“.

 Taktiež sme chodili na stavbu v novom dome kde sa už robí interiér, bazén, záhrada. Všetko upravujeme v pochode a sme plný nápadov. Keď má človek peniaze tak stavba napreduje rýchlo. Na Slovensku je bežné, že si ľudia svojpomocne stavajú dom aj osem rokov. Veľa Marcusovho pracovného času som trávila so Sandrou a malinkým Leonkom, s Eliškou na masáži (v podstate ide o natieranie a akoby jemné premasírovanie a nie klasickú tvrdú masáž, lebo sa to v tehotenstve nedoporučuje) a Alinou. Alinina dcéra Dalia, ktorá sa vydávala v apríli čaká bábetko a tak sa z Aliny stane babka. Po šiestich rokoch snaženia a niekoľkých asistovaných reprodukciách sa to podarilo. Je v piatom týždni a bábo čakajú v polovici septembra. Už sme pripravili Alinu, aby upozornila zamestnancov v Hamleys, že tam končí, lebo od polovice marca bude len naša...

V piatok 26.1 sa Oliver sťahoval s Kasiou do ich bytíku v Beckenhame. Boli sme im v piatok a sobotu pomáhať. Veľa mali zo svojho predchádzajúceho bytu, niečo dostali od nás a niečo si aj dokúpili.

Prvý pohyb môjho bábetka som zacítila 28 januára v osemnástom týždni tehotenstva a bolo to skvelé. Ako prvorodička som si nebola istá ale počas dňa sa to opakovalo a tak ma to presvedčilo, že to je to aj keď o dva týždne skôr. S Marcusom sme pozerali akurát dokument o viacplodovej tehotosti- o štvorčatách, pätorčatách. Asi bábo vycítilo ako sa mi za ním cnie a tak sa ozvalo. Zatiaľ som pribrala tri kilá, čo je na osemnásty týždeň v pohode a v podstate mám váhu akú som mala pred augustovou chorobou čo je 55 kíl. Snáď nepriberiem veľa. Už sa teším kedy budem môcť nosiť tehotenské oblečko čo som si kúpila.

Celý február sme strávili nakupovaním dekorácie (tapety, koberce, podlahy, kachličky, dvere, kuchynskú linku, krb...), nábytku a doplnkov (lustre, svietidlá, kľučky...) do nášho domu. Takmer všetok nábytok sme zabalený nechávali v garáži, lebo ešte nebolo kde. Interiér sa už dokončoval a už sa maľovali steny, lepili tapety, pokladali sa podlahy či koberce, upevňovala sa kuchynská linka, vykladal sa bazén, krb... Konkrétne izby budeme dekorovať až v marci ale aby už bolo nakúpené. Strašne nás to s Marcusom bavilo. O to viac, že nemusíme pozerať takzvane na pence. Jasné, že nekupujeme nábytok zo zlata či nevykladáme všetko mramorom ale aká taká kvalita musí byť veď veľa kusov nábytku je na desaťročia... Všetko čo sme kúpili do domu som si od začiatku dôkladne zapisovala, aby sme mali šajnu koľko stál materiál, koľko ročná práca, koľko všetko do interiéru, koľko záhrada... Mala som to rozpísané do kategórii podľa izieb a druhu.

V piatok (9.2) sa sťahovali Sandra, Adrián a ich malinký Leonko. Ja som bola s Leonkom na poldňovú prechádzku po Beckenhame a oni zatiaľ dolaďovali čo treba. Leonko bol celý čas taký nervózny. Spal sotva polhodiny dokopy za sedem hodín. Ale to nebolo mnou ale on je proste takýto – náročné dieťa. Aspoň si Sandra trošku psychicky oddýchla od toho rutinného režimu a od jeho plaču. Veľkú časť nášho výletu som ho mala na rukách a kočík bol len náš doplnok... Pomáhal aj Oliver s Kasiou. Tiež ako Oliver mali veci zo starého bytu, niečo sme im dali my a niečo si kúpili sami. A tak mám mojich najbližších čo sú v Anglicku pokope a nablízku. Z nášho domu to bude len 20 minút autom, čo je v Anglicku nič, keďže do centra Londýna budeme mať niečo vyše hodinu.

Rodičia už predávajú byt ale s tým, že ho uvolnia koncom marca, kedy sa sťahujú. Náš domček sa bude dokončovať v apríli až máji. Marcus im poslal 5000 libier (nad 250 000 sk) na základné zariadenie a zbytok si zaplatia z predaja bytu. Stavba domu je už vyplatená.

Dvanásteho februára som bola na dôležitý morfologický ultrazvuk, kde sa ukázalo, že bábetko je zdravučké a bude to chlapček. Cestou domov sme sa po prvykrát rozprávali o mene pre nášho chlapčeka. Padali rôzne mená a mali sme vybrané štyri: Ryan, Sebastien, Nathan a Aiden ale pretože hádam tie štyri naše detičky nebudú len chlapci rozhodli sme sa spojiť mená takže náš prvorodený bude Ryan Nathan Morgan. Pre dievčatá sme vymýšľali opäť štyri mená: Lillien, Tiffany, Ariell a Yasmin. Je to také vzrušujúce a už sa neviem dočkať. Ale čakajú ma najťahšie mesiace tehotenstva ale ja to zvládnem. Na poradni som mala nízky tlak 80/50 ale ja to mám takto stále.

Naše druhé výročie zoznámenia sme strávili v Michelinskej reštaurácii Kai Mayfair. Je to naša prvá reštaurácia, ktorá dostala Michelinske hviezdičky. Aj keď to bol drahý špás je čo oslavovať. Naokolo boli samé hviezdy a páriky z vyššej spoločnosti. V rožku sedela aj Sarah Harding z Girls Aloude s priateľom. Mala som pohnútky ísť k nej ale nezmohla som sa a tak som len očumovala. Nebola vôbec namaľovaná a aj tak je prirodzene krásna.

Valentína sme boli v divadle Palace v Soho. Bolo to tak romantické a Ryan v brušku kopkaním dával najavo, že sa mu to páči tiež. Cestou domov sme stretli manželov Phyllipsových, ktorým sme predali druhú polovicu nášho srdiečka a už onedlho budú našimi susedmi. Boli v divadle princa Edwarda na malom predstavení. Už sa nevedia dočkať kedy sa budú sťahovať a tiež už všetko nakupujú a majú z toho radosť.

Náš byt v Chelsea chceme dať do prenájmu a tak to rieši MoNeRiSt. Byt chceme prenajať čiastočne zariadený. Asi polovicu berieme do nového domu, štvrtinu dáme Oliverovi alebo Sandre a štvrtinu nechávame v byte. Byt je na prenájom za 5100 libier mesačne. Oproti veľkému 5 izbovému domu v Mordene je to neuveriteľne veľa za jednoizbový byt ale je veľký (90m2), v centre Londýna a čiastočne zariadený. Byty na okolí (Chelsea, Kensington) tu jednoizbové stoja aj 12500 libier mesačne...

Posledný februárový týždeň išiel Marcus do Trinidad a Tobaga bezomňa. Bolo to po prvý krát čo sme spolu neboli päť dní. Išli s ním Michael a Angela, aby mali predstavu čo ponúkali a budú ponúkať (to je riadny bonus k výplate takáto luxusná dovolenka – síce pracovná ale stále dovolenka). Keďže som v 22. týždni tehotenstva už radšej tak ďaleko necestujem. Je to iné v prvom trimestri a Maldives boli krásna bodka. Cítim sa dobre ale nechcem riskovať a za tie takmer dva roky som sa nacestovala až až. Z tohto hľadiska mi to nie je ľúto, len dni boli akosi dlhé bez Marcusa. Veľa som si čítala (knihy, časopisy), trávila čas na nete (Wikipedia, slovenské stránky), spala a trávila čas s kamarátmi. Marcus sa vrátil prvého marca.

Celý marec sa niesol v znamení domu a nášho sťahovania tam. Za dva týždne sa našiel nájomca. Je to mladý párik. Russell hrá cricket a Sarah je baletka. Piateho marca sme boli v MoNeRiSte podpísať nájomnú zmluvu na 5100 libier mesačne a po nej sme išli do talianskej reštaurácie Getti, kde sme už raz boli a to na našom treťom rande. Platili oni. Dohodli sme sa, že do 23. marca sa vysťahujeme. Tento týždeň sme začali s dekorovaním všetkých izieb, okrem detskej časti.

  1.  Sťahovanie a nový život v dome.

Je piatok 23. marca a dnes sa sťahujeme presne podľa plánu. Veľa vecí je už pripravených v garáži a zbytok dovezieme. Na dodekorovanie máme super víkend pred nami. Už vám môžem podrobne popísať celý dom. 

Začnem príjazdovou cestou. Tá je urobená pod stromami, ktoré boli vyrúbané na tri metre akurát na vjazd. Stromy vedú sedem metrov a potom je predný dvor o veľkosti približne 23 x 5 metrov. Od stromov sníma predný dvor prvá bezpečnostná kamera. Do suterénovej garáže vedie priamo cesta dole. Na ľavej strane je vonkajšie parkovanie pre tri autá. Na pravo pod stromami sú dva odpadkové koše v drevenom elegantnom obale. Celý predný dvor je vyložený smotanovým obkladom v kombinácii s malými sivo-bielymi kamienkami. Naokolo plota sú tuje a kvetinové záhony. Dom je krásne nový v anglickom štýle - teda tehlový (tmavšia tehla) s bielymi plastovými oknami a tmavou strechou. Po stranách domu sú bráničky, ktorými sa dostanete do zadného dvora a na záhradu. Postranná šírka je len tri metre v ľavej časti a na pravo 7 metrov. Na ľavej strane domu je zvieracia časť. Kúpili sme si psíka labradora s menom Benjamin. Má jeden rok a je veľmi zlatý. Má tam vyhrievanú búdu (3 x 2 m) – je to taký domček ako ozajstný ale zmenšený a pelech pod strieškou (1,5 x 1,5 m). Ďalej tu je zvieracia búdka s vyhrievaním, ktorá je zatiaľ prázdna ale plánujeme tu kúpiť pre deti korytnačku, zajačika, škrečka, papagája... Na pravej časti domu je kvetinová časť. O záhradu a kvetiny sa nám bude starať Lucián - slovák z východného Slovenska, ktorý tu v Orpingtone býva. Dohodli sme sa, že k nám bude chodiť dva krát mesačne po dve hodinky. Jeho mama na Slovensku má veľkú záhradu a tak ho to odmalička baví. Na záhradnú architektúru ho neprijali (lebo nevie pekne kresliť) a tak odišiel do Londýna a tu sem tam brigáduje ako záhradník. Platíme mu na ruku dvanásť libier na hodinu. Kvetiny som s ním vyberala ja začiatkom marca a on ich potom vysádzal. Len za tuje, všetky kvety, kríky a zeminu sme zaplatili 3860 libier.

Vchod do domu sa nachádza približne v strede a vedie k nemu kamenná protišmyková plošinka, ktorá je nad zemou 60 cm. Po okrajoch 160 cm širokej plošinky sú zabetonované črepníky s kvetinami a biele kovové zábradlie. Na pravo je pol metrová medzera kde je väčšia tuja a schránka na stene. Asi dva metre nad zemou je bezpečnostná kamera nastavená na preddverie. Dvere sú biele plastové a po stranách majú po polmetri presklennej plochy. Dnu nevidno, lebo tam máme fóĺie ale von hej. Nad dverami sú automatické lampičky, ktoré sa zasvietia, keď niekto príde bližšie ako na tri metre. Na dverách je veľkým – Morgan family. Na ľavej strane je zvonček s krásnou melódiou Faithless – Insomnia. 

Predsieň je veľká 3 x 3 metre. Na ľavej strane sa k dverám blížia meter široké schody zo suterénu vykladané bordovým kobercom. Na priedsieňovej plošinke je podlaha smotanovej farby. Na pravej stene je tri metre vešiaková stena v kombinácii so skriňou na obuv. Sú tu dokopy 16 vešiačiky – osem hore a osem nízko (pre deti). V strede medzi nimi je zrkadlo veľké 2 x 0,5 metra. Pod vešiakmi je zakrytý regálik na šestnásť až osemnásť párov topánok v dvoch radoch. Najďalej od dverí stále na pravej stene je vysoká skriňa (2 m) špeciálne na moje topánky. Je tam miesto na štyri páry čižiem (najspodnejšia polička), 20 párov topánok a jedna polička je špeciálne na kabelky, ktorých je osem. Celý nábytok v predsieni je čokoládovo-bielej farby. Priestor medzi schodami a skrinkou je 1,5 metra.

Po predsieni začnem suterénom. Ten je znížený na 220 cm (z klasických 250) a nad zemou vyčnieva 60 cm. Keď tu prídete schodmi hneď uvidíte bar, ktorý je naproti nim. Je veľkosti 5 x 2 metre. Nachádzajú sa tu barové skrinky, v rohu LCD televízor 82 cm, a pred skrinkami je barový pult so štyrmi fialovými barovými stoličkami. Celý bar je ladený v tmavofialovo-bielej farbe. Medzi vrchnými a spodnými skrinkami bielej farby je zrkadlová stena na umocnenie pocitu baru. Na barovom pulte je biela pracovná doska. V bare máme skleničky, dezertné tanieriky, príbor, samozrejme alkohol (whisky, vína, slovenskú slivovicu, hruškovicu a iné...), mini ľadničku s mrazničkou, mikrovlnku, umývadlo. Na zemi je tmavofialová podlaha a aj doplnky sú tmavofialové (bodové svetlá, váza, hodiny, utierky). Všetko je čisté a usporiadané.

Ak zo schodov zabočíte do pravého krídla idete dvojmetrovými dverami bielej farby. Tam je relaxačná časť veľká 12 x 5,6 metra. Z veľkej časti túto sekciu tvorí bazén s rozmermi 7,5 x 3,6 metra okolo ktorého ide metrová vykachličkovaná cestička naokolo. Bazén je hlboký 100 – 180 cm a ide šikmo (najhlbšia voda je najbližšie k masérskej miestnosti. Akurát cestička chýba na konci bazéna, kde je okrúhle jacuzzi. Na ľavej strane od jacuzzi sú dvere na záhradu, do ktorej sa dostanete schodíkmi (za múrom baru). Z bočnej strany je zabudovaná šmýkalka do vody. Celá táto bazénová miestnosť je v bledomodro-smaragdovej farbe – teda v štýle mora. Za jacuzzi je celá stena presklenná až po prvé poschodie (teda aj pohľad z obývačky rovno je na presklennú stenu). Opäť z vonku má fóliu. Na dlhej stene boku domu sú päť okienka veľkosti 120 x 50 cm, ktorými vidieť na okrasnú záhradku. Pod nimi je naša zbierka mušlí, ktoré sme zbierali po celom svete a sú v rámčekoch po tri až päť aj s názvom. Každý rámček predstavuje iné miesto. Tých rámčekov je desať: Trinidad & Tobago, Anglicko, USA, Cyprus - Ibiza, Austrália - Nový Zéland, Spojené Arabské Emiráty, Rio de Janeiro, Honkong - Kuala Lumpur - Tokio, Keňa - Seychely a Maldives. Tie rámčeky som robila, keď bol Marcus v Trinidade a robila som ich s Alinou. Rámčekov bude len pribúdať... Bližšie k hlavným dverám do relaxačnej sekcie je sprchovacia izba veľkosti 2 x 1,5 m so sprchovacím kútom, záchodom, umývadlom, vysokou skrinkou a zrkadlom 1,5 x 0,5 m. Toto WC je pre celý suterén a je ladený v čokoládovo-smotanovej kombinácii. Vedľa WC je masážna miestnosť o veľkosti 3,6 x 2 metre. Je tam originál masážny stôl, stolička a poličky na stenách. Miestnosť je ladená v dovolenkovom štýle. Na stene vstupu je tapeta s morským pobrežím a zvyšok je v bledomodrej farbe. Tu je kopec doplnkov, ktoré sme si priniesli z našich ciest – fotky, sošky, obrazy, sviečky, umelé kvety a v bielej nádobe 60 x 30 cm máme originál piesok z Maldives a v ňom napichané mini mušličky, kamienky, mini zemeguľu a urobené aj jazierko. Aj toto sme vykreovali s Alinou. V rohu je aj palma. V tejto miestnosti sú dve okná 110 x 50 cm. Cítiť tu exotiku a je tu veľmi príjemne.

Na strane schodiska je v suteréne práčovňa na ľavej strane a sušiareň na pravej strane od schodov. Práčovňa je veľká 3 x 2 metre a je biela. Je v nej práčka, sušička na bielizeň, umývadlo a kopec skriniek na čistiace prostriedky, metlu, mop, vedro, handry... Z prvého poschodia tu vedie rúra s priemerom 30 cm až sem do práčovne (to je vynález...). Ladená je do biela. Pod schodami sa dá prejsť aj do druhej miestnosti a to sušiarne. Tieto dve miestnosti sú prepojené otvorom bez dverí 180 x 80 cm. V sušiarni sú osem šnúry na vešanie prádla, sušiak, malý televízor pre Alinu, aby sa nenudila (s uhlopriečkou 40 cm), klasický vysávač a profesionálny vysávač na mokro, dva košíky na prádlo, skrinka a žehliaca doska s dvoma žehličkami (klasickou a parným generátorom). Tu bude paňou Alina, lebo ja neznášam žehlenie a ona to miluje. Užívame systém strepovania prádla a takmer všetko vešiame na vešiaky a tak je na žehlenie asi len štvrtina vecí a to sa dá. Obe tieto miestnosti sú ladené do lososovo-bielej farby a majú po jednom okne (110 x 50 cm). Okná sú otvorené nonstop a tak ako všetky okná v suteréne majú bezpečnostnú záklopku – teda sa nedajú otvoriť zvonku len z vnútra miestnosti. Na chodbe je tmavomodrý koberec medzi jednotlivými sekciami a steny sú bledomodré (na strane schodiska).

V ľavej sekcii je garáž o rozmere 5,5 x 4 metre. Tu je miesto pre nášho meďáčika a okrem toho je tu množstvo políc na technické veci. Súčasťou je aj akoby sklad starších vecí. Do garáže sa vchádza od biliardu. Predná brána je vybavená bielymi sťahovacími roletami so šírkou tri metre. Pred bránovým vstupom je mriežka (250 x 30 cm) na odtok vody lebo je to znížené o 60 cm (oproti úrovni preddvoria). Garáž je zvnútra murovaná, taká akú má takmer každý. Na bočnej stene domu sú dve okná (110 x 50 cm).

Od baru sa na ľavo dostanete do biliard miestnosti voľným prechodom bez dverí. Miestnosť je ladená v metropolitnom štýle. Je tu veľký červený biliardový stôl s troma ružovými lampičkami nad ním. Jedna celá stena je vytapetovaná tapetou so siluetou Manhattanu. Oproti je tapeta so siluetou nočného Londýna a na dvoch stenách červenej farby sú obrazy Bostonu a Sydney prístavu. Na stene, ktorá je spoločná s garážou je červený kožený gauč pre tri osoby a v rohoch ešte dve barové stoličky rovnakej farby. Na zemi po celej ploche miestnosti je ružový koberec s vysokým vlasom. V celom dome je zákaz fajčenia, ten kto chce fajčiť musí ísť von. V miestnosti sú tri okná (po 110 x 50 cm). Táto miestnosť bude určite veľmi obľúbená u našich priateľov (hlavne u Jasona a Robbieho).

Celý suterén má dokopy 151 metrov štvorcových a tým, že je znížený o 30 cm dodáva zvláštny pocit. Schody, ktoré vedú do suterénu z priedsiene sú odekorované fotkami z našej predspoločnej minulosti. Celá stena je smotanovej farby a na nej je 56 jednoduchých rámčekov s fotkami. Sú tam Marcusové fotky z útleho detstva, dovolenky s rodičmi, školské fotky, dve fotky s Nadine a aj asi najdôležitejšia fotka z Biliard klubu (kde za výhru v miestnom turnaji vyhral 10 000 libier štyri mesiace pred našim zoznámením). Aj ja tu mám s mojou rodinou, z lyžovačiek, z tábora, školské fotky a fotku so Žanetou a Dominikom. Naši bývalí partneri boli dlhé obdobie súčasťou nášho bytia a tak sme nemali nič proti tomu – prišiel s tým Marcus.

Na prízemí v pravej sekcii je obývacia časť a Alinina izba. Obývacia časť je veľká 6 x 5,6 metra. Od presklennej steny, ktorá siaha od jacuzzi v suteréne až hore po prvé poschodie je obývačka oddelená sklenenou (plexisklo) tabuľou s výškou 170 cm. Teda vzniká galéria a k presklennej stene je to tri metre. Zhora vidno celé jacuzzi a časť bazéna. Do obývačky sa dostanete z chodby veľkými čokoládovými zasúvacími dverami. Hneď na pravo je krb na drevo, urobený na mieru (tehlový, sivej farby) široký 120 cm a vedie až k stropu. V rohu je špeciálna polica na drevo a náradie. Dominantou obývačky je veľký gauč v tvare I_I . Je to sedenie pre osem ľudí s rozmerom šesť metrov. Gauč je čierny a textilný s oblými opierkami na ruky. Súčasťou je šuflík na deky a dá sa aj roztiahnuť. Na gauči sú osem vanúšiky rôznych tyrkysových farieb a motívov mora. Gauč je oproti vchodu a susedí vedľa plexiskla. Pod akváriom sú ešte dve veľké taburetky. Hneď na ľavo od vchodu je obývacia stena v tvare štvorca s tým, že v strede je veľký LED televízor 102 cm. Obývacia stena je orechovej farby so stiebornými úchytkami a na šírku má 2,5 m. V presklenných poličkách tu máme poháre, šálky, porcelán, rôzne dokumenty, Cd-čka, DVD-čka, videokazety, alkohol... Na spodných skrinkách je DVD rekordér, setbox slovenského TV vysielania UPC, vežu a videoprehrávač. Celá stena pod obývacou zostavou je imitácia sivého kameňa. Takže stena je drsná. Stena nad gaučom je tyrkysová a je predelená od smaragdovej (ktorá siaha od bazéna) už spomínaným plexisklom, ktorý tak optický predelí dve časti. Na stene nad sedačkou je dominantou portrét rodiny Morganovcov o rozmere 110 x 65 cm. Marcus mal na obraze sedemnásť rokov. Všetci vyzerajú super a je to môj najobľúbenejší obrázok mojich zosnulých svokrovcov. Im môžme vďačiť aj za tento dom a tak majú čestné miesto. Medzi sedačkami je štvorcový orechový stôl s jednou policou a čiernym štvorcovým zrkadlovým efektom. V priestore medzi sedačkou a obývacou stenou je presklenná tyrkysová podlaha s rozmermi 2 x 2 metre. Je to vyrobené zo špeciálneho materiálu hrubého 42 cm a je vidno dole na bazén a ten efekt je super. Inak je všade kvalitná PVC podlaha – čokoládovej farby s drážkami a pod ňou je biela pena, aká sa dáva pod plávajúce podlahy. Oproti dverám je veľké 220 cm široké a 60 cm vysoké akvárium plné tropických rybiek a dekorácií. Pred ním je naplánovaná play area o rozmere 3,5 x 2 metre s detským kobercom a detskými knížkami. Úplne napravo obývačky je knižnica na jednej stene. Polica je 3,6 metra a vysoká dva metre. Je tu množstvo kníh a plánujeme si našu knižnicu rozširovať. Teraz je zaplnená asi na polovicu. Väčšinou prevládajú encyklopédie, cestopisy, dokumentárne knihy, moje obľúbené medicínske kriminálky a knihy o móde. Asi dvadsať kníh som si priviezla v jari z domu, keď sme boli na aute. Dominantou je aj luster s dvadsiatimi kryštálikmi a bodovými svetlami v troch módoch a naokolo sú osem bodové svetlá zo zníženého stropu.

Z obývačky sa na pravo nachádza Alinina izba. Je veľká 5,6 x 3 metre. Zariadzovali sme ju po prioritnej konzultácii s Alinou, aby sa tam cítila dobre. S Alinou sme sa dohodli, že bude hlavne žehliť, utierať prach (tieto dve činnosti totiž neznášam), umývať podlahy, okná... a na záver tehotenstva v podstate všetko. Neskôr, keď už budeme mať Ryana tak aj sem tam opatrovať a s pribúdajúcimi deťmi to bude náročnejšie. Maximálne tak, aby neprekročila 40 hodín týždenne aktívnej práce v dome alebo okolo detí. Keďže náš vzťah je kamarátsko-materinský je to si myslím v pohode a budeme sa vedieť dohodnúť. Spýtali sme sa či chce byť klasický zamestnaná - teda menej zarobí lebo by ju musel Marcus viesť ako riadnu zamestnankyňu a odvádzať za ňu odvody. Marcus jej navrhol, že bude akože pred úradmi au-pair a teda oficiálne bude dostávať 450 libier mesačne ako vreckové. Ale v skutočnosti bude dostávať 1000 libier čistého na ruku + 200 libier na kvalitné dôchodkové sporenie. Bývanie, kvalitnú stravu a luxus má zadarmo. Teda tých 1000 libier môže posielať do Litvy, kdežto z Hamleys si mohla dovoliť poslať do Litvy len 300-400 libier po odpočítaní nájmu, stravy, poplatkov, dopravy a iných výdavkov. My jej ponúkame luxus v rodinnej atmosfére bez šéfa, pevných regulí a s lepším zárobkom, platenými dovolenkami, vreckovým a všetkým čo potrebuje. Ako motiváciu jej Marcus daroval Citroen Picasso. Jej izba je ladená v zelených odtieňoch. Nábytok má čierny a je tu posteľ (120 cm široká), písací stôl s notebookom a internetom, rozťahovací čierny gauč, nástenný LCD televízor (66 cm), 3,6 m dlhá vstavaná skriňa (kombinácia políc, šuflíkov a vešiakových tyčí), zelený záves a zelený chlpatý koberec v strede plávajúcej podlahy. Má tu dva okná. Na stenách má kopec fotiek svojej rodinky. Na začiatok sme jej dopriali nové domáce pohodlné šatstvo dokopy za 150 libier. Aj ona si povedala čo má za želania, čo rada jedáva a ako si to predstavuje. Kým nebude miminko tak to bude mať také ležérne. Ja strašne rada varím a upratujem tak toho nebude mať tak veľa, kým nebudem mať viacero detí.

Oproti predsieni a schodom je krásna a priestranná kuchyňa. Je v priestore bez priečok. Je dlhá 5 metrov a široká cez 2 metre. Medzi linkou v tvare I_I je ostrovček. Linka je kráľovsky modrá, pracovná doska je biela a kachličky sú svetlomodrej farby. Na hlavnej vonkajšej stene je veľké okno s výhľadom na záhradu s veľkosťou 3 x 1,4 m. Na oknách je tmavomodrý záves a na bielej parapete črepníky s bylinkami (petržlen, bazalka, mäta, koriander a pažítka). Na pravej strane je veľká skrinka na potraviny (2 x 1 m) so siedmimi policami a na okraji (ten vedie do obývačky) je polookrúhla polička vysoká dva metre na kuchárske knižky, záznamy, kuchynský budík, CD prehrávač, kvetinky, lieky a vitamíny... V pravom rohu je kombinovaný sporák s piatimi horákmi, od neho napravo mikrovlnka, pod oknom je pracovná doska vzadu so spotrebičmi (sendvičovač, gril, toustovač a rychlovarná kanvica úplne na ľavo pri umývadle). V ľavom rohu kuchynskej linky je rohové umývadlo a odkladací priestor na riady. Vedľa umývadla je umývačka riadu. Na ľavej strane kuchynskej linky je veľká samostatná ľadnička a samostatná mraznička bielej farby. V kuchyni je dostatočné miesto na odkladanie potrebných vecí. Máme peknú zbierku Tefal panvíc a hrncov a takmer všetko plastové od firmy Tupperware. Moja mamka je hlavnou distribútorkou v Poprade a tak sme jej urobili tržbu za takmer 30000 sk. Objednali sme cez vianoce a poslala nám ich teraz v marci distribučnou spoločnosťou aj s kopou časopisov (Mama a ja, Dieťa, Ema, Eva...). Takmer všetko tu máme nové, čisté a ladené do modro – biela. Na kuchynskom ostrovčeku zo strany okna sú vo vnútri skriniek recyklačné koše (inak hlavný kôš je pod drezom), zboku (od potravinovej skrinky) je regál na víno, zboku (od ľadničky) je skrinka na zaváraniny a vpredu od chodby je uzučká skrinka na náhradné servítky, kuchynské utierky, textilné utierky... Kuchynský ostrovček má 2 x 1 meter a zo strany chodby sú k nemu štyri tmavomodré stoličky. Na ostrovčeku bude stále kytica čerstvých kvetov a košík s ovocím. Osvetlenie je riešené jednou hlavnou lampou v strede a šiestimi bodovými svetlami zo zníženého stropu. My milujeme jesť a variť a preto je táto miestnosť naša srdcovka. Kuchyňa je opticky oddelená svetlomodrými dlaždičkami od chodby, ktorá má svetloružový koberec a stenu (kúpeľňovú) krikľavo ružovú s pásikom kvietočkovej tapety. Na tejto stene je aj LCD televízor s uhlopriečkou 94 cm.

Oproti kuchyni je kúpeľňa. Je veľká 3 x 2,5 metra. Je ladená v ružovo-bordovej farbe. Je tu vaňa so sprchovacím kútom, záchod a dva umývadlá vo veľkej kúpeľňovej skrinke. Kachličky sú ružové a dlaždičky na zemi sú bordové. Sú tu biele ratanové košíčky s ružovým ozdobným lemovaním. Táto kúpeľňa je aj pre hostí. Je tu jedno okno s bordovým závesom.

Vedľa v ľavej sekcii je hosťovská izba. Je veľká 23,5 m2 a je nerovnomerného tvaru. Je tu veľká manželská posteľ, po stranách skrinky, nad posteľou veľká koláž fotiek všetkých priateľov a rodiny, veľká skriňa na šaty, rozkladací gauč, relaxačné ležadlo a písací stolík. Tu bude bývať prevažne moja rodinka počas návštev. Celá miestnosť je ladená do lososovej farby a nábytok je čokoládovej farby. Celú podlahu pokrýva koberec lososovej farby. Je tu aj vitrína so zbierkou módnych časopisov (pozbierala som ich za pár drobných z charity shopov alias second handov) a časopisov čo mi poslala a bude posielať mamka zo Slovenska. Vo vitrínke sú aj naše svadobné dary v podaní milých drobností. Sú tu dva okná: za posteľou a na hlavnej stene.

Vedľa kuchyne je jedáleň urobená ako conservatory. Teda nemá strop ale plastové okná dookola a je celá presvetlená. Zvonku sú nalepené fólie a teda nesvieti tak slnko dnu. Jedáleň je ladená v tyrkysovo-bielej farbe. Na zemi je biela dlážka a mini steny sú tyrkysové vysoké len 70 cm. Miestnosť je veľká 5 x 4 metre a na stene do záhrady sú veľké posuvné dvere. Kuchynský stôl je veľký a rozkladací. Teraz je pre šesť osôb ale neskôr bude stále pre osem ľudí. Je bielej farby len na strede je tyrkysový obrus s troma ozdobnými vázičkami plnými umelými ľaliami a kamienkami. Tieto vázičky sme pripravili počas piatich dní s Alinou, keď bol Marcus v Trinidade. Stoličky sú celé kožené a dve máme v sklade na poschodí. Nad stolom je veľký tyrkysový luster. Na stene, ktorá susedí s hosťovskou miestnosťou je príborník aj s porcelánom po Morganovcoch. Dva metre do priestoru sú ešte múry (až potom začína plastové conservatory) a tam sú tapety – s motívom lesa a s motívom Tatier.

Celé prízemie má 134 m2, lebo sa tu nepočíta časť nad bazénom kde nie je podlaha. Tu je hlavná denná časť domu. Na záhradu sa dostanete len cez jedáleň. Hýri to tu farbami od tyrkysovej, cez zelenú, modrú, bordovú, ružovú až po lososovú.

Schody na prvé poschodie sú zdobené mini vitrínkami s modelmi lietadiel, ktoré ešte ako pubertiak Marcus postaval a chodil s nimi aj po súťažiach. Je na nich zaťažený. Je ich tu osemnásť. V galérii nad predsieňou sú 110 fotky z našich dovoleniek v jednoduchých priesvitných rámčekoch. Na konci schodov je veľké okno – 2,5 x 2 metre. Schody sú pokryté bordovým kobercom ako do suterénu a steny sú tiež smotanové. Nad schodmi je obrovský kryštálový luster. Bordový koberec je aj na celom prvom poschodí (na chodbe).

Na pravo od schodov je veľká detská sekcia. Vedú k nej veľké posuvné dvere čokoládovej farby. Detská sekcia je tvorená štyrmi izbami (každá má 4 x 2,8 metra) a v strede medzi nimi je herňa veľká 5,6 x 4 metre. Z nej vedú schody do podkrovnej herne veľkej 12 x 5,6 metra ale v podstate je k dispozícii priestor 8 x 2,5 m kde sa môže dospelý postaviť (190 cm). V podkrovnej herni sú osem strešné okná. Zatiaľ sme túto časť nezariadzovali, keďže na to máme čas ešte taký rok ale viem si to už teraz živo predstaviť. Sú tu len podlahy (lino) a neskôr tam pôjdu koberce a maľovať sa bude podľa pohlaví našich detičiek. Už sa na to veľmi teším ako tu budú moje Morgančatká pobehovať...

Oproti schodom je detská kúpeľňa. Už sme ju síce zariadili, ale tak skoro ju nevyužijeme. Je veľká 4 x 2 metre. Napravo je vaňa a nad ňou poličky na budúce hračky. Je tu veľké okno 3 x 1,6 metra a pod ním záchod a kôš na špinavé prádlo. Vedľa dverí je kúpeľňová skrinka so zníženým umývadlom a zrkadlom. Celá miestnosť je ladená do dúhových farieb. Vaňa je zelená, podlaha a kachličky sú fialové, záves je farebný s motívom podmorského sveta, umývadlo je svetlomodré, luster je žltý, záchod je oranžový, koberčeky sú ružové, záves je bodkovaný všetkými farbami a je tu tmavomodrá stolička a na farebnú poličku pôjdu snáď všetky dostupné kúpeľňové hračky. Aj keď to podľa popisu vyzerá na farebný chaos všetko spolu krásne ladí. Akurát dvere aj kúpeľňové skrinky sú biele.

Vedľa kúpeľne je sklad alebo šatňa veľká 2 x 1 meter. Je tu odkladací priestor pre kufre, sú tu dve stoličky do jedálne, technická skrinka (kladivo, šrubováky, klinčeky, vrtačka...), vianočné a veľkonočné dekorácie a mimosezónne oblečenie a obuv (vetrovky, čižmy...). Je tu úzke okienko 150 x 50 cm. Celá miestnosť je citrónovo žltej farby v kombinácii s bielymi policami. Dvere sú len posuvné a bielej farby.

Vedľa schodov je naša hlavná kúpeľňa. Je veľká 3 x 2,5 m a je ladená do smaragdovo a mätovo zelenej v kombinácii s bielymi skrinkami. Je tu veľká rohová vaňa 160 x 160 cm mätovej farby kde trávime veľa času lebo to je náš rituál. Vedľa je moderný sprchovací kút s tryskami. Aj Marcus aj ja máme vlastné umývadlo so skrinkami a veľkými zrkadlami. Moje zrkadlo má šesť žiaroviek ako niekde v šatni divadla. Máme tu niekoľko ratanových košíkov čokoládovej farby. Múrikom vysokým 110 cm je oddelený záchod od všetkého ostatného. Podlaha je smotanová a na okne sú smaragdové závesy. Túto miestnosť milujem. Na vani máme asi dvadsať sviečok na náš rituál.

A nakoniec je naša sekcia zložená zo spálne, šatníka a pracovne. Sekcia je od chodby oddelená posuvnými dvermi. Za nimi je veľký obraz Marcusa a mňa, ktorý maľoval Marcusov známy Pierre podľa fotky zo Seychell. Na ľavo chodbičky je spálňa, napravo pracovňa a za obrazom šatník. Spálňa je veľká 4,5 x 4 metre v najširších bodoch. Dokopy to je 19 m2 aj s chodbičkou a je ladená vo fialovo-bielej farbe. Je tu veľká king size posteľ s baldachýnom. Posteľ má veľa vankúšov a je fialovo - biela. Na mojej strane je pripojená postieľka, neskôr tam bude nočný stolík. Pred posteľou je veľká truhlica bielej farby a nad posteľou je presklený strop 1,5 x 1,5 m na unikátny výhľad v noci. Je na automatiku a teda dá sa úplne otvoriť – len pozor na dážď, lebo naprší priamo do postele. Je tu aj pohodlný biely rozťahovací gauč.

Oproti posteli je vstup do šatníka. Je veľký 2,5 x 2 metre. Je od zeme až po strop a dokopy tu je šesť metrov odkladacieho priestoru, z toho ja mám 3,5 metra. Mám tu tri vešiakové tyče a Marcus má dva (pod sebou). Máme tu dokopy dvanásť šuflíkov a veľa poličiek. Celý vstavaný šatník je z dubovo-bieleho dreva a presvetlený štyrmi bodovými svetlami. Na zemi je biely koberec. Na stene šatníka smerom k posteliam sú po stranách dva metre vysoké zrkadlá. V šatníku mám dokopy 37 šiat (z toho 28 spoločenské), 8 sukní, 8 riflí, 7 nohavice, 3 kostýmy, 14 krátke tričká, 13 dlhé tričká, 11 topy, 7 legíny, 3 šortky, 8 svetre, 2 nátelníky, 3 mikiny, 3 tepláky, 3 teplákové súpravy, 15 podprsenky, 23 gatiek (z toho 8 sú v súprave s podprsenkou), 2 tielka, 3 roláky, 4 bundičky, 2 vetrovky, 2 kožušky, 5 plavky, 25 ponožiek, 5 klasické pančušky a 5 erotické pančušky. Tento priestor milujem ako snáď každá žena. Medzi farbami preferujem fialovú, ružovú, modrú, lososovú, mätovú a bielu. Mám 54 párov topánok: 11 lodičky, 10 sandálky (na vysokom podpätku samozrejme), 8 poltopánky, 3 balerínky, 3 šľapky, 3 papučky, 6 botasky, 2 trekingové topánky, 6 čižmy, 2 snehule. Niečo je dole v predsieni (čižmy) a niečo v sklade. Marcus má 11 oblekov, 3 samostatné saká, 8 košele s krátkym rukávom, 9 košele s dlhým rukávom, 9 tričká s krátkym rukávom, 12 tričká s dlhým rukávom, 4 nátelníky, 6 nohavice, 8 rifle, 6 šortky, 8 svetre, 3 mikiny, 4 bundičky, 2 vetrovky, 2 roláky, 3 tepláky, 3 teplákové súpravy, 8 slipy, 10 boxerky, 3 trenírky, 5 tielka, 3 plavky, 30 ponožiek a dva tzv. teplé gate. Marcus preferuje bielu a tá je zastúpená tak na 60 %. Šatňa je osvetlená prirodzeným slnečným svetlom z pravej strany spálne ale má aj tri bodové svetlá.

Na pravo od hlavného vchodu do sekcie je pracovňa. Tá je veľká 4 x 2,5 m a pracovný stôl je dookola izby a je dlhý 7,5 m. Máme tu dva pracovné miesta – Marcusove v ľavom rohu a moje v pravom rohu. K dispozícii tu sú dva laptopy, kopírka + tlačiareň + fax v jednom a množstvo kancelárskych pomôcok. Nábytok je v čokoládovej farbe wenge a všetko ostatné je v odtieňoch hnedej (smotanová, kávová, čokoládová, béžová) a svetlomodrej (koberec a závesy na okne). Okná sú v pracovni dva. Na dvoch stenách sú tapety s motívom jazera a druhá s motívom vesmíru. Ostatné dve steny sú namaľované smotanovou farbou s napísaným: Trinidad (v písme Algerian) na jednej a MoNeRiSt (v písme Forte ) na druhej. Obidve nadpisy sú čokoládovej farby a veľké asi 1 x 0,30 cm. Pod nadpisom Trinidad má veľkú zarámovanú dvojfotku s Trinidadskou partiou (všetci z pobočiek v UK na jednej fotke + všetci z Trinidadu na druhej). Pod nadpisom MoNeRiSt sú partia zamestnancov na čele s Neilom. Vedľa vchodu sa tu zmestil aj kožený polohovací gauč (dá sa úplne vystrieť až na ňom ležíte). Je v čokoládovej farbe. Marcus bude v pracovni tráviť nejaký ten čas, keďže jeho práca je o telefonovaní, mailovaní, video hovoroch... Ja tu strávim najviac času asi teraz kým som ,,dva v jednom“ lebo potom už barz nebude čas.

Celé prvé poschodie má dokopy 139 m2 + podkrovná izba 68 m2 (resp. 20 m2 ). Farieb je tu tiež dosť. Od ružovo-fialovej, cez modrú, smaragdovú, bordovú, žltú až po hnedú. Uznáte, že pohybovať sa a upratovať takýto veľký dom dá zabrať ale aj kvôli tomu tu nemáme fitnes. Nepotrebujem päť upratovačky ja si veľa vecí urobím sama. Ja upratovanie milujem. Rada varím, umývam riady, vysávam, ukladám kopky do skrine... Neznášam už spomínané žehlenie, utieranie prachu a čistenie okien. Snáď tým pohybom nebudem mať nikdy problém s váhou. Zatiaľ je to v pohode. V piatom mesiaci tehotenstva mám navrch len štyri kilá. Veľa urobilo aj sťahovanie, lebo sme náš dom chceli zariadzovať sami (aj s Alinou). 

Záhrada je obrovská. Meria už spomínaných 90 metrov a na šírku má 25 až 20 metrov. V medzipriestore medzi sekciami (jedáleň a bazén) sú smotanové schody zo suterénu (od vnútorného bazéna). V pravej časti záhrady je pokračovanie kvetinovej záhradky a je tu rybníček veľký 3 x 3 metre s mostíkom na ním. Máme tam zatiaľ štyri veľké ryby. Celá táto časť je päť metrov do vzdialenosti od múru bazéna – teda nejakých 62 m2 . Na ľavo je oddychová sekcia, ktorá naväzuje na zvieraciu časť. Oddychová časť je veľká 70 m2 (do vzdialenosti 10 metrov od múru jedálne). Sú tam tri sady ratanového nábytku čokoládovej farby so smotanovou textíliou. Doplnky sú ladené v odtieňoch modrej farby. Všetko je pod troma strieškami (kombinácia dreva a lexanu) a na zemi je kamenná podlaha smotanovej farby. Je tu aj ohník a veľký kamenný krb (široký 150 cm) pod strieškou a gril. Tu budeme tráviť asi väčšinu času od apríla do novembra... Keďže je tu východ z jedálne všetko je pekne poruke. Za touto oddychovou časťou je menší vonkajší bazén o rozmeroch 3 x 2 metre prikrytý ochrannou fóliou. To je hlavne na horúčavy, lebo na klasické plávanie máme vnútorný vyhrievaný bazén. Bazén má len 60 cm (hĺbku) teda je len na polihovanie. Vo vnútri sú náladové lampy, ktoré osvetľujú bazén na fialovo, ružovo a zeleno. Krásne je to v noci. Vedľa bazéna je sieť na hojdanie. Na pravej strane za kvetinovou časťou je technická časť s altánkom na technické veci (záhradné náradie, kosačka, krmivo...), veľký sušiak a skleník. Altánok je veľký 230 x 160 cm a je svetlej farby dreva. Sušiak budeme používať len na tzv. veľké pranie (deky, obliečky, koberčeky...). Skleník chcela hlavne Alina a tak sme jej urobili radosť. Ona miluje okopávať a pestovať a keďže sme nechceli role ako je bežné na Slovensku taký kúsok sme jej dopriali. Plánuje tu pestovať jahody, paradajky, zeler a to nie kvôli tomu, že na to nemáme si to kúpiť ale že ju to baví. Táto technická časť má 9 x 7 metrov. Za touto časťou začína detská časť. Zatiaľ tu je pripravená len ochranná pena na zemi o veľkosti 12 x 10 metrov. Ožije to tu až po narodení nášho chlapčeka. Tu bude raj, o ktorom snívajú snáď všetky deti. Na konci záhrady je veľký altánok (6 x 3,5) na úschovu hračiek v nepriaznivom počasí. Od domu až na koniec záhrady vedie meter široká cestička (zo smotanových dlaždičiek), ktorá má po bokoch vyše sedemdesiat solárnych lampičiek vztýčených zo zeme a ktoré sú od seba vzdialené 120 cm. Tie v noci osvetľujú celú záhradu. Na rohu jednej aj druhej sekcie sú pohybové lampy, ktoré sa zapnú pri pohybe na záhrade. Celý pozemok je obkolesený stromami, akurát medzi nami a susedmi Phyllipsovými je 190 cm múr po celej dĺžke. Na hraniciach pozemku je dvoj metrový plot schovaný v stromoch.

Jasné, že sú aj honosnejšie haciendy o rozmeroch 6000 m2. Ale my sme nadmieru spokojný a ďakujem za to. Nepotrebujem mramorové obloženie, všetko na senzory, kino, 52 televízorov v dome, solárium a ani saunu. Celý čas som si robila peňažnú agendu. Pozemok sme mali zdedený (naša menšia polovica pozemku je za 340 000 libier). Stavba domu nás vyšla na 1 460 000 libier, z toho materiál + nábytok + dekorácie boli 1 080 000 a práca stavebnej firmy bola za 380 000 libier. Teda keby sme teraz predali dom bolo by to za 1 800 000 libier v plnom zariadenom stave. Keď to podelím tak záhrada stála 95 000 libier z tejto sumy. Snáď tu budú šťastné niekoľko generácie Morganovcov. Máme tu všetko čo potrebujeme pre veľkú rodinu a napokon prázdninový domček máme aj v Poprade.

Naši sa tiež tento víkend a budúci týždeň sťahujú. Tiež celý marec kupovali veci do domu a zároveň predávali staré veci z bytu. Veľa dali na chatu do Batizoviec a aj Veronike. Oni to majú trošku jednoduchšie, lebo predsa majú štyri krát menší dom a záhradu. Mamka sa tu dizajnérsky vyšantila a dopriali si to, čo bolo v byte nemožné (záhrada, veľkosť bytu, prepojenie obývačky a kuchyne, krb) alebo na to nemali (perličková vaňa, veľká kuchynská linka, knižnica). Oliver odišli s Kasiou na týždeň do Popradu zariadiť si svoju (hosťovskú) izbu a trochu pomôcť. Keďže bude Kasia v lete rodiť tak to bude ich posledná predpôrodná dovolenka.

Všetkým mojim známym sa v priebehu troch mesiacov začal nový život v nových príbytkoch a za všetkým stojí Marcus. Je to výborný pocit, že kúpil dom (a auto) rodičom a prispel Oliverovi (a Kasii) a Sandre (a Adriánovi) na bytíky bez hypotéky (a tým ušetrili desaťtisíce libier). A nič nečaká, len to aby ho mali radi a plnili si podmienky zmlúv.

Prvý krát sme spali v našej spálni už v nedeľu 25. 3 a bolo to kúzelné. Proste snívam sen. V nedeľu sme mali uvítací večierok. Prišlo dvanásť hostí: Alina, Sandra a Adrián, Eliška a Leoš, Jason, Robbie a Cindy, Steve Richmond s manželkou a manželia Phyllipsový (susedia). Popíjali do druhej a párty bola aj v bazéne... Najhoršie dopadol asi Jason... Celý pondelok sme dospávali a upratovali po oslave. Asi hodinu som Skypovala s našimi o sťahovaní, lebo tri dni na to nebol čas, čo sme zariadzovali od rána do noci.

Alina prestala pracovať minulú stredu a od štvrtka pracuje pre nás. Ona tu spala už aj v piatok aj v sobotu. Posledný jej týždeň v práci zaúčala jednu angličanku na jej miesto. Už sa nevedela dočkať kedy jej začne nový život. Marcus kúpil Aline ročné autíčko Citroen Picasso na bežné nákupy a pre jej voľný čas. Najbližší týždeň sme ,,pokrstili“ celý dom našou láskou a vášňou. Marcus robil tak povoľnejšie, v podstate len hodinku z novučičkej pracovne. Ešte sme čo to dolaďovali, čo sa nestihlo cez sťahovací víkend.

Na naše slovenské veľkonočné sviatky sme sa vybrali v pondelok 2.4 skoro ráno. Išli sme sami bez Aliny. Ona mala povolené zavolať si do nášho domu svoju rodinu na sviatky. Prišli obidvaja jej slobodný synovia (Justinas -22 r. a Simonas -24 r.) a aj tehotná dcéra Dalia (26 r.) s novomanželom Linasom. Strávili tu si myslím krásnych štrnásť dní. Aline sme nechali vreckové 2000 libier z čoho si mohli krásne dopriať. Marcus im platil aj spiatočné letenky. Na výlety a aj nákupy chodili už jej autíčkom. Alina si to veľmi vážila, že mohla byť so svojou rodinou.

Cestovali sme autom. Prespali sme u sesternici Šárky v Prahe tak ako pred dvoma rokmi, keď išiel Marcus prvykrát na Slovenskú dovolenku. Šárku sme zobrali (alebo ona nás?) do veľkého obchodného domu Fashion Arena, kde si vybrala oblečko za takmer 10000 kč... Ona je stále slobodná a ona je taká rozlietaná, že na rodinu ani nemyslí... Pracuje už štyri roky v zmenárni a popri tom tancuje dva roky Pole dance a dokonca ho jeden mesiac aj precvičuje. Zobrala nás do jej centra tancovania a som si to vyskúšala a tak to chcem aj doma. S Marcusom sme sa rozprávali, že si tyč dáme priamo do spálne... aj na spríjemnenie erotických chvíľ aj na pohyb po pôrodoch... V Prahe sme boli len jeden celý deň a v noci sme išli aj so Šárkou do Popradu. Domov sme prišli v stredu ráno. Rovno sme išli na naše nové pôsobisko do nového domu rodičov. Keď sme sa približovali bolo to vzrušujúce rovnako ako pri našom dome v Anglicku. Celá ,,parapuťa“ nás už čakala. Ten pohľad na dva domčeky... jeden rodičovský a jeden náš... Rodičovský dom bol celý vyčačkaný veľkonočnou ozdobou ako vždy. Mamina ho úžasne zariadila a vydekorovala. Celé auto sme mali napakované darčekmi hlavne pre Gabriela a jeho rodinku a Veroniku a jej rodinku. Keďže všetci ostatný dostali už hodnotné dary len oni nie. Gabrielovi sme hneď po príchode pri raňajkách oznámili, že mu Marcus požičia 40000 libier – teda 2 000 000 sk za takých istých podmienok ako pri Oliverovi a Sandre (a tým sa vyhnú hypotéke a neskutočným úrokom). Keby ste videli to Gabrielove prekvapenie. Je to na väčší byt prípadne domček, pretože ich jednoizbák je príliš maličký. Za tú sumu si môžu kúpiť väčší – trojizbový byt alebo domček ako majú rodičia. Karin už dlhú dobu túži po ďalšom bábetku, no neboli na to podmienky. Teraz už budú. Veronika len tak tíško sedela ale dočkala sa aj ona a dostala to isté teda 40000 libier na väčší byt prípadne domček, aby to bolo spravodlivé. Teda si budú môcť vyplatiť celú hypotéku, predať jednoizbový byt a postaviť domček. Asi po hodinke raňajkovania sme si išli ľahnúť po namáhavej ceste do hosťovskej izby. Si viem predstaviť atmosféru v obývačke... Oliver s Kasiou si to tu krásne zariadili, keď tu boli pred týždňom. Spali sme tri hodiny a tak sme išli dole na obed. Všetci boli spokojný a šťastný a pre Marcusa to bolo zadosťučinenie. Po obede sme dali Lujzinke a Patrikovi kopec hračiek (prevažne elektronických) a oblečenie. Mladým (súrodencom) sme dali pár drobností do nového (tapety, posteľné obliečky, sadu hrncov Tefal, kufor...) V Gabrielovom kufri bola dnu schovaná poukážka na dovolenku na ostrov Thassoss... Ste mali vidieť tej radosti a hlavne Lujzinku... Snáď na tej dovolenke vznikne aj miminko... do našej veľkej rodiny. To by Marcusa tešilo ešte viac. Rodičom sme doniesli len dohodnutú tapetu do ich spálne. Predsa len oni mali ,,vianoce“ už skôr (dom a auto). Teraz sú na rade ostatný, mladí aby mali podmienky priniesť na tento svet ďalšie detičky. Aj Veronika chce mať určite aspoň jedno dieťa.

V nedeľu sme boli na spoločnej sviatočnej sv. omši a vedľa nás bola mamička s dcérkou, ktorá bola na veľkom kočíku. Klaudia má sedem rôčky, no vyzerá na tri a trpí rážtepom chrbtice a inými s tým spojenými problémami. S jej mamičkou som sa poznala z tábora (aj keď sme sa nevideli hádam pätnásť rokov...) tak som sa k nej prihovorila. Majú to veľmi ťažké, lebo okrem tejto dcérky, o ktorú sa treba starať 24 hodín denne majú aj štvorročného chlapčeka, ktorý tiež nieje zdravý – má cystickú fibrózu. Ich tatík pracuje koľko vládze (je šofér v diaľkovom autobuse) ale aj tak zarába málo na potreby rodiny a je stále preč. Len na lieky a zdravotnú starostlivosť dajú mesačne cez 5000 korún. Toto mňa aj Marcusa veľmi zasiahlo. Chceli sme im pomôcť. Cestou z kostola sme sa jednoznačne zhodli na tom, že jej musíme pomôcť. A nie len jej. Od Klaudie (staršej) som si vypýtala telefónne číslo, že sa jej ozvem. Ona nevedela, že mám bohatého manžela. Marcus ešte v ten deň previedol anglické libry na môj slovenský účet...

Veľkonočné sviatky sme prežili klasicky pohodovo so všetkými zvykmi, jedlami ako každý rok. Tento rok to bolo však pocitovo iné, lebo sa od toho minulého veľa zmenilo: som vydatá pani, čakám vytuženého Ryana Nathana, s dvoma domčekami a pomohli sme aj ostatným blízkym. Od štvrtku (kedy sme piekli a varili) až do pondelka večera sme si riadne oddýchli.

V utorok doobeda sme išli na návštevu ku Klaudii. Trochu som sa bála (ľútosti) ale nakoniec to bolo zlaté. Bývajú v dvojizbovom byte na sídlisku a žijú si ozaj skromne. Nefajčia, nepijú, nikde nechodia len sa dookola starajú o svoje detičky. Nikdy by sme nepomohli ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a vyhadzujú peniaze do vzduchu... Maličkej aj chlapčekovi sme kúpili hračky a dali mamine poukážku na nákup oblečenia (za 5000 sk), dovolenku v Taliansku (na špeciálne turistické miesto uspôsobené pre hendikepovaných za 38 000 sk, aby si všetci oddýchli z tej krutej reality) a hotovosť v hodnote 100 000 sk na nákup novšieho auta. Auto, ktoré majú má totiž takmer 20 rokov a už končí a nové si nemohli dovoliť a auto potrebujú. Jej manžel mal dovolenku (posledný deň) a tak len kukal. Dokopy sme im dali takmer 150 000 sk a oni nevedeli jak nás majú vybozkať. S Marcusom sme sa dohodli, že budeme dávať mesačne 50000 sk rodinám v núdzi, ktoré ale si za to nemôžu sami. Klaudia nám dala kontakty na štyri rodinky, ktoré osobne pozná a sú v nepriaznivej životnej situácii. Išli sme k nim hneď v stredu. Prvá rodinka má tri deti (zdravé) ale otecko mal autonehodu a leží nevládny a teda o všetko sa stará mamina, ktorá je ale na materskej (bábetko má rok). Úspory nemajú a žijú len u jej rodičov v prístavbe domčeka. Dali sme im 10000 sk. Druhá rodinka prežili pred rokom požiar, pri ktorom im vybuchol dom. Majú jednu dcérku a teraz žijú len u u ich sesternici v jednej izbe. On pracuje len v závode vo Svite a ona je na materskej, keďže malinká ma len 17 mesiacov. Im sme darovali 20 000 sk na zaplatenie vlastného nájmu v byte na jeden rok dopredu. Tiež sme im doniesli pre nás nepotrebné veci od celej rodinky (oblečenie, nejaké hračky, veci do domácnosti, koberec, záclonu...). Snáď sa zatiaľ ich situácia zlepší. Tretia rodinka má päť ročného chlapčeka s detskou obrnou, ktorý sa narodil jedenásť týždňov skôr. Bývajú v nedokončenom dome a ocka pred troma mesiacmi prepustili z fabriky. Po skončení odstupného sú nahraný. Mamina čaká ďalšie bábetko, ale je na rizikovom, teda nemá poriadny príjem. Im sme darovali všetko možné čo sa zvýšilo z našich stavieb na dokončenie fasády a k tomu 10000 sk. V našom domčeku treba urobiť len interiér teda všetko z exteriéru sme mohli dať im (tri farby, polystyrén, kamennú dlažbu na stenu, kamienky...). Všetky štyri (päť) rodinky boli prešťastné a my s Marcusom sme mali skvelý pocit. Marcus uznal, že Angličanom veľmi netreba pomáhať, veď tam je desaťkrát vyššia životná úroveň a ľudia čo sú tu (SK) v priemere sú v anglických očiach chudobný... a keď videl koľko ľudí žije len s pár tisíckami a sa tlačia v malinkých bytoch... Za dva dni sme rozdali dokopy okolo 250 000. Ale čo je u Marcusa 5000 libier?

Posledná rodinka čakajú trojčatá po umelom oplodnení (tri krát potratila), ktoré zhltlo všetky úspory. O tehotenstvo sa pokúšali osem rokov. Bábetka čakajú už o mesiac. Žijú v jednoizbovom byte a hypotéku si nemôžu dovoliť. Aj keď dostanú peniažky po pôrode nebude to stačiť. Im sme dali náš nový dom na prenájom. Keďže mi tu budeme tak mesiac do roka, zbytok tu budú oni. Na tie dva až štyri týždne do roka môžu ísť k rodine či niekde na dovolenku. Boli doslova šokovaný (pozitívne), lebo sme pre nich v podstate cudzí ľudia a dostanú od nás zariadený dom na využívanie. Marcus to samozrejme všetko právnicky dojednal v zmluve. Zmluva je na jeden rok s možným predĺžením (a keďže je to slušná a zodpovedná rodinka tak verím, že tu budú roky). Taktiež berú na seba hmotnú zodpovednosť za nábytok, zariadenie a doplnky (všetko je spísané ako keď si prenajímate zariadenú nehnuteľnosť). Mesačne nám budú platiť len 6000 sk (budúce 200 eur) nájom + inkaso.

V štvrtok sme začali riešiť interiér nášho domčeka. Ešte v stredu večer sme sa boli naňho poriadne pozrieť (spolu s Kleinovými) a urobili sme si zoznam čo treba kúpiť. Celý deň sme nakupovali podlahy, kľučky, tapety, farby na steny, objednali sme kuchynskú linku (na mieru), vstavanú skriňu do spálne a nábytok všeobecne... Večer sme to všetko riešili s majstrom. Už sa neviem dočkať, keď to už bude všetko pripravené. Ale to si užijeme až na ďalšej dovolenke. Kedy to bude to zatiaľ nevieme, lebo všetko sa bude prispôsobovať maličkému Ryanovi. Zatiaľ naš dizajn si budú užívať Kleinovci. Detskú izbu sme zariadili takto: Dva vedľa seba stojace poschodové postele na hlavnej stene. Horné ,,palandy“ majú šmýkalky na zem. Jedna polovica je ladená do modra a druhá do ružova. Na jednej celej stene je vstavaná vešiaková stena svetlozelenej farby. Na ďalšej stene sú dva písacie stoly a nad nimi systém poličiek na celú stenu s dostatočným úložným priestorom na knihy, hračky, maľovacie potreby. Pod oknami je priestor na boxy s hračkami a detské väčšie hračky. V strede miestnosti je koberec, inak je tam plávajúca podlaha (vyhrievaná). Na stenách je množstvo nálepiek v rôznych motívoch. Proste detský raj, ktorý sa síce nedá porovnať s tým anglickým, ale veď je to len na dovolenky.

Posledné tri dni sme strávili napoly s rodinkou a napoly úpravami v domčeku. Dekorovali sme všetko. Tri dni tu makalo jedenásť chlapov a výsledok bol skvelý. Všetko bolo tak krásne a dokonca sme už tu v nedeľu a pondelok (pred cestou) aj spali.

Už je ten čas popísať aj tento domček. Ako som už spomínala dom má 100 m2 . V rozmeroch má 5,4 x 9,4 metra. Domček je mätovo zelený s čiernou strechou a bielymi oknami. Prízemie je vydekorované drevom ako to je bežné na slovenských chatách. Marcusovi sa to veľmi páči a mne tiež. Na prízemí keď vstúpite sú na pravo drevené, vyrezávané schody a na ľavo kúpeľňa. Kúpeľňa je ladená do modro-tyrkysovej farby a je veľká 3 x 2 metre. V kúpeľni je sprchovací kút, záchod, umývadlo so zrkadlom a veľká skrinka. Za kúpeľňou na ľavo je kuchynská linka v tvare I_I. Pri pohľade na okno je na ľavo vysoká ľadnička s mrazničkou, potravinová skrinka, v ľavom rohu umývadlo, pracovný priestor pod oknom, v pravom rohu sporák a pracovný priestor, ktorý je prepojený bez priečkovo s obývačkou. Kuchynský priestor je veľký 2,5 x 2 metre. Oproti kuchynskej linke je na pravo jedálenský stôl s dvoma lavicami na sedenie. Stôl je dlhý dva metre a nad ním je luster so šiestimi elektronickými sviečkami a vedľa okno. Celý kuchynský priestor s jedálenskou časťou je ladený do zelena. Pod schodmi je mini sklad a v priestore pri schodoch je šatník. Tvorí ho veľká skriňa na topánky, vešiaková stena s desiatimi vešiačikmi a veľké zrkadlo. Za kuchynskou linkou sú veľké dvere na záhradu a ďalej obývacia stena v tvare L. Je tu jediný LCD televízor v dome (nebudeme predsa počas dovolenky kukať TV tak ako doma v Anglicku) a to s uhlopriečkou 102 cm. V pravom rohu je rovnaká rozkladacia sedačka ako máme v Anglicku akurát je bordovej farby. Je rovnako dlhá a v pohode si tu sadne osem ľudí. Medzi sedačkou a obývacou stenou je meter široký krb tiež vykladaný svetlou kamennou dlažbou. Na zemi je tmavé lino s bordovým koberčekom pod stolíkom. Celá stena nad sedačkou je dekorovaná fotkami našich slovenských dovoleniek. Celá obývacia časť je ladená do bordovo – čokoládovo - smotanovej farby. Schody na poschodie sú vyrezávané z dreva a na stenách sú opäť fotky celej slovenskej rodinky. Na poschodí oproti schodom je detská izba o rozmeroch 5,4 x 3,5 metra. V izbe sú dva veľké okná (na jednej stene). Na ľavo v strednej časti je kúpeľňa 3 x 2,5 metra. Je ladená v smotanovo-čokoládovej kombinácii. Je tu rohová vaňa, záchod, práčka, dva umývadlá a skrinka. Posledná miestnosť v dome je spálňa. Je veľká 4,5 x 3 metre. Je ladená v tyrkysovo-modrej (kráľovský modrá). Je tu veľká king size posteľ, dva postranné skrinky, relaxačné kreslo a vstavaná skriňa o dĺžke štyri metre. Pred posteľou je veľká postieľka. Tam budeme mať oblečenie počas dovoleniek, lyžiarsky výstroj, technické veci a iné. Spálňa má tiež dva veľké okná a nad posteľou strešný otvor o rozmeroch 180 x 180 cm (rovnaké ako v Anglicku). Chodba je ladená v lososovej farbe. Na zemi je huňatý koberec. Chodba má nepravidelný tvar a má necelých 7 m2 . Na pravo je veľké okno, ktoré presvetľuje celé poschodie. Záhrada na našej strane nie je veľká. Pred vchodom je to len tri metre, na ľavo domu je to päť metrov po celej dĺžke domu, vzadu za domom len dva metre a z pravej strany len jeden meter na prechod. Na hlavnej záhradnej časti máme hojdacie kreslo, jednu sadu ratanového nábytku pod altánkom, záhradný domček na technické veci a lyže, záhradný krb a pripravené miesto pre deti (podložka 3 x 3 metre). Bazén o veľkosti 4,2 x 3,3 metra je v rodičovskej záhrade, ktorá je s našou prepojená. Je hlboký 1,5 metra a je vyhrievaný. Tiež tu máme vírivku modrej farby. Ešte je na rodičovskej záhrade altánok s posedením pre desať ľudí, veľký krb, technický domček a okrasná záhradka kde sa moja mamka vyžíva. Toto je naše slovenské miesto plné relaxu, pohody, lásky a rodinnej spolupatričnosti.

V pondelok sme boli s Gabrielom a Veronikou u notára spísať podmienky požičania peňazí. Tých 2 000 000 sk budú splácať čiastkou 5000 sk mesačne a to cez 33 rokov. Samozrejme si to môžu po čase zvýšiť. Nepreplatia ani korunu a tým, že sa Veronika zbaví hypotéky bude jej o čosi ľahšie. Po úradných záležitostiach sme išli všetci štyria na obed. Marcus im povedal, že by mali čím skôr riešiť bývanie, keďže peniaze už majú na účte a samozrejme o to im ide. Gabriel by chcel z chaty v Batizovciach urobiť veľký dom nadstavbou a prístavbou, keďže teraz má chata 95 metrákov a chcel by 150. Veronika sa bude budovať v neďalekej dedine Spišská Teplica, kde má Romanova rodina voľný pozemok. Za ten týždeň si už aj urobili dispozíciu domu. Všetci sa strašne tešia, že mali takúto príležitosť. A tú im dala moja láska k Marcusovi. Som nesmierne šťastná, že mojím pričinením sú celá moja rodina a priatelia šťastní. Každý by len sníval sen o peknom bývaní a nemohli by si ho v reáli ani náhodou dovoliť.

Domov do Londýna sme išli v utorok (17.4) ráno. Išli sme len my dvaja, lebo Šárka odišla do Prahy už v stredu minulý týždeň. Po prvý krát sme išli späť cez Poľsko. Po ceste som bola veľmi unavená, predsa len som v šiestom mesiaci tehotenstva. Do nášho veľkého domu sme prišli v stredu ráno. Ešte tu bola Alinina rodinka ale večer už odchádzajú po dvoch týždňoch, ktoré tu strávili. Boli nesmierne dojatí čo pre ich mamku robíme. A ďakovali za príležitosť tu byť. Samozrejme sa Marcus s nimi rozlúčil po svojom: daroval im 10000 libier nech sa rozdelia podľa ich potrieb – či už na bývanie, či na cestovanie, na oblečenie, pre bábetko, ktoré čaká Dalia... Po výdatných raňajkách, ktoré pre nás pripravila Alina sme si išli ľahnúť na štyri hodiny. S Alininou rodinkou sme poobede ešte dva hodinky posedeli na záhrade a grilovali. Večer sme išli všetci na letisko ich odprevadiť. Počas tých dvoch týždňov sa v dome nič nepoškodilo ani nerozbilo. Alina si dávala pozor, keďže má s nami zmluvu kde je, že musí strážiť dom v našej neprítomnosti a má hmotnú zodpovednosť za dom a zariadenia v dome. Ako vždy musí mať Marcus všetko na papieri. Jasné, že je to kámoška ale nikdy neviete...

Hneď na druhý deň prišli Oliver s Kasiou, pretože oni chýbali na krste domu – boli v tej dome v Poprade. Sme si užili všetky miestnosti ale nakoniec sme skončili v oddychovej časti záhrady. My tehuľky sme si to fakt užili (obidve čakáme chlapcov) a Oliver čo to aj popil. Nakoniec ostali u nás spať.

Nasledujúce dni mal Marcus veľa práce v Trinidade, kde sa mu to nazbieralo po dovolenke. V prvom rade riešil svoje zástupníctvo. On už od prvého júna bude len majiteľ ale riaditeľom sa stane jeho doterajší zástupca Simon. On si polepší o tisícku mesačne ale roboty bude mať až až. Musí byť ale v plnom spojení s Marcusom – všetko musí ísť cez neho. V máji ide Simon do Trinidadu na služobku. On tam už bol pri nástupe v roku 1999 ale teraz to bude o niečom inom. Ellis ho musí priviesť na koreň organizácie.

Náš domček sme si skutočne užívali. Najviac som si musela zvyknúť na to, že už nie som v centre Londýna. Predsa len do centra je to hodina cesty autom a do obchodu asi desať minút autom. Najčastejšie nakupujeme raz týždenne veľký nákup v Tescu a Sainsbury, ktoré su najbližšie. Ale niekedy zájdeme aj do iných hypermarketov, ktoré máme po ceste či už z Beckenhame, Mordene alebo v centre Londýna. Vzdialenosť je riadna nevýhoda ale zase za tú cenu (necelých 2 milióny) by sme mali v centre len dvojizbový byt a tu máme dom s takmer 500 metrákmi a obrovskú záhradu.

Začiatkom mája (3.5) sa Kleinovcom narodili tri zdravučké detičky s krásnymi váhami. Timea mala 2410 g, Sára 2330 g a najmenší bol Alex s 2200 gramami. Počas toho ako bola mamička v nemocnici dal otecko všetko svoje presťahovať do nášho domu. V spálni majú jednu veľkú postieľku (150 x 100 cm) s úložným priestorom. Bábetká boli v nemocnici len desať dní čo je na trojčatá fakt zázrak. Moja mamina k nim chodila prvé tri mesiace každý deň po práci, aby si maminka kus oddýchla. A pritom to nie je naša rodina...

Celý máj a jún som ja strávila prevažne v našom dome kde som si užívala každý kútik. Máj som trávila aj zháňaním výbavičky pre Ryana či už v obchode, cez internet alebo cez katalóg. Neverím na povery a chcem byť na všetko pripravená. Tie vecičky pre bábetká sú tak nádherné a chutnučké... Z farieb som najviac vyberala odtiene modrej, svetlozelenej a červenej. Dala som si poradiť aj od Marcusa aj od Aliny. Všetci sme sa riadili srdcom a nevieme sa už dočkať drobniatka. Všetko budeme mať zatiaľ v spálni, lebo miminko bude pri mne niekoľko mesiacov. Kúpila som postieľku so spodným šuflíkom a samozrejme baldachýnom, veľkú komodu a nad postieľkou bude polička. K tomu pohodlný a svetlomodro-tmavomodrý kočiar zo Slovenska, keďže ja nemám rada tie pochmúrne farby čo sú v Británii.

V sobotu (26.5) sme boli na svadbe Simona- teda už čoskoro nástupcu Marcusa v Trinidade. Brali sa len na úrade po troch rokoch chodenia. Berie si o dva roky mladšiu Crystal, s ktorou čakajú bábetko. Pre Simona je to obdobie riadnych zmien – povýšenie, svadba, dieťa... Na rozdiel od Crystal na mne bolo vidno, že som tehotná. Predsa len už len mesiac mi chýba do konca. Boli sme len na štyri hodinky a išli sme domov.

V pondelok (4.6) som si dovolila ísť aj na koncert Beyonce vo Wembley aréne. Išli sme celá partia: Marcus, Alina, Sandra, Adrián, Oliver, Kasia, Jason, Eliška, Leoš, Robbie a Cindy. Samozrejme bolo super. Ja s Marcusom a Kasiou sme boli v miestach na sedenie pre naše tehotenstvo. Ryan celý koncert prespal. Cítila som sa super. Po koncerte sme všetkých pozvali k nám na prespanie – asi posledné... pretože po pôrode už nebude toľko miesta a príležitostí na zábavu.

Šestnásteho júna sa tu nasťahovali susedia Phyllipsový. Oni majú dom väčší ako my. Oni majú 558 m2 . Oni nemajú vnútorný bazén, iba vonkajší ale ten má 11 x 9 metrov. Podľa môjho dizajnového cítenia oni majú dom v minimalistickom štýle – veľa kameňa, skla a ocele. Podľa mňa to nie je tak útulné. Hneď na štvrtý deň ako mali za sťahovaním sme boli na prvú oficiálnu návštevu. Sarah a Chloe sa odomňa ani nepohli a dlho ma česali a skúšali si nové účesy na mojich hustých vlasoch a ja to milujem... Keď videli ako mi malinký v brušku robí vydutiny nechápali a chceli hladkať bruško. Pre detičky rodičia pripravili pekné detské kráľovstvo v jednom celom krídle domu (ako u nás). Na môj vkus, ale majú slečny izby v žltom (Sarah) a červenom tóne (Chloe) a ja to nemusím. Aj Tristan má izbu ladenú netypicky v hnedej. Aj hlavnú kúpeľňu mali čiernu... Oni sú vegetariáni a ekologický maniaci. Oni budú bývať aj s Rachelinou mamkou, ktorá je už vdovou tak sa aspoň bude mať kto starať o deti aj o dom. Rodičia sú totiž takmer stále v práci a tak bude mať babka čo robiť... Na rozdiel od nás kedy budeme doma stále...

Ku koncu som dosť času trávila aj počúvaním pesničiek na Youtube, ktoré sa v GB naštartovalo 19.6. Bolo to super pozerať si klipy mojich obľúbených pesničiek a pozorovať ako stúpajú kliky.

Kasia dostala tehotenskú cukrovku v tridsiatom týždni tehotenstva a tak je riadne sledovaná, aby udržala tehotenstvo čo najdlhšie. Bola aj dva dni v nemocnici na pozorovanie a testy, ale jej stav je v celku dobrý tak môže byť doma.

Posledný mesiac sme chodili s Marcusom veľa na prechádzky. Veľa sme sa rozprávali a snívali ako asi všetci prvorodičia. Marcus bol ku mne celé tehotenstvo veľmi nežný, hladkal mi bruško, rozprával sa s malinkým, masíroval mi nohy, zaspávali sme v objatí (ja bruškom od neho) a veľa mi pomáhal. Myslím, že Marcus nebude len dokonalý manžel ale aj dokonalý tatko. Milovali sme sa do začiatku deviatého mesiaca. Až na to, že som bola oproti pôvodnej veľkosti neohrabaná (v podstate som mala len brucho- ale veľké) tak som sa cítila dobre až do konca. Pribrala som 10 kíl, teda som mala na príjme 62 kíl. Chválabohu strie, hemoroidy, pigmentové škvrny a iné nepríjemnosti sa mi vyhli. Akurát tak ma pálila žáha ale tomu sa vyhnúť veľmi nedá. Termín som mala 27.6 ale nič sa nedialo. Žiadny ,,poslíčkovia“ ani nič. Asi sa mu nechce ísť veľmi vonku.

Keď sa nič nedialo tak som si dovolila ísť na koncert pre Dianu. Bola to veľkolepá šou, udalosť roka vo Wembley aréne. Spievali tam najväčšie hviezdy showbiznisu. Boli sme celá partia v zložení ako na Beyonce. Pôvodne sme lístok s Marcusom nemali, keďže som mala byť už po pôrode ale Marcus nám ho dokúpil. Bolo to úžasné. Spievali tu Elton John, Status Quo, Take that, Anastacia, Lily Allen či Nelly Furtado. Tak isto bolo na pódiu množstvo hviezd na čele s Dianinými synmi, Beckham, Jamie Oliver, Nelson Mandela a množstvo iných. V podstate som tancovala len rukami – predsa som už týždeň po termíne pôrodu.

Po koncerte sme išli všetci domov. Keď sme si ľahli odrazu mi bolo akosi čudne. Pomaličky nastupovali kontrakcie ale po hodine to prestalo. Za ten čas som mala sedem kontrakcií. Tašku do pôrodnice som mala zbalenú už mesiac. Marcus zobudil Alinu tak boli všetci somnou. Keď kontrakcie ustúpili pri zmene polohy (keď som ležala na pravom boku) boli sme z toho zmätený. Čakali sme ešte dvadsať minút a išli sme spať. Spala som dva hodiny ako dudok a potom to začalo. O štvrtej ráno boli už kontrakcie silné, pravidelné a hlavne neustali. Po hodine pozorovania kontrakcií sme sa začali chystať do pôrodnice a na príchod nášho anjelika. Do pôrodnice v Princess Royal university hospital v Orpingtone sme došli pred šiestou. Pri prijme som bola otvorená na štyri centimetre. Po potrebných vyšetreniach som si dala pol hodinovú vaňu kde sa kontrakcie stupňovali. Marcus somnou predychával po celý čas. Keď som bola pripravená (dostatočne otvorená) išlo sa na to. Mala som možnosť si vybrať polohu na rodenie ale ja som ostala verná klasike na chrbte s pokrčenými nohami. Dostala ma na starosti pôrodná asistentka z Belize.

  1.  Ryan Nathan Morgan.

Ryan sa narodil v pondelok 2.júla o 12.08 po ôsmych hodinách kontrakcií a dvadsiatich minútach tlačenia. Mal 2980 g a meral 49 cm. Porodila som ho bez nástrihu (a poranenia) a bez akejkoľvek analgézie. Mojou epidurálkou bola prítomnosť Marcusa v čase najväčšej bolesti akú som kedy zažila. Bolestí som si v živote užila požehnane – každý mesiac už trinásť rokov počas menštruácií ale toto bolo desať krát silnejšie. Ale zvládla som to. A keď nám ukázali maličkého ten pocit bol na nezaplatenie. Alina všetko kamerovala. Marcus sa až od dojatia rozplakal. Ryanko hneď poplačkával a spočiatku mal zatvorené očká a mne v náručí najprv otvoril jedno očko, druhé očko – bolo to také krásne. Obliekli sme ho do zelených dupačiek so sloníkom na chrbte – boli mu tak veľké... Hodinku som bola na pôrodnej sále, kde som mala aj prvý pokus o dojčenie. Potom som sa bola osprchovať. Zatiaľ boli s miminkom Marcus a Alina. Mala som zaplatenú samostatnú izbu a spala som a spala s prestávkami na dojčenie. To dojčenie bolo ale len tak trocha. Ryanko mal totiž miernu žltačku a tak sme strávili v pôrodnici päť dní. Inak by to bolo pár hodín. Po pôrode som bola veľmi unavená ale malinký je zlatučký a veľa spinkal tiež. Tie jeho hnedé očká, čierne vlásky a snedá pokožka po ockovi... Čistý tatko. Marcus bol celé dni somnou a kochali sme sa jeho nežnosťou a zraniteľnosťou. Je to zázrak ako vznikne nový život. Budeme sa snažiť, aby sme mu do života dali čo najviac. Nemôžem sa ho nabažiť. Byť mamou je tak krásne. Zatiaľ vidím len pozitíva. Po nekomplikovanom pôrode som sa cítila v pohode už na druhý deň. Na druhý deň prišli za nami celá parapuťa a malinkého som ukazovala aj cez Skype našim. Po piatich dňoch už boli výsledky bilirubínu v poriadku a tak nás prepustili domov.

Marcus ozdobil celú spálňu balónami, kvetmi a plyšákmi. Prvý deň (sobotu) sme nič nerobili len boli s malým na záhrade. Marcus mu poukazoval celý dom a rozprával sa s ním, akoby mu už rozumel. Som nechápala koľko sa mu venuje. Prišla Eliška s rodinou. Jej deti sa s malinkým mojkali. Zatiaľ mi dala masáž, lebo predsa len poriadnu masáž som nemala niekoľko mesiacov.

V nedeľu sme išli na cintorín v Mordene k hrobu už starých rodičov. Marcus sa až rozplakal od dojatia. Pätnásť minút rozprával Ryankovi o babke a dedkovi. Bolo to veľmi dojemné pre všetkých. Isto by boli nesmierne šťastný s nami keby žili. Hrozné ako jedná minúta dokáže ovplyvniť život. Jedná tragická minúta a Marcus stratil najbližších. Pritom mali toľko plánov... Ale asi to tak malo byť.

Už po týždni som mala predpôrodnú hmotnosť čo je super ale nepribrala som veľa tak to preto. Super, že sa nemusím trápiť pre postavu a môžem sa naplno venovať maličkému. Sandra pribrala veľa a teraz má osem kíl nad predtehotenský limit. Ona si pri Leonkovi riadne užila a energiu doplňala dobrôtkami. Keď mala kúsok voľného času nemala ani pomyslenie na cvičenie ale na spánok.

Po týždni už Ryanko krásne papká, stále veľa spinká (18 hodín denne) a je zlatučký. Keď je hore tak si dudka cumlík, kuká, rád sa nosí v šatke alebo nosítku. Plačká fakt málo. Už týždeň po pôrode som chcela ďalšie bábetko. Chválabohu je zdravučký a spokojný.

Júl bol pre nás požehnaním a veľa času sme trávili len v dome a na záhrade. V podstate sme boli v Londýne len raz a to na konci júla na prechádzku okolo Temže. Marcus už pracoval minimálne tak ako sľúbil. Všetko mal na starosti Simon a Marcus ho v podstate len kontroloval.

Chceli sme ísť na koncert Live earth – 7.7 ale sme už samozrejme nešli hoci podľa recenzií od našej koncertnej partie bolo skvele ale my už máme iný koncert... keď je Ryanko hladný... Na poslednom koncerte pre Dianu som netušila, že o dvanásť hodín už budem mať v rukách môjho anjelika.

Kasia predčasne porodila v nedeľu (22.7) v 35. týždni tehotenstva cisárskym rezom. Porodila krásneho chlapčeka Damiána s mierami 3120 g a dĺžkou 49 cm. Keďže sa narodil mesiac skôr bol riadny macek ale to spôsobila Kasiina cukrovka. Oliver bol s ňou po celý čas od prijmu až po odvoz na pooperačku. Kasia bola s malým v nemocnici len osem dní. Marcus jej ako pôrodné daroval 2000 libier ako Veronike a Sandre.

V pondelok 6.8 prišli k nám na týždeň moji rodičia. Prišli samozrejme pozrieť ich vnúčikov Ryana a Damiána a obidvaja s Marcusom sme mali narodeniny a oni boli náš veľký darček. Jeden celý deň (9.8) sme boli aj v centre Londýna po múzeách a pamiatkach s našimi. Boli sme tam, kde neboli v septembri po našej svadbe (prírodné múzeum, národná galéria, obliadka Westminister abbey). Otec bol nadšený. Boli sme všetci aj u Olivera a Kasii na byte a to tri krát. Rodičia nechápali aký veľký dom máme. Keď ho boli pozerať po svadbe to tak nevyzeralo. Ocko si každý večer zahral s Marcusom aj biliard aj poker a sedeli často dole v bare. Otec si užíval to čo nemá doma. Mamka si veľmi rozumela s Alinou a veľa spolu varili. Často sme boli v záhrade a mamka strašne obdivovala moju okrasnú záhradku. Pre našich to bola skutočná dovolenka. Spojili sme to aj s krstom Ryanka a Damiánka a to v kostole kde sme sa brali... Keď odchádzali bolo mi to tak ľúto ale prídu tu na vianoce aj so zbytkom slovenskej rodinky a tak musím vydržať. Veď mi tu nič nechýba. Odišli pätnásteho augusta.

Koncom septembra sme boli v štúdiu Robbieho, kde nám robil interiérové profi fotky našej rodinky. Ryankovi sa to veľmi páčilo a celé to trvalo necelé štyri hodinky. Fotky chceme dať z časti do galérie na poschodí a z časti do detskej sekcie po jej dokončení. Najkrajšiu fotku (ako Ryanko spí v našich rukách) mu dáme nad postieľku. Po nás nastúpila aj Kasia s jej Damiánkom. Sandra už takéto fotenie absolvovala na Vianoce ako náš vianočný darček. Vtedy mal jej Leonko sedem týždňov.

Často sme sa stretávali ja, Sandra a Kasia s našimi chlapčekami. A to buď u mňa v dome alebo u nich v Beckenhame. Jednoznačne je z našich maličkých najhyperaktívnejší práve Leon. Má teraz deväť mesiacov a je stále náročný, hoci už menej plače. Práve objavuje čaro pohybu a tak je Sandra v plnej pozornosti, aby sa mu nič nestalo.

V septembri (8.9) porodila Dalia chlapčeka s menom Aidas. Rodila prirodzene a Alina bola celý deň ako na tŕni čo to prežívala, aby to dobre dopadlo. Chlapček mal zlé dýchanie tak bol tri dni v inkubátore ale inak je zdravučký a mal 3690 g a 52 cm. Po týždni, keď prišli z nemocnice si s nimi Alina Skypovala celý deň a každý deň. Tento rok a pol bol úrodný na piatich chlapcov: Patrik, Leon, Ryan Nathan, Damián a teraz Aidas. V septembri sa zasnúbil aj Alinin starší syn Simonas s dlhoročnou priateľkou Editou a cez vianočné sviatky, kedy príde domov do Litvy Alina bude aj mini svadba.

Teraz vám popíšem medzníky u nášho Ryanka: V šiestich týždňoch sa začal rehliť. V siedmich týždňoch dokonale držal hlavičku v polohe na brušku. V desiatom týždni si začal cuckať palec na pravej rúčke. Zároveň v desiatom týždni prespal osem hodín vkuse. Dovtedy vstal raz, maximálne dvakrát za noc na dojčenie. Cez deň mi spinkal trikrát po dve hodinky do jedného roka. Ryan sa začal otáčať v štyroch mesiacoch, samostatne sedieť v piatom mesiaci, loziť v siedmom a chodiť v jedenástom mesiaci. Prvý zúbok (respektíve zúbky) mal v siedmych mesiacoch. S prikrmovaním sme začali v šiestom mesiaci a išlo nám to skvele. Dojčila som ho 14 mesiacov kým sme nezistili, že...

S Marcusom sme sa milovali presne na konci šestonedelia. Mala som väčší strach ako keď to bolo poprvé... Dovtedy som mu to robila len pusou. Krvácanie (respektíve očistky) prestalo už po štyroch týždňoch, no kvôli zabráneniu infekcie som chcela počkať. Bola som už riadne chlpatá. Naposledy ma holil Marcus a to dva týždne pred plánovaným pôrodom. Tak som sa oholila a dali sme si klasický kúpeľ, ktorý nás sprevádza už od začiatku. Bála som sa či som sa pôrodom veľmi neroztiahla tam dole. Ale Marcus bol spokojný a ja tiež. A dokonca som mala hneď aj orgazmus, takže v pohode.

Najviac oblečenia pre Ryanka som kupovala v Disney, Next, H&M, Jojo Maman bebe, Mothercare, George, TU, Cherokee, Ladybird, M&Co, Gymboree, Carters, Osh Kosh, Old navy, Gap, Lindex, Mini Boden, Vertbaudet, Sucre Dorge... a slovenský Neckerman, Quelle, Bonprix, Halens, Bess, Abenys...Výpredaje to sú moje a vtedy nakupujem dopredu aj na dva roky. Milujem obliekať dieťa a o to viac sa teším na dievčatko. Môj malý fešáčik je poslušný aj počas nákupov, kedy mu skúšam napríklad topánočky, čiapočku... Snažím sa kupovať v akciách a výpredajoch aj napriek tomu, že by som nemusela. Všetky veci čo sú už maličké odkladám pre prípadne ďalšie Morgančatko chlapčenského pohlavia... Odkladám to v krabiciach do detskej sekcie, ktorá je ešte stále prázdna. Robiť ju budeme až v novembri a decembri pred príchodom Lujzi a Patrika.

Koncom septembra nám Karin oznámila, že je tehotná v šiestom týždni. Termín má 19.5.08. Veľmi sa teším. Už v máji začali prerábať ich chatu v Batizovciach na stále bývanie. Definitívne by sa mali nasťahovať niekedy vo februári (do novembra bude exteriér). Tak asi ich Marcus tým darom (peniaze na nové bývanie) navnadil na dlho odkladané druhé dieťa.

O dva týždne nato prišla s tehotenstvom aj Veronika. Tá je v treťom týždni a termín má 22.6. Veronika s Romanom začali stavať domček v Spišskej Teplici tiež v máji. Sťahovať by sa mali v apríli. Teda bude Veronika v siedmom mesiaci. A tak sme boli s Marcusom prešťastný ako sa nám rodinka rozrastá, veď už bude do čoho. Sme zvedavý či to budú aj naďalej chlapčekovia. Držím obom palce, aby mali bezproblemové tehotenstvá (hlavne Karin, ktorá už mala jeden potrat). Veronike je strašne zle teraz. Pri Patrikovi to také nebolo ale teraz si užije.

My sme mali takú rodinnú rutinu. S Marcusom sme sa veľa venovali Ryankovi. Kolotoč dojčenia, prebaľovania, spinkania a cvičenia s hračkami. Marcus pracoval len hodinku denne a to v pracovni. V podstate kontroloval kroky Simona - jeho nástupcu a komunikoval s Ellisom. Raz mesačne išiel na ráziu do Manchestra, Birminghamu a Newcastlu. Samozrejme sme išli s ním. Išli sme autom a obehli sme to v dvoch dňoch, pričom sme spali vždy v Selby u jeho uja. V auguste sme boli prvykrát po pôrode a hlavne teta bola ním nadšená. Už sa jej žiada vnúčatko... Ich Sarah a Leo zatiaľ nemajú deti, hoci sú už niekoľko rokov v manželstve. Ešte majú čas. V septembri, keď sme tam boli tak prišli aj oni a tak sme si pokecali. Aj Sarah aj Leova žena (kolegyne) pracujú v banke a žijú diskotékami, koncertmi a nemajú náladu sa ešte o niekoho starať... Keď im Marcus povedal, že chceme štyri deti tak len kukali. Tak každý sme nejaký. Marcus si s Leom nikdy poriadne nerozumel. Leo bol vždy veľmi výstredný, má len základku, preňho bola na prvom mieste partia a baby. Na to, že vystriedal snáď tridsať dievčat sa dosť skoro oženil. Mal len 21 rokov, keď si zobral Karen. Vraj to bola láska ako hrom. Žijú spolu štvrtý rok ale je to také vlažné už.

Veľa času sme trávili na záhrade, v bazéne (aj s maličkým nakoľko je vyhrievaný na 30 stupňov). Alina bola skvelá a starala sa o nás ukážkovo. Čo sa týka varenia. Raz týždenne, varí Marcus, raz ja a raz Alina. Samozrejme také snacky si robíme doma tiež. Inak sa stravujeme v reštauráciách keď niekde ideme alebo si objednáme donášku (pizza, fish & chips, indické curry, gyros...) Máme obľúbených dvanásť bežných reštaurácii kde chodíme na vybrané jedlo. My radi papkáme a tak máme ľadničku vždy plnú. Našli sme si značky, ktoré máme obľúbené a tie vždy kupujeme. Rada robím pohostenie pre hostí či sú to Sandra s rodinkou, Oliver s rodinkou, Eliška s rodinou, Phyllipsový s deťmi, Jason, Robbie so Cindy... Zeleninu nakupujeme na maličkej farme v Mordene, keď ideme na návštevu (prípadne spraviť si vlasy) k Eliške. Sú to známy Morganovcov a majú asi takú veľkú záhradu ako my akurát, že oni to majú na chovateľské a pestovateľské účely. Chovajú tri prasatá, tridsať sliepok, štyri moriaky, dva kravy, desať králiky, tri ovce a jednu kozu na mäso. Všetko v biokvalite. Pestujú všetko možné a tak berieme od nich nielen mäso ale aj vajcia či zeleninu a ovocie. V novembri sme boli pozvaný na zabíjačku svine a tak som bola v šoku, lebo to bolo po prvý raz čo som videla... ale jak fajne chutí. Teta v predu pred domom predáva produkty v stánku a ujo robí na záhrade a po večeroch sa ku nim pridáva ich syn (cez deň chodí ešte na strednú).

Ryanko rastie ako z vody. Moje mliečko mu evidentne chutí a vždy pri kojení sa mi hraje s palcom a pozerá mi do očí. Je strašne zlatučký a pri ňom som našla už dokonalé šťastie. Spinká pri nás v spálni, hneď vedľa mňa. Cez deň keď spinká stále so sebou vláčim baby monitor aj s videom. Keď spinká tak si idem zaplávať, niečo urobiť v dome, sem tam aj pospať, uvariť, na internet, pomilovať sa s Marcusom...

Naďalej k nám chodí Eliška raz týždenne mi dať masáž, Chloe a Sarah tu prídu dva krát do týždňa mi robiť účesy a raz mesačne idem na manikúru k Cindy a do kaderníctva k Eliške domov. Nič viac mi nechýba čo sa týka hýčkania. Marcus mi to všetko dopraje nie len čo sa týka peňazí ale aj času, lebo vtedy na tých pár minút sa stará o Ryanka on (ak nespinká) a rád. Tie ich debaty čo mu Marcus všetko narozpráva.

Začiatkom novembra porodila aj Crystal chlapčeka Davida. Simon bol pri nej. Rodila s pomocou epidurálky, lebo má znížený prah bolestivosti. David mal ale problémy s dýchaním a po dvoch hodinách ho museli dokonca aj oživovať. Zistili mu neuzavretú srdcovú príklopku a po piatich dňoch ho museli operovať. Našťastie po operácii je v poriadku ale musia ho už celý život sledovať. David sa veľmi podobá na Simona, na čo je patrične hrdý. Marcus mu daroval 2000 libier ako pôrodné pre Crystal.

V novembri sa začala dekorovačka detskej sekcie. Bolo by na to čas, keďže Ryanko má len štyri mesiace a ešte minimálne pol rok bude pri nás v spálni ale na Vianoce príde Lujza a Patrik a tak chceme už teraz pre nich pripraviť detský raj. A taktiež aj Leonko sa bude mať kde hrať keď príde na návštevu... Damiánkovi je to zatiaľ jedno (tak ako Ryanovi). Už mesiace sme uvažovali nad tým ako to tam bude vyzerať a tak Vám konečne popíšem sekciu, ktorá ma bavila zariadzovať snáď najviac.

Z chodby sa dostanete dnu veľkými posuvnými dverami čokoládovej farby. Detská sekcia je tvorená štyrmi izbami (každá má 4 x 2,8 metra) a v strede medzi nimi je herňa veľká 5,6 x 4 metre. Z nej vedú schody do podkrovnej herne veľkej 12 x 5,6 metra ale v podstate je k dispozícii priestor 8 x 2,5 m kde sa môže dospelý postaviť (190 cm).

Ryanková izba bude hneď napravo za ústim krbu z prízemia. Je ladená do modra a všetko je zariadené v štýle Thomas (vláčik), Cars (rozprávka o autách) a Spiderman. Na stene je maľba všetkých troch motívov. Pod touto stenou je posteľ Thomas so zábranou proti spadnutiu. Na stene oproti je nábytková stena kde má dva skrine na oblečenie, veľká komoda, miesto na hračky, knihy a pamiatkové predmety. V rohu pod oknom je písací stôl. Na podlahe (lino) je koberec na celú miestnosť v motívy Cars. Miestnosť je veľmi útulná (tak ako všetky). Na bielych dverách je jeho meno Ryan Nathan a jeho fotka z fotenia (tvár).

Vedľa stále na pravej strane sekcie (nad Alininou izbou) je aj ďalšia izba dúfam, že pre chlapčeka. Ale je ešte nezariadená, keby sme mali náhodou tri dievčence...

Oproti pri dverách je dievčenská izba. Je ladená vo fialovej farbe. Je v znamení princezien od Disney a Barbie. Hlavná stena má maľbu hlavných motívov a pod stenou je veľká princeznovská posteľ – akoby kočiar s baldachýnom. Niečo prekrásne. Oproti je opäť nábytková stena s dvoma skriňami na oblečenie (zväčša na vešanie), veľká komoda, miesto na hračky, knihy a pamiatkové predmety. Opäť je pod oknom písací stôl. Na podlahe je koberec s princeznami, je tu krásny luster s kryštálikmi... Proste raj pre malú slečnu.

Štvrtá izba je nezariadená opäť z dôvodu, že neviem pohlavie našich budúcich detí a zariadenie dvoch izieb zatiaľ stačí.

V herni je v strede veľký stolík 2,5 x 1,1 metra a okolo je šesť stoličiek. Je to na maľovanie, kreslenie, plastelinovanie, puzzle, spoločenské hry a iné kreatívne práce, ktoré chceme s deťmi robiť. Dookola sú po stenách samé police, šuflíky, skrinky na hračky. Pomaličky ich aj plním a plním si svoje sny aké som mala ako dievčatko ešte za komunizmu... Je neuveriteľné koľko hračiek je na trhu, ešteže nemusím pozerať na peniaze a môžem svojim Morgančatkám dopriať hračky každého druhu. Do decembra som len na hračky minula 1800 libier a ďalších 2900 libier na dekorácie (koberce, závesy, nálepky, maľby na steny, vešiaky, lustre, hodiny...) do dvoch izieb, herne a podkrovnej ríše. Nábytok nás vyšiel zatiaľ na 2300 libier. Veľmi ma to baví. Ryanko len pozerá ako sa to tu v priebehu jedného mesiaca menilo každým dňom. Maľby mi prišla robiť spolužiačka zo základnej školy Sabrina, ktorá žije v Dubline. Ona je geniálna a v Írsku sa tým aj živí. Zaplatili sme jej z časti aj letenku (druhú polovicu platila ešte jedna rodinka) a za dva izby plus 1000 libier (v cene je už materiál). Robila ich dokopy 22 hodín a spala u nás dva noci v hosťovskej izbe. Ostatné dva izby bude robiť až keď to bude aktuálne. Herňa je v kombinácii tyrkysovej a fialovej a je tu veľké okno na celú hlavnú stenu takže je krásne presvetlená.

V podkrovnej herni sú šesť strešné okná a tri okrúhle na rovnej stene v smere do záhrady (nad lavicou). V tom kútiku nad dievčenskými izbami sú urobené také lavice s dvadsiatimi vankúšami (desať v chlapčenských a desať v dievčenských farbách). Raz som to videla v telke a chcela som to. Je to také leháro aj pre osem detí, keďže má lavica (úložná) 13,5 metra. V strede tejto časti je miesto na kočiariky. Stena je tu krikľavo ružová. V strednej sekcii (nad herňou) kde sa vyjde schodami je časť pre motodráhu, kuchynku, opravárenský stolček, stany (Thomas a Disney princezny) s tunelom, mejkapový stolček a trenažér. Tu je urobená diera na tyč (ako u hasičov), ktorá ide do herne v detskej sekcii. Diera ma priemer 65 cm. Tu je stena krikľavo žltá. Nad chlapčenskými izbami, teda na ľavo od schodov je časť pre vláčik. Táto časť má rovnako ako časť nad dievčatami 23,5 m2 a je tam komplet stolík pre železnicu s dvadsiatimi dvoma vláčikmi. Marcus sa v tomto vyžíval a je to jeho splnený sen. Stena je tu krikľavo zelená. V častiach sklonu je úložný priestor na hračky od výmyslu sveta.

Stromček sme postavili už šiesteho decembra – teda na Mikuláša a bude to náš každoročný zvyk. Vianočné ozdoby dáme dole šiesteho januára na troch kráľov. Keďže budeme tráviť Vianoce na striedačku: Slovensko- Anglicko, aby sme si to poriadne užili.

V nedeľu 16.12 sme išli s Marcusom po prvykrát von a nechali sme Ryanka samého s Alinou. Má už päť mesiacov a mal by to zvládnuť. Skôr ako o jednej sa nezobudí a dovtedy budeme doma. Vybrali sme sa na comeback koncert dievčenskej skupiny Spice girls v O2 aréne. Bolo úžasne a s Marcusom sme si zaspomínali na staré pubertiacke časy deväťdesiatych rokov... Domov sme prišli pred polnocou a zatiaľ Ryanko v pohode spal a tak som nemala výčitky. Predsa len na to ako sme boli ulietaný sme päť mesiacov nemali spoločenský život. Teraz sa nechcem sťažovať veď plánujeme ďalšie detičky.

V štvrtok išla Alina na zaslúženú dovolenku do Litvy na dva týždne (v podstate na celý čas čo tu budú moji) a tak po prvykrát uvidí svoje prvé vnúčatko Aidasa na živo (nie len cez Skype). Na pomoc okolo domu budem mať svoju rodinku. Dva týždne sme šurovali celý dom – predvianočne. Samozrejme nechýbalo vianočné dekorovanie interiéru aj exteriéru. Tieto veci kupujete na niekoľko rokov tak sme si dovolili dať 2630 libier! V obývačke na mieste budúceho detského kútika (pred knižnicou a akváriom) je hlavný stromček vysoký dva metre a s priemerom dva a pol metra. Tento je vyzdobený klasickými guľami, hviezdičkami, svietiacimi hubkami... Ďalší je v hosťovskej izbe vysoký 180 cm a ten je vyzdobený darčekami od našich známych, ktoré sme dostali na svadbe. Tiež tam sú zopár suvenírov z našich dovoleniek. V budúcnosti bude stromček aj v detskej sekcii. Celý vonkajší dom je vyzdobený svetelnými reťazami, Mikulášom, snehuliakom... Pre niekoho to je možno gýč no pre nás tradícia.

V piatok 21.12 tu dorazila celá slovenská partia - teda rodičia, Gabriel s tehotnou Karin, tehotná Veronika s Romanom a detičky Lujza a Patrik. Deti boli nadšené detskou ríšou, ktorú sme pre nich prichystali a vôbec nebol problém, aby spali samé. Lujza spala v dievčenskej a Patrik v budúcej Ryankovej izbe. V izbách mali baby monitory (aj s videom) takže ich mali rodičia ,,na očiach“. Rodičia spali v hosťovskej izbe, Gabriel s Karin u Aliny a Veronika s Romanom v obývačke na rozťahovacom gauči. Pre Veroniku a Romana bola asi Alinina posteľ úzka ale veď dva týždne to vydržia a napokon je tam aj rozkladací gauč keby niečo. Celý víkend sme piekli klasické slovenské vianočné dobroty. Počas novembra a decembra sme nakúpili množstvo darčekov ušitých na mieru každého. Škoda len, že sú na lietadle, aby sa napakovali viac.

K celej vianočnej atmosfére nám chýbal iba sneh. V Poprade je sneh takmer každé Vianoce. Vianočné zvyky sme mali rovnaké ako dva roky predtým ibaže v obrovskom dome a s Ryankom. Darčeky sme mali pod hlavným stromčekom v obývačke. My ako vždy nič nechceme od našich veď predsa čo potrebujeme alebo sa nám páči tak si kupujeme priebežne po celý rok a moja rodinka nemá peniaze nazvyš. Za to sme radi, že im môžeme urobiť radosť my. To nás teší ešte viac. Darčekov bolo tak symbolicky – dva, tri pre každého ale hlavné darčeky si nakúpia sami o týždeň.

Od apríla kedy nás očaril príbeh malej Klaudie sme rozdali 13 000 libier teda 650 000 sk. Pomohli sme ďalším šiestim rodinám (okrem tých čo som už popísala). Prvá rodinka sú manželia, ktorí vyrastali v detskom domove a teraz vychovávajú dva svoje a dva deti v pestúnskej opatere. Im sme darovali dovolenku na Rhodos. Druhá rodina má dva krát po dvojčatá v priebehu troch rokov – teda štyri maličké deti. Otec pracuje v Írsku, aby ich uživil. Im sme darovali otecka – teda 50 000 sk, aby mohol byť na Slovensku a k tomu prácu na stavbách u Veroniky a Gabriela (podľa toho kde treba). Tretia rodinka má dva deti (10, 8) ale starajú sa o svojich rodičov – o dve mamy a dvoch otcov. Všetci štyria majú totiž po mozgovej porážke a sú nevládny. Tak je to na dvoch dospelých dosť. Im sme darovali dovolenku opäť na Rhodose, aby si trošku oddýchli a nabrali síl, veď sa o svojich rodičov starajú už štvrtý rok bez zastavenia a k tomu dva školopovinné detičky. Zatiaľ mali pri sebe dve profi opatrovateľky. Štvrtý prípad je dievča (16), ktoré stratilo všetkých čo mala. Pri tragickej nehode stratila oboch rodičov a babku, ktorá s nimi bývala. Ona sama mala mnohé zranenia a dva mesiace strávila v nemocnici. Teraz býva u tety, ktorá ju má dostať do opatery. Žiaľ zdedila rodičovské dlhy vo výške 35 000 korún a tak sme jej to zaplatili. Piata rodina má tri deti ale všetky s nejakou poruchou – majú autistu, majú celiakiu a Downow syndróm. Im sme darovali 50 000 sk na školné so špeciálnou prípravou pre všetkých troch chlapcov. Šiesta rodina má desať mesačné dievčatko, ktorej diagnostikovali leukémiu. Okrem toho sú obaja rodiča slabozraký a otec pracuje len v chránenej dielni za 8600 korún, takže peniaze nemajú. Darovali sme jej 40 000 na lieky, benzín do Bratislavy a Košíc a pomôcky. Všetci nám boli nesmierne zaviazaný ale tieto rodiny si to zaslúžia. Samozrejme, keď sa rozšírilo, že mám bohatého manžela ozývalo sa mne alebo rodičom mnoho rodín ale väčšinou to boli ľudia, ktorí si za svoje problémy mohli sami. A my ľuďom, ktorí sa sťažujú na málo peňazí ale zato fajčia, pijú alebo si berú vysoké pôžičky nepomôžeme. Aj Marcus by mohol peniaze, ktoré venujeme na charitu prepiť, prefajčiť, pregamblovať... Samozrejme, že si žijeme v akom takom luxuse, precestovali sme mnoho krajín ale nezabúdame na to kým sme boli a kým chceme byť. Rodina je pre nás najviac. Marcus svoju rodinu stratil a je rád, že ju našiel v mojej rodine a že im pomáha plniť si sny. Dokonca si počas týchto Vianoc aj potykali. Moji rodičia ho už berú ako syna – hoci mu otec takmer vôbec nerozumie ale snaží sa aj otec aj Marcus. Marcus už vie toho po slovensky pomerne dosť – asi toľko ako otec po anglicky... Marcus trávil veľa času s chlapmi –otcom, Gabrielom, Oliverom a Romanom. Oliver s Kasiou a Damiánkom ku nám chodili každý druhý deň. Hrali biliard, poker, plávali, pozerali filmy alebo sa šalili na záhrade. Ja som trávila veľa času s babami – mamkou, Veronikou, Karin a Kasiou. Dopriali sme si masáže, kadernícky salón nám robili Chloe a Sarah (od susedov), plávali sme, šalili na záhrade a trávili čas s našimi deťúrencami. Jedno dopoludnie sme boli s deťmi aj u Phyllipsových v ich detskom kráľovstve. Predsa to majú iné ako my. Najviac rozžiarené očká mala samozrejme Lujza, ktorá si už najviac vecí uvedomuje. Ryankovi, Damiánkovi a Leonkovi je to ešte jedno – oni to tak neprežívajú.

Silvestra sme strávili na nábreží Temže. Boli sme celá mladá partia. Detičky ostali s mamkou doma – ona sa na to podujala ako vďačná babka za štyri vnúčatká. Spal u nás dokonca aj Oliverov Damiánko. Mamka to zvládla bravúrne a o desiatej už všetci spali. My sme odchádzali o 9.30 – detičky sme nakojili a išli sme. V meste bolo super a všetci sme si to užili. O polnoci som zavolala mamke popriať jej všetko len to naj. Domov sme prišli pred druhou a Ryanko sa zobudil na papanie o desať minút na to. Teda som nemusela mať žiadne výčitky. V meste sme bola celá koncertná partia. O Leonka sa pre zmenu starala Adriánová mama. Úplne náhodou sme stretli aj Nadine, teda bývalú Marcusovú priateľku, s ktorou bol necelé štyri roky. Pred tromi rokmi sa na Silvestra aj rozišli. Ona sa vydala po mesačnej známosti za jedného bohatého Američana. Je od nej o trinásť rokov starší ale asi jej to nevadí... spolu neboli keď sme ju stretli. On musel pracovne odcestovať do Seattlu predvčerom, takže pri nábreží bola len s kamarátkou. Bolo vidno ako si ma Nadine obzerá ale ja nemám proti nej nič a svojim spôsobom ju mám aj rada, veď ju Marcus miloval tak dlho...

Tento rok bol opäť magický. Máme hotové dva domy, narodil sa nám náš krásny synček Ryan Nathan, Marcus je na materskej somnou, pomohli sme mnohým ľuďom a nič zlé sa nám neprihodilo. Dúfam, že rok 2008 bude aspoň tak dobrý.

Druhého januára sme boli na dráhe neďaleko Londýna, kde si chlapy vyskúšali jazdu Ferrari na pretekárskom okruhu. Bolo to vzrúšo. Ženy zatiaľ trávili čas nákupmi v nákupnom centre vo Wokingu. Všade sú povianočné výpredaje a tak sa to oplatí. Veci im odvezie kamarát, s ktorým sme sa zoznámili na koncerte Spice girls. Denis dováža veci na Slovensko a Česko a dohodli sme sa na cene 0.10 na kilo (inak to stojí okolo libry na kilo). Kúpili si hlavne oblečenie, nejaké hračky, doplnky do domu a potreby pre bábetka (ešte v bruškách Karin a Veroniky). Dokopy tu nechali na odvoz 213 kíl. Samozrejme všetko sme zacvakali my ako pokračovanie Vianoc. Dokopy nás tieto Vianoce stáli 4930 libier len na darčeky. Detičky trpezlivo znášali sedem hodinové nákupy. Tentokrát bol v kočíku. Večer k nám prišiel Robbie urobiť nám profi fotky našej rodinky v interiéry nášho domu. Všetci sme sa pri tom náramne bavili.

Tretieho januára sme boli v centre a pochodili opäť ďalšie pamiatky a múzea (London Tower, Madame Tussauds, St. Paul katedrálu a Národnú galériu). Rodičia už v národnej galérii neboli, lebo boli už v lete a boli už unavený. Ryanko to opäť zvládol bravúrne. Celý deň sme ho s Marcusom nosili v nosiči.

Štvrtého januára sme začali s prikrmovaním. Išlo mu to skvele a začali sme mrkvičkou. Mamka sa z toho veľmi tešila a aj preto som s tým začala teraz, kým je ešte tu. Navečer som mu robila kašu a v noci som ho kojila len raz.

Naši boli do piateho januára. Prežili sme spolu úžasné chvíle a myslím, že to bolo nezabudnuteľné pre všetkých zúčastnených. Hneď na druhý deň prišla Alina a tak sme popratali celý dom po dvoch týždňoch. Čo sa týka upratovania: Hosťovskú izbu upratujeme len keď tu má niekto spať. Zato ostatné izby sa upratujú stále a priebežne. Milujem posteľné obliečky. Meníme ich každý týždeň a mám štyri (v spálni) – tri vo fialových tónoch a jednu čisto bielu. Ryankovi sme nakúpili tiež štyri a ostatným deťom plánujeme tiež. Vysáva sa raz týždenne a polročne si objednáme profi firmu na hlbkové čistenie (naposledy boli koncom novembra). Upratujem veľmi rada a s Alinou sa vtedy veľa nasmejeme. Ale sama by som taký veľký dom nezvládla a do domu by som si nepustila žiadnu upratovačka či aupairku... Alina je ako moja druhá mama a môžem jej veriť. Alina si to doma užila a vrcholom bola svadba jej syna Simonasa. Jeho už manželka je v štvrtom týždni tehotenstva a zistila to v deň pred odchodom Aliny a tak je z toho pozitívne hotová. 

Nasledujúce týždne sa niesli v duchu rodinnej pohodičky. Ryanko rástol ako čarovným prútikom a moja túžba po ďalšom bábetku rástla každým dňom.

Na Valentýna sme išli do talianskej reštaurácie presláveného šefkuchára Thea Randalla v Intercontinental hoteli. Dali sme si šafránové rizoto, dusené hovädzie na hubách a ako dezert Tiramisu. Tak pomalé jedenie sme ešte nezažili - sme si to vychutnávali. Po večeri sme sa len tak prechádzali ako za mlada niekoľko hodín. Domov sme prišli o polnoci. Ryanko sladko spinkal. Na druhý deň ráno však dostal prvykrát teploty. Bol tak slabučký a prespal takmer celý deň a nič mu okrem mojeho mliečka nechutilo. To signalizovalo prvé dva zúbky, ktoré mu vyšli naraz.

Koncom februára (27.2) sme boli na návšteve v Selby a na kontrole v Newcastlu a prihodilo sa nám zemetrasenie. V noci sme sa zobudili na nesmierne otrasy. Akurát som na posteli dojčila Ryanka a najprv som myslela, že lietadlo padá a tak som inštinktívne priľahla Ryanka. Marcus bol tiež v šoku a priľahol nás oboch. Trvalo to asi minútu. Ráno sme sa z telky dozvedeli, že to malo silu 5,3 stupňa Richterovej stupnice a epicentrum bolo 100 km južne od Selby. Bol to silný zážitok, na ktorý nezabudneme.

Prvú menštruáciu som dostala tretieho marca, teda deväť mesiacov po pôrode. Chválabohu tie ukrutné bolesti čo som mávala počas prvého dňa menštruácie roky rokúce už zmizli. Ale aj tak nechápem na čo tam hore vymyslel krvácanie – šak to o ničom...

Ryanko neskutočne slintá. Môžu za to samozrejme zúbky. Na krk mu preto dávam také zlatučké šatky ale musím ich meniť aj každú polhodinku. Ale čo už, keď len to...

Začiatkom marca sme si kúpili luxusný karavan. Je to Mercedes KRM 822. Stál 95 000 libier ale my sme ho stiahli na 92 000 a bol rok starý. Je krásny, biely a veľkosťou tak akurát. Je pre šesť osôb a tak sa nám hodí, pre našu budúcu veľkú rodinu. Chceme totiž precestovať celú Európu a v karavane máte pohodlie a nemusíte sa na nič a nikoho viazať.

Inak libra klesá pomerne rýchlo. Keď som odchádzala do Anglicka v roku 2004 tak bol kurz 60 a teraz je 38 a asi to bude klesať ďalej... Ešteže mňa to tak trápiť nemusí ale predsa...

Dvanásteho marca má Rosie narodeniny – tentokrát šieste. Keďže je to Marcusové krsniatko vždy na narodeniny a Vianoce jej (Eliške) dá 500 libier a na meniny 100 libier. Eliška za to usporiada veľkú oslavu a nakúpi jej čo potrebuje, či sú to hračky, knižky, oblečenie... No aby sa Vande necnelo jej pridá vždy nejaký darček tiež. Vanda sa totiž narodila v Čechách a to Marcusa ešte nepoznali. Keď mala Vanda pol roka tak sa presťahovali do Mordenu s už Rosie v brušku. Nebyť Rosie tak Marcus nieje v Hamleys a tým pádom by sme sa nikdy nestretli...

Veľká noc začala už 21.3. Na slovenskú veľkú noc sme išli už 17.3 a to karavanom. Bola to naša premiéra. Išli s nami aj Oliver, Kasia a ich Damiánko. Išli sme v pondelok ráno. Našou prvou zastávkou bol Dunkerque vo Francúzku. Boli sme v prístave, kde sa Marcus nevedel dočkať na loď Duchesse Anne, ktorú pred troma rokmi postavil aj ako model a má ho v zbierke. Tam sme ostali na obed v talianskej reštaurácii Dolce Vita. Dali sme si každý homára s tagliatelle cestovinami. To je maximum čo by som ochutnala. Bolo to perfektne pripravené a s príjemnou atmosférou. Po výdatnom obede sme pokračovali ďalej po krajnici s morom k Oostende v Belgicku. V meste sme sa zdržali len asi pol hodinku a to prechádzkou po centre. Nasledujúce mesto bolo Brugge. Tam sme vyliezli na vežu Belfry tower a mali sme tak krásny výhľad doďaleka, hoci bolo dosť škaredo. Detičky sme mali v nosičoch a striedali sme sa s manželmi. Zastavili sme sa ešte na námestí Markt and Burg. Tá architektúra bola nezabudnuteľná. V podvečer sme išli do mesta Gent. Tam sme sa navečerali v reštaurácii Belga Queen. Dala som si marinovaného lososa. Chceli sme ísť ešte do hradu Gravensteen ale akurát mali tri dni zatvorené... Boli sme už veľmi uťahaný a išli sme spať na okraj Gentu do kempingu smerom na Brusel. Ráno sme pokračovali do hlavného mesta Brusel. Bola som ním očarená. Akurát tu celý deň boleli Ryanka zúbky. Vyšiel mu už štvrtý zúbok. Ako prvé sme navštívili slávne Atómium. Po prehliadke sme sa išli najesť do reštaurácie a na vyhliadku. Poobede sme išli vedľa do mini Európa centre. Prespali sme v hoteli Thon. Ráno sme sa prešli pred Bazilikou Koekelberg. Poobede sme išli do kráľovskej galérie svätého Huberta kde pod 200 metrovou sklenenou strechou je množstvo luxusných a elegantných obchodíkov. Tu sme si nakúpili hlavne kvalitnú belgickú čokoládu – na kilá... Večer sme prespali v hoteli Ramada Woluwe a ráno (20.3) sme vyrazili cez Nemecko a Čechy až k môjmu milovanému Popradu.

Domov sme prišli na veľkonočný piatok skoro ráno. Po zvítaní a raňajkách sme si išli ľahnúť do nášho domčeka. Je to neuveriteľné, že som tu bola pred rokom ešte s bruškom a teraz tu mám vedľa seba anjelika Ryanka. Domček sme si zariadili tak, že aj keď sme tu málo sa tu cítim doma. Rodinka s trojčatkami sa o náš domček príkladne stará a tak sme im bez váhania predĺžili zmluvu. Vážia si čo sme pre nich urobili. Deťúrence sú nádherné a dievčatká sú jednovaječné a akoby mamine z oka vypadli. Počas tých deviatich dní čo sme tu boli, oni boli u sestry ocka v Bardejove kde majú veľký dom tak ich ,,prichýlili“. Po dokonalom obede môjho ocka (fašírky so zemiakovou kašou) sme celé poobede piekli v rodičovskom dome veľkonočné koláče. Popritom sme si pušťali Gorálske chorály, rozprávali sa a pri Ryankovi sme sa vystriedali všetci. Tentokrát tu nebol Gabriel s Karin, lebú su vo svojom dome/chate v Batizovciach. Definitívne sa sťahovali 25.2 a chceli byť sami. Karin sa pri sťahovaní narobila viac ako by jej to stav dovoľoval a musí do konca tehotenstva ležať. Dokonca bola na pár dní aj v nemocnici, kde jej robili cerklaž. Veronika aj s Romanom tu boli celú nedeľu a pondelok ale oproti minulému roku menej, kedy sme boli furt spolu. Veronika sa sťahujú už o chvíľu a tak si pripravuje všetko postupne, aby sa potom naraz nepreťažila. V nedeľu sme išli aj ku Gabrielovi do Batizoviec aj k Veronike pozrieť ich nové domy. Veronike už treba len vnútorné úpravy (podlahy, dvere, vypínače...) Bolo na nich vidno, že su Marcusovi veľmi vďačný za finančnú pomoc a poctivo splácajú. Sviatky prebehli úplne pohodovo. Bolo krásne a tak sme veľa času trávili na spoločnej záhrade – síce zababušený a pri krbe ale aj tak bolo super. Snažila som sa nasať atmosféru domova, aby to vomne žilo dlho. Deň pred odchodom sme boli v Tatrách na Štrbskom plese. Bola to riadna romantika s maličkým Ryankom v nosiči. Po týždni sme boli sami – naša rodinná jednotka. Do domčeku sme prišli až večer. Boli sme tu do 30.3.

Cestou domov sme prešli Prešov v jeden deň (a noc) a na druhý Miscolc a Budapešť. Prešov je moja srdcovka od malička a prežila som tam krásne roky počas vysokoškolského štúdia cestovného ruchu. Bývala som v prenajatom byte na sídlisku Sekčov spolu s troma babami. Dohodla som stretko s piatimi kamarátkami z týchto čias. Až na jednu sme všetky vydaté a už máme aspoň jedno dieťa tak sme mali spoločné témy. Broňa (slobodná) len tíško sedela... Marcus a Ryanko boli samozrejme somnou, keďže stretko sme mali od siedmej do deviatej. Potom sme išli spať do karavanu, ktorý bol odparkovaný u jednej kamarátky na jej dvore. Ráno nás čakalo Maďarsko. Potom sme už pokračovali šupom do Londýna.

Týždne plynuli a my sme si užívali klasický rodinný život a tešili sa z pokrokov nášho chlapčeka. Od pretáčania, štvornožkovania, prvého postavenia až k prvým krokom. Prvé tri kroky spravil ôsmeho júna a boli sme pri tom všetci štyria. Na deväť mesiacov vedel povedať len daddy, mama povedal až o týždeň neskôr... ale to nič. Do rôčka už vedel nejakých 10-15 slov. Náš čas sme venovali maličkému, relaxu (v záhrade, v bazéne, masážnej miesnosti, pri bare, biliardu...), priateľom (Sandre a jej rodinke, Eliške a jej rodinke) a rodine (Oliverovi a jeho rodinke).

Koncom apríla sme dostavali detské ihrisko na záhrade. Doteraz tam bola len ochranná pena v rozmeroch 12 x 10 metrov. Na nej sme dali postaviť veľkú multifunkčnú šmýkalku s dvoma hojdálkami, tyčami, tunelom, sieťou a preliezkami. Na jediný strom, ktorý je v centrálnej časti záhrady sme dali urobiť domček, ktorý je takmer dva metre nad zemou a vedie k nej rebrík a lano. Urobili sme aj pieskovisko 2 x 2 metre pod striežkou, kúpili bazénik (auto), skákací hrad, veľkú trampolínu, plastový domček a veľké hracie kocky. Nesmierne táto časť záhrady ožila a stala sa najfarebnejšou. Leonko, Chloe a Sarah tu chodili veľmi radi sa vyšantiť. Aj náš Ryanko každým týždňom a novými pohybovými schopnosťami sa zapájal viac a viac. A my sme hru vonku (hlavne keď bolo pekne) milovali. Na konci už stál dávno záhradný altánok (domček) na hračky – schované pred dažďom. Boli tam aj: odrážadlo, elektrické autíčko, bycikel (10 palcový zatiaľ a to hlavne pre Leonka). Celé zariadenie detskej časti nás zatiaľ (k prvému rôčku Ryanka) vyšlo na 4400 libier a to tu nie je započítaná pena a záhradný domček (to bolo započítané v sume celej záhrady v roku 2007).

Karin porodila predčasne svoje krásne dievčatko Rebeku a to už prvého mája – teda tri týždne skôr. Malinka bola úplne v pohode a vážila 3080 g. Rodila cisárskym skôr preventívne ako pre vážny dôvod ale na Slovensku je to tak. Veronika sa pridala krásnym chlapčekom Markom dňa 23. júna ale prirodzeným pôrodom. Samozrejme opäť bol Marcus štedrý... Som tak šťastná, že aj vďaka mne mohli mať Gabriel a Veronika ďalšie detičky a aj keď im nevyšiel párik tak ničto. Obidvaja – aj Gabriel aj Roman boli pri pôrode. Veľmi som to s nimi prežívala a moja chuť po ďalšom dieťatku rástla.

Od začiatku apríla sme boli len v okolí Londýna až do júla, kedy sme išli na našu prvú dovolenku s Ryankom do Francúzskeho Azúrového pobrežia. Išli sme našim luxusným karavanom. Čakalo na nás Marseille, Saint Tropes, Cannes, Nice a Monaco. Celá dovolenka aj s cestou trvala 15 dní. Bolo to niečo neopísateľné. Bývali sme v prenajatých vilách, ktoré boli dopredu rezervované. Plánovacia fáza tejto dovolenky bola dlhá a náročná. Videli sme toľko nóbl ľudí (v Nice som dokonca videla aj Matthew McConaughey môjho obľúbeného herca - Čas zabiť, Ako prísť o muža za desať dní...), áut a domov... Cenovo je to tam šialené – oproti ostatným dovolenkám sme sa museli placnuť po vrecku, lebo lacnejšie to nešlo. Táto dovolenka nás vyšla dokopy na 4960 libier.

Ryankovi sme vystrojili krásnu oslavu jeho prvých narodenín a prišli aj moji rodičia na jeden týždeň. Celá detská časť bola vyzdobená témou Thomas vláčika. Výzdobu sme si zapožičali za 320 libier.

Na naše druhé výročie sme si dopriali Spa v hoteli Pestana v Chelsea. Síce sme tam boli len desať hodín no bolo to super relaxujúce, oddych od bežného dňa a veľa sme sa rozprávali, rekapitulovali a našli sme si aj kútik na pomilovanie...

Alina má svoju prvú vnučku od syna Simonasa. Volá sa Edita a narodila sa 18.9 teda rok po Aidasovi. Alina to veľmi prežívala aj keď rodila ,,len“ jej nevesta a nie jej dcéra...

Dvadsiateho prvého septembra som zistila, že som opäť tehotná. Ryanko má 14 mesiacov. Test som si robila potom ako mi meškala menštruácia štyri dni. Tentokrát som nevedela presne povedať kedy sa to stalo, ale nič to. Podľa menštruácie bude môj termín 20.5. Najhoršie bolo, že som musela odstaviť Ryanka od jeho mliečka. Bol na mne tak závislý a ľúbil byť na cici ale musím si nechať síl na tehotenstvo. Na moje prekvapenie to išlo ľahšie ako som si myslela a za dva dni bolo po kojení. Až mi to bolo ľúto... ale nakojím sa ešte dosť. Zato moje prsia mi išli puknúť od bolesti. Chválabohu to trvalo len tri dni.

V utorok (4.11) sme zažili na mojej prvej tehotenskej prehliadke riadny šok. Na ultrazvuku totiž bili dva srdiečka ! Teda čakáme dvojčatká. Gabriel a Veronika sú dvojčatá, čiže to máme asi v génoch. No, že to budem z rodiny ja, kto bude v tomto pokračovať... Teda aspoň budeme mať tie naše štyri detičky skôr... Tak teda budem teraz dvojnásobná tehuľka a k tomu môj Ryanko. Nech je len všetko v poriadku. Nevoľnosti som nemala len som chodila veľmi často na záchod už v prvom trimestri.

22.11 sme sa opäť vybrali za atlantik a to na plavbu luxusnou loďou po Karibiku (južnom) samozrejme s Ryankom a Alinou. Prileteli sme do Portorika, kde sme sa nalodili na luxusnú loď Celebrity Millenium a išli sme: Panenské ostrovy, Sv. Krištof a Nevis, Dominika, Sv. Lucia, Barbados, Grenada, Curacao, Aruba a opäť San Chuan v Portoriku. Prešli sme deväť ostrovov Karibiku a bolo to úžasné. Jasné, že s maličkým dieťatkom a k tomu tehotná sme si neužili slobodné časy ale aj tak to bol super zážitok a som rada, že sme to stihli. Opäť tak skoro nepôjdeme ďalej ako do Európy... Mali sme dva kajuty s oknom. Ryanko spal s Alinou, lebo sme si chceli užiť romantiku... ale boli hneď vedľa. Priplatili sme si aj poznávacie zájazdy: 4 x 4 safari a rajské pláže Barbadosu, podmorský svet Aruby, ako sa vyrába rum bacardi, pláže a vodopády ostrova Dominika a krásy ostrova Curacao. Na tejto luxusnej lodi sa nudiť absolútne nedá. Je tam toľko možností a je to v pohode aj s malinkým chlapčekom. Dokopy sme platili 8700 libier (za 12 dní plavby + lety) za túto závideniahodnú dovolenku. Našim snom je aj severný Karibik (Bahamy, Kuba, Haity, Dominikánska republika, Jamajka, Kajmanské ostrovy a Turks a Caicos) ale tak skoro to asi nebude, lebo s jedným dieťaťom sa takáto dovolenka dá ale s ďalšími by to bolo asi nemožné. 

Vianoce a nový rok sme strávili na Slovensku. Išli sme opäť našim karavanom a doviezli sme spústu darčekov. Veľa z nich mi boli nadiktované cez Skype, aby som len tak naprázdno nekupovala ale to čo potrebujú. Išli s nami aj Oliver s rodinkou. Ste mali vidieť naše batoľatá. Do Popradu sme dorazili v pondelok 22.12 a do Londýna sme sa vrátili v pondelok 5.1. Sviatky boli ako vždy super. Boli spríjemnené detským smiechom, bľabotaním a sem tam aj plačom. Detičiek každým rokom pribúda a je to super (Lujza, Patrik, Ryanko, Damián, Rebeka a Marko). Ryanko bol s trojčatkami jeden deň a bol s nimi veľký kamarát. Kleinovci sú naďalej super.

Silvestra sme strávili v hoteli Permon, kde sme už boli dva roky dozadu a veľmi sa nám páčilo. Boli sme síce len na dva dni (posledný a prvý deň roku) ale aj tak bolo super. A tu som pocítila prvé pohyby plodu (plodov) v osemnástom týždni.

Alina mala opäť celú svoju rodinku u nás na dva týždne a tak si užila aj svoje vnúčatká Aidasa a Editku. Aidas sa už krásne vyhral v našom detskom raji a v bazéne. Editke je to ešte jedno, hlavne nech má mliečko...

Rok 2008 môžem rekapitulovať opäť ako skvelý. Užívame si rodinnú pohodu s Ryankom, čakám dvojičky, boli sme na Francúzskej riviere a v južnom Karibiku, švagrinka a sestra porodili ďalšie detičky, pomohli sme mnohým rodinám a s Marcusom sme stále rovnako zaľúbený ako na začiatku. Čo si viac priať.

Počas roku 2008 sme finančne pomohli ďalším dvanástim rodinám. Robíme to veľmi radi a opäť opakujem, že pomáhame len ľuďom čo si to zaslúžia a za svoje problémy sami nemôžu. Dokopy sme darovali 12 000 libier čo je vďaka nižšiemu kurzu v prepočte na koruny menej ako minulý rok.

Na Slovensku nastala riadna novinka a to, že už sa platí eurom. Pre mňa to zmena veľmi nebola, lebo som už roky zvyknutá platiť malými sumami ale pre všetkých ostatných to bol šok, ktorý im bude trvať nejaký ten týždeň.

Ryanko je už riadny malý chlap. Keby ste ho počuli ako do konca roka bľabotal. Marcus sa v ňom neskutočne videl a tie ich debaty... Ryankovi sme už od začiatku hovorili, že mamka nosí v brušku bábetko a keď sme zistili, že budú dva tak o tom vedel aj Ryanko a bruško mi masíroval a bozkával. Pre Ryanka nastala od nového roka zmena a to tá, že sme mu postieľku dali do jeho novej izby a tak spal v novej izbe od roka a pol. Chceli sme to urobiť v predstihu, aby ak príde v máji nové bábetko nebol potom problém. Najhorší bol len prvý deň ale asi sa cítil v izbičke veľmi útulne, lebo nebol problém a zaspával v pohode. Sme sa pomojkali, rozlúčili a išli von z izby. On vedel, že sme nablízku a tak sa nebál. Ak už bol v izbe tak som so sebou všade brala video monitor a tak som ho mala stále pod kontrolou. A my sme si mohli s Marcusom užívať na opačnom krídle domu... bez toho, aby sme sa báli či sa Ryanko nezobudí. Tentokrát som priberala rýchlejšie ale v podstate sa to dalo čakať, keďže budú bábetká dve.

19. januára sme boli na dôležitý morfologický ultrazvuk. Čakáme jednoznačne dve dievčatká. Bolo všetko krásne vidno (akoby dve kávové zrnká) a dievčence sú zdravučké. Marcus je neuveriteľne láskavý, pozorný a citlivý muž a už sa nevie dočkať našich princezien. Aj keď je to rizikové tehotenstvo užívam si to a Marcus ma začína veľmi šetriť s pribúdajucími týždňami. Chce aby som veľa odpočívala, relaxovala a zažívala pohodové chvíle v kruhu rodiny. Po narodení dvojičiek to bude totiž perné.

Už teraz v polovici tehotenstva mám 10 kg navyše – to je toľko koľko som pribrala za celé svoje prvé tehotenstvo... ale veď teraz mám dve bábetka a hádam sa to zhodí samo. Hoci toto tehotenstvo veľmi veľa jem ale pohybu mám okolo Ryanka, domu a záhrady dosť.

Karin nám začiatkom februára oznámila, že čaká ďalšie bábetko. A tak budú mať Lujza a Rebeka súrodenca. Po tom ako bývajú vo vlastnom veľkom dome (chate) a nie jednoizbovom byte tak sa rozbehli. Termín má 5.10.

O dva dni sme sa dozvedeli od Lea (Marcusov bratranec zo Selby), že sa s Karen rozviedli. V podstate sa to dalo čakať, keďže ju Leo podviedol a čaká dieťa s nejakou holkou s ktorou ale žiť neplánuje... Tak sa Leo opäť vyznamenal... 

Na Valentýna sme boli v reštaurácii The Fat Duck, ktorá má tri Michelinové hviezdičky a hviezdi tu slávny šefkuchár Heston Blumenthal. Je to v dedinke Bray a oplatilo sa ísť takmer 100 km. Bolo úžasne. Síce porcie boli malinké ale ochutnali sme toho viac a ... nebičko v papuľke. Ryanko bol zatiaľ samozrejme s Alinou.

 Na veľkonočné sviatky sme išli už 6.4 (10.4) a tentokrát sme sa rozhodli popátrať po Holandsku samozrejme na našom karavane. Tentokrát sme išli len ja, Marcus a Ryanko. Prešli sme Haag, Rotterdam a Amsterdam. Strávili sme tu tri dni, dve noci a vo štvrtok podvečer sme prišli do Popradu. V podstate sme cez tieto mestá len prechádzali a prešli sme len ich centrá, aby sme to stihli. Tieto sviatky boli už štvrté, ktoré sme strávili s Marcusom po slovensky. Opäť som sa nadýchla nášho domčeka plného chatovej atmosféry, rodinnej idylky plnej detičiek (Lujza, Patrik, Ryanko, Rebeka a Marko) a krásnej prírody Vysokých Tatier. Ja s Karin sme si užili tehuľkovanie. Ja to mám ale za pár a tak som sa len poflakovala a Ryankovi sa venovali všetci navôkol. Predsa len som v 34 týždni tehotenstva a to je u dvojičiek veru dosť. Veď ani letieť by som už nemohla, lebo je to dovolené len do 32 týždňa a to platí pre jedno bábetko a nie pre dva. Cítila som sa ale v pohode. Najviac ma trápilo pálenie žáhy a nemohla som sa kvalitne vyspať ale dalo sa to zvládnuť. Bola som tu aj na slovenskom 3D ultrazvuku pre istotu, lebo pri dvojičkách chcem poznať radšej viac odborných názorov. Bola som u svojej gynekologičky a dlho sme si pokecali, lebo ju všetko zaujímalo.

Kleinovcom sme opäť predĺžili zmluvu a dlho pokecali o viacplodovej tehotnosti, lebo s tým máme skúsenosti. Až na rozbitú lampu v detskej izbe (mesiac) sa nič hmotné za dva roky neudialo a aj to dali napraviť hneď ako sa to stalo za rovnaký mesiac. Tak ak by nepovedali tak o tom ani nevieme.

Po dvoch rokoch som stretla Žanetu – teda moju bývalú najlepšiu kamarátku. Strávila som s ňou tri hodiny a všetko sme si vyrozprávali. Veľmi sa ospravedlňovala za svoje správanie a jej príbeh plný alkoholu, cigariet a sexu s kadekým... Teraz je už dva mesiace čistá, býva u mamy a seká dobrotu. Dokonca už tri týždne pracuje ako predavačka v istom butiku. Síce nie je vedúca ako predtým ale po dvoch rokoch nič nerobenia si nemôže zaslúžiť zodpovednú pozíciu. Zmenila ju platonická láska a to k študentovi teológie... Ale asi to nebude opätované, tak dúfam, že ju to nepoloží. Úprimne mi závidí ani nie tak bohatstvo ale Marcusa, Ryanka a to, že som šťastne tehotná dokonca s dvojičkami. Sľúbila som jej pomoc (aj finančnú) ak už bude taká perfektná a pohodová baba ako bola predtým. Tak uvidíme.

Tieto sviatky sme tu boli len na osem dní a išli domov – pre istotu. Domov sme prišli 18.4. A hneď na druhý deň som prišla čaru Facebooku. Veľmi sa mi to zapáčilo a fičím na tom. Je to perfektné vidieť ako si žijú ľudia, ktorých som nevidela aj desať rokov. Vidieť ich fotky, prečítať si ich pocity, zdieľané videá či články. No super. Hneď som si vytvorila závideniahodný profil plný fotiek mojej rodiny a videí.

Alina bola doma v Litve a jej mladší syn Justynas sa ženil. Čakajú totiž bábetko. Za žienku si zobral dcéru profesora filozofie, takže je jeho manželka zabezpečená a teda aj on. Po svadbe sa presťahovali do miestnej vilky... Alina bola z počiatku z toho všetkého v rozpakoch ale sálala z nich láska a tak nie je o čom. Tak má Alina už všetky tri deti ,,naporiadku“ a tretie vnúčatko na ceste.

Prelom apríla a mája Marcus riešil väčšie sedem miestne auto. Kúpil Mercedes Benz (naša obľúbená značka), ročný, biely a dal urobiť svetlofialové kožené obloženie. Dokopy nás to vyšlo na 51000 takže sme opäť ušetrili, že nebolo nové (malo najazdené iba 8500 míľ). Tu sa už všetci pomestíme. Náš ,,starý“ Mercedes sme predali za 19000 libier. Mal najazdených 88000 km teda 54700 míľ. Síce sa s ním Marcus lúčil ťažko ale nepotrebujeme dva autá a máme karavan na dovolenky.

Moja sesternica Šárka išla pracovne na rok do Austrálie. Bude čašníčka a chce chodiť aj na kurz angličtiny. Som zvedavá, či sa z nej vráti lebo Austrália je veľká čarodejka.

Posledný mesiac pred pôrodom som sa cítila ozaj mohutne. Pribrala som dokopy 18 kíl, čo na dvojčatká je tak akurát. Pomoc od Marcusa a Aliny bola nevyhnutná ale naše slniečko Ryanko mi to dosť uľahčoval, lebo je spokojnej povahy. Začína spievať a tak ho učím nielen anglické ale aj slovenské pesničny a básničky a je pri tom veľmi zlatučký. Ja s ním hovorím po anglicky len v prítomnosti Marcusa, inak v slovenčine. Po dovolenke sme nasadili bezplienkový režim – samozrejme ešte len cez deň. Ide mu to celkom dobre. Z rozprávok má najradšej peppa pig, Thomas a zo slovenských jednoznačne Bambuľku.

  1.  Lillien Ariell & Tiffany Yasmin

Moje maličké bambuľky sa narodili 11. mája (taktiež v pondelok) čo bolo len necelé dva týždne skôr. Rodila som spontánne a mala ma na starosti rovnaká pôrodná asistentka ako pri Ryankovi. Lillien mala 2420 g/46 cm a Tiffany 2290 g/44 cm a sú dvojvaječné dvojčatá ale za to celé po tatovi. Prišlo to na mňa ráno o ôsmej a porodila som poobede o 13.30. Obidve sa hneď rozdýchali a rozplakali, takže zo mňa spadol obrovský kameň. Po celý čas bol somnou Marcus a veľmi mi opäť pomohol. Alina bola s Ryankom v areáli nemocnice od rána a Ryanko si videl sestričky už dvadsať minút po narodení. V inkubátore vôbec neboli čo je na dvojčatká rarita. Dievčence boli také krásne a po dvoch hodinách som ich mala pri sebe na izbe – nadštandartke pre manželský pár. Takže som si v noci aj parádne pospala. V nemocnici sme boli šesť dní a to kvôli menšej Tiffany. Obidve krásne papkali a tak nás prepustili o niečo skôr (Tiffany mala pri prepustení 2400 g a trebalo 2500 g). Ani Ryanko nebol veľký ale dievčence boli tak drobučké... Alina chodila do pôrodnice každý deň s Ryankom aj na pár hodín a veľa času trávil s Marcusom. V pôrodnici mali slečny rozdielny režim – teda ak jedna spinkala druhá bola hore (čo bolo dosť náročné na odpočinok a dojčenie) ale po návrate domov sa zosúladili a išlo to ako po masle. Jasné, že to nebolo ako s jedným dieťaťom, ale dosť pomohlo, že už jedno dieťatko mám a aj to, že Marcus je somnou takmer 18 hodín v ,,službe“. Z pôrodnice sme hneď smerovali na cintorín Morganovcov ukázať im naše nové poklady a poďakovať tam hore, že sú krásne a zdravé.

Počas nášho pobytu v pôrodnici sa v detskej časti robila dievčenská izbička. Jedna tam už bola – tá s motívom Disney a Barbey, ale keďže budeme mať dievčence dve (a teraz je to už isté) tak sa robí druhá izba. Tá je v motíve Minnie mouse, Hello Kitty, šmoulinka, Fifi (kvetinka), Me to you... Zariadenie má podobné ako v ostatných dvoch izbičkách akurát farba je ladená do ružova a červena. Pri príchode z pôrodnice som bola nadšená a jedna izba je krajšia ako druhá... Rozhodli sme sa, že táto nová izba (ružovo-červená) bude Tiffany a tá vedľa (fialová) bude Lillien.

Ná prvý ponemocničný týždeň došla aj moja mamka a ocko na pomoc, aby bola pohodička a všetci sme si zvykli na pribudajúce starosti a povinnosti. Na mne bolo hlavne dojčenie, odpočinok a sem tam sa vyblázniť, poučiť, pomojkať s Ryankom, aby sa necítil mimo. Všetko sme si fotili a prvé profi zábery od Robbieho sme mali na desiaty deň našich dvojičiek. V nedeľu 24.5 sme robili aj krst a s tým spojené uvítanie do života. Opäť to bolo v kostole kde sme sa brali a kde mal krst aj Ryanko.

Dievčatká som od začiatku obliekala nerovnako. Hoci sa mi to celý život obliekať deti rovnako páčilo, keď som sa mala rozhodnúť tak vyhralo to, že na trhu je toľko prekrásnych vecičiek a doplnkov, že by som chcela všetky čo sa mi páčia a tak pri dvoch dievčatkách sa to dá. Veď na čo by som mala 40 šatiek, ktoré by nevynosili... Tak mám 20 + 20 šatiek a vynosenie je dvojnasobné. Nakupovať oblečenie milujem či už je to formou obchodu, katalógu alebo cez internet. Vecičky odkladám pre štvrté bábetko (nevieme pohlavie...) alebo pre blízku rodinu, či priateľov. Na oblečenie pre dievčence som dala k dátumu pôrodu necelých 2200 libier a to som kupovala všetko len do šesť mesiacov. Ale na 3-6 mesiacov ešte budem dokupovať, lebo mám na to ešte čas, keďže su maličké. Výbava potrieb a doplnkov (dva postieľky, dvojitý kočiar – sedadlá sú za sebou, dva autosedačky, dva video monitory, dva vaničky...) nás vyšla zatiaľ na 2400 libier a to bude treba čochvíľa dva jedálenské stoličky, dva chodáčiky, dva nočníčky... za ďalšiu tisícku. Za dva rôčky som minula na garderóbu pre Ryanka (a dúfam, že aj ďalšieho nášho chlapčeka, ktorý bude ,,dediť“ totálne zachovalé veci) takmer 6000 libier.

Ryanko bol počas tehotenstva na príchod sestričiek pripravovaný a tak so žiarlivosťou sme problém nemali. Mal okolo seba ľudí, ktorí sa mu celý deň venovali a tak nebol mimo. Mojej mamine bolo veľmi ľúto odchádzať od mojich pokladov ale čakala ju doma ostatná rodina a tak pomáhala aj Karin aj Veronike s deťmi.

Keby som mala popísať dievčatká. Tak Lillien má po mne nos (špicatý) a Tiffany ma ako gombičku po Marcusovi. Očká majú úplne rovnaké – čokoládové po Marcusovi a Tiffany je takmer holohlavá a Lillien ma vláskov oveľa viac. Pusinky majú rovnaké po tatikovi. Väčšinou kojím dievčence spolu, teda jedna je na jednom prsníku a druhá na druhom. Marcus mi ich stále priloží a podloží pod ne vankúše, aby nám bolo pohodlne. V noci vstávame 2-3 krát čo je ešte v pohode a stále vstane aj Marcus. Tak ako aj Ryanka tak aj dievčatá nekúpem každý deň (ale každý druhý), len keď je dusno alebo sa Ryanko spotí alebo zašpiní v pieskovisku. Milujem vôňu bábetiek.

Šokovala nás smrť Michaela Jacksona. Keďže sme mali zakúpené lístky pre celú našu koncertnú partiu na jeho koncert v Londýne boli sme riadne sklamaný z toho čo sa stalo. Tak sme sa tešili no asi to tak malo byť ale zostane večne živý v jeho piesňach... Peniaze nám prišli po siedmych mesiacoch.

Ryanková oslava druhých narodenín sa niesla v znamení autičiek Cars. Ozdoby sme si taktiež prenajali a to za takmer 300 libier. Boli na nej opäť naši známy a bolo super. Ryanko si to už užil, veď už má dva rôčky a veľa už chápe. Veľa času sme strávili v záhrade, kde sa konala hlavná oslava, keďže bolo veľmi pekne.

Marcusove okrúhle tridsiate narodeniny sme oslávili z časti doma a z časti v snooker bare. U nás doma bola partia: Robbie, Cindy, Jason, Adrián, Sandra, Oliver, Kasia, Simon, Leoš a Eliška. Po dvoch hodinách posedenia na záhrade sme išli my dospelý do Snooker baru v meste. S deťmi zostala Alina. Ja som bola do deviatej ale Marcus do pol jednej. Riadne si to užil a v podstate sa hral celý večer biliard a šípky.

Ryanko nastúpil od septembra do škôlky ale to len na dopoludnie – na tri hodinky. Chceli sme, aby sa viac oťukal medzi deťmi. Je to v Orpingtone a vola sa to fun club. Mesačne platíme 835 libier za v podstate 60 hodín čo je tam. Je to preto, lebo ešte nemá tri rôčky, potom to bude asi o 150 libier menej. V škôlke je nadšený a prvopočiatkové plače u nás ani neboli. Viac by mi vyhovoval slovenský systém ale čo už. Sme radi aj za tri hodinky. Do a z škôlky ho vozia väčšinou Alina alebo Marcus. O dvanástej prídu domov a ide spinkať. Spí dve hodinky a poobede nasleduje klasická rodinná pohoda – záhrada, bazén, detský svet, rozprávky, mojkania (už aj so sestričkami). Spinkať chodí o ôsmej.

Sandra nastúpila opäť do Hamleys a o Leonka sa stará naša Kasia, ktorej dáva stovku mesačne. Kasia bude doma a okrem svojho Damiánka a Leonka sa stará ešte o Kingu (kamarátkinu dcérku). Aspoň si trošku privyrobí, keďže jej fabrika zkrachovala. Takže má veselo a tak raz do mesiaca ich berie k nám na celý deň sa vyšantiť. A nám je veselšie tiež.

Nasledujúce týždne boli úplne pohodové, samozrejme zamerané na detičky. Takmer denne som si Skypovala s rodičmi, či so súrodencami a sem tam už aj so Žanetou. Tá si predsa ulovila toho teológa. Našťastie pre ňu študoval len katechézu a nie za kňaza a tak to nebol problém. Sú spolu dva mesiace a Žanete sa darí odvykačka od ,,zlého sveta“. Marcus mi hovoril, že ak budú spolu do septembra a ona bude stále poslušná zaplatí im dovolenku a tak sa aj stalo a išli na Cyprus do Agia Napa.. .a ona tam otehotnela a to na prvý šup s ním. Predtým vraj sex spolu nemali len peting. Takže je Braňo šikovný (alebo nešikovný ?). Keďže je jej Braňo v poslednom ročníku na bohosloveckej fakulte budú to mať ťažšie. Ale svadbu vraj chystajú.

Karin porodila prvého októbra dievčatko Bianku (3720g/53 cm). Gabriel má ,,trefu“ na samé slečny... Aj keď sa narodila v podstate v termíne, ktorý mala 5.10 mala problémy s črievkami a musela ísť na druhý deň na zákrok. Celá rodinka sme boli z toho vystrašený, ale dopadlo to dobre a následky mať nebude. Karin ju porodila cisárskym rezom, pre istotu.

Ryanko v dvoch rokoch a dvoch mesiacoch už používal záchod a nočník ako samozrejmosť a dokonca cez deň spinkal už bez plienky. Rozprával už pekne vo vetách v angličtine a vo frázach v slovenčine. V slovenčine je na úrovni Marcusa, z čoho sa on strašne smeje... Je veľký zabávač a už teraz miluje akrobacie. Cvičíme denne a je to v rámci hry. Je veľmi pevný a ozaj fyzicky šikovný na svoj vek. Je to jeho asi najväčšia črta. Asi už viem na aký krúžok ho dáme... A viete čo robí? Ponožky si vysúva tak, že prsty má úplne skrčené. Nemôžeme ho donútiť to nerobiť. Ponožiek má preto trojnásobný počet, lebo sa rýchlo potrhajú. No taký zlozvyk...

Kojenie dvojičiek fakt zaberá dosť času. Už po dvoch mesiacoch zo mňa vycucali nadbytočné kilá a tak mám opäť predtehotenskú váhu 53 kg (a to som pribrala 18 kíl!). Milujem ako sa môžem pozerať mojim dievčatkám do očí keď ma papajú... Spinkajú ukážkovo tri krát denne po dve hodinky a od štvrtého mesiaca sa v noci budíme len na jedno dojčenie – čo je super. Vývojovo sú na rovnakej úrovni ako bol Ryanko. Akurát Lillien mala svoj prvý zúbok už v piatich mesiacoch, Tiffany ju nasledovala po piatich týždňoch. Väčšia papkačka je Lillien, ktorá od šiesteho mesiaca zjedla všetko čo ste jej dali, Tiffany vymýšľala o trošku viac, ale aj tak dobre oproti ostatným maminám čo sa trápia, lebo ich deti nechcú nič jesť.

9.11 sa vydávala Žaneta za svojho Braňa. Svadbu mali v malom kostolíku v dedinke Hrabušice. On odtiaľ pochádza a bude to ich spoločný domov – spolu so svokrovcami... a to bude kameň úrazu. Braňo poctivo študuje a ona zatiaľ chodí do práce a vedie solídny život. Škoda, že som nemohla byť v tento jej deň s ňou, predsa len ešte si netrúfame cestovať aj keď majú dievčatá šesť mesiacov už. Ona to chápe a najviac si váži, že sme opäť v kontakte a že má super obdobie. Marcus jej poslal svadobný dar a to päť dňový pobyt v hoteli Permon all inclusive (530 eur) a k tomu 1000 eur hodnotu – môže si objednať čo len chce pre bábetko od nás z Anglicka a my jej to pošleme, prípadne dovezieme na Veľkú noc. Viem, že je nakupovacia maniačka tak sa veľmi tešila a 1000 eur je dosť. Na svadbe sa jej stal úraz. Keď zametali rozbitý tanier a ostatný im do toho kopali (vychodniarsky zvyk) tak sa jej jeden črep dostal do členku a tak bola v deň svojej svadby na chirurgii a to dvakrát. A nemohla vôbec tancovať. No hrozné – nevestu ešte na stole nemali.

Šárka sa v Austrálii zaľúbila do miestneho (Melbourne) developera... Už s ním aj býva v jeho byte na 28. poschodí... Prajem jej to úprimne, lebo viem, že to je hlavné či je medzi nimi láska a nie peniaze. Mne to vyšlo a verím, že to vyjde aj jej. S tým tam nešla, viem to.

17. 11. 09 mala naša firma Trinidad Ltd. výročie desať rokov. Pompézne sa to oslávilo v Chelsfield golf park – teda tam, kde sme mali svadbu, lebo sme boli spokojný. Oslavy sa zúčastnili všetci zamestnanci a ich partnery. Všetkých zamestnancov v šiestich anglických pobočkách je dokopy štrnásť, teda sme taká rodinná firma. Prišli aj Ellis (správca Maracay bay), Jullien a Austin z Trinidad a Tobago. Všetci čo sú tu od začiatku (piati) dostali prémiu 1000 libier a ostatný 100 eur za každý odpracovaný rok. Teda dokopy prémie Marcusa stáli necelých 7000 libier. Oslava vyšla na niečo vyše 3000 libier. Takže sa v podstate vošli do rozpočtu 10000 libier na výročie.

Marcus aj naďalej pracoval len hodinku denne a to v pracovni. Vybavoval všetko potrebné a zároveň kontroloval svojich zamestnancov. Rok 2009 znamenal aj pre našu firmu menšiu finančnú krízu. Pokles dovoleniek bol o 17 % oproti minulému roku. Aj tak to je dobré číslo, keď sa pozrieme naprieč krajinou koľko firiem a podnikov krachuje. Uvidíme čo prinesie nasledujúci rok.

Alina sa stala trojnásobnou babkou 18.11. Jej synovi sa narodil Jonas. Opäť to veľmi prežívala a už sa na nich teší keď príde na Vianoce domov do Litvy.

Na vianočné sviatky prišla celá rodinka k nám. Gabriel išiel na aute, lebo predsa Bianka má len dva mesiace a na let je ešte maličká. Rozmýšľali či vôbec prídu ale Lujza a Rebeka sa tu veľmi tešili a tak ich nechceli sklamať. Takže sme boli všetci pokope. Atmosféra bola približne ako pred dvoma rokmi len tých šantiacich alebo plačúcich detí bolo o čosi viac, veď pribudli Marko, Bianka, Lillien a Tiffany. Boli sme veľká rodina. Síce sme sa už trošku tlačili ale na chvíľu sa dá – bolo nás 8 dospelých a k tomu 8 deti. Keď ešte prišiel Oliver, Kasia a Damiánko (deviate dieťa)... Ale o tom sú sviatky, aby sa celá rodina stretla, zabavila, porozprávala. Prelom rokov prekvapil Anglicko sneh a to hádam ešte nezažili. Normálne kalamity boli. Naši odchádzali siedmeho januára a bolo to dosť náročné, hlavne pre Gabriela, ktorý išiel na aute. Veľa času sme trávili na záhrade a deti si užívali sneh a my dospelý tiež. Kúpili sme im sánky, boby a aj miniskúter. Aj keď vieme, že ich tu v Anglicku využijú málo. Ryanko bol celý bez seba, lebo to bolo pre neho prvykrát čo sa takto šalil. Tých pätnásť dní čo tu boli zbehli akosi rýchlo. Všetci si rozdelili úlohy tak, že bol vždy poriadok, navarené a deti obklopené aktivitami. Síce sme spali dosť málo, lebo sme sa veľa rozprávali, hrali poker či biliard aj tak som bola plná energie. Naše detské kráľovstvo bolo naplno využité – hlavne to interiérové. Ešte keď nebol sneh sme deti naobliekali a išli von na trampolínu, šmýkalky, do domčekov, na elektrickú motorku... Ale nie je to ono, keď je takáto zima.

V roku 2009 sme opäť pomohli dvanástim slovenským rodinám a to tentokrát sumou 11 000 libier (trošku menej vďaka kríze). Tento rok bol hrozný pre malinkú Klaudiu, ktorej sa koncom októbra rapídne zhoršil zdravotný stav a začiatkom decembra zomrela... Ona bola spúšťač našich charitatívnych činností a je nám veľmi smutno ako skončila. Mala len desať rokov. Mamine sme poslali dojemný list a poukážku do parížskeho disneylandu, aby sa trošku rozveselili a spríjemnili chvíle aj ich mladšiemu synovi Dominikovi, ktorý má cystickú fibrózu. Och jak som šťastná, že moje detičky sú zdravé.

Silvestra sme opäť oslávili na nábreží Temže ako pred dvomi rokmi. Mala som stavy úzkosti, predsa len teraz som mala doma s mamkou už tri deti. Ale všetko bolo v poriadku a anjeliky spinkali a nepotrebovali ma.

V januári som sa zaregistrovala aj na slovenský Modrýkoník. Je to stránka pre mamičky a síce aj keď nie je taká super ako facebook aj tam sa nájdem. Samozrejme naše fotky rodinky (domu a outfitov) majú veľký úspech... Sem tam natrafím na totál antimatky čo ma vedia riadne nahnevať. Deťom sa nevenujú, nič ich neučia (veď na to sú škôlky a školy...), len sa sťažujú na nízky rodičovský príspevok (to môžu byť rady, lebo nikde v Európe to tak nie je)... chudák deti.

Rok 2010 začal správou, že Sandra čaká bábetko. Odhodlávala sa na to tri roky, lebo Leonko bol náročné dieťa a aj obdobie vzdoru má ťažké. Náš Ryanko je pokojný a snáď ho to obíde. Bábetko čaká začiatkom augusta. Aj sa toho bojí, no aj sa teší. A ja budem opäť krstnou mamou... ako som aj Leonovi.

Žaneta má zlé výsledky triple testu, ktorý sa robí v šestnástom týždni. Bola z toho hotová. Morfologický ultrazvuk potvrdil mierne zaostávanie dieťatka a vývinovú chybu ľavej rúčky. Bude to dievčatko, ale bude mať len kyptík. Príčina je nejasná. Ukľudňovala som Žanetu, nech to nevzdáva, nech sa neobviňuje, že malinká bude určite inak zdravá a že bude rozkošná a bude z nej mať radosť. No je to ťažký údel. Ukľudňovala som ju ale rovnako mimo by som bola ja, keby môjmu dieťaťu zistili niečo také.

Valentýna sme oslávili v reštaurácii Fifteen známeho šefkuchára Jamieho Olivera. Bol to skvelý zážitok, len škoda, že som ho nestretla osobne, lebo ho mám rada a výber bol môj nápad. Opäť som sa cítila taká nesvoja, lebo moje (naše) tri deti boli len s Alinou. Ale aj my si zaslúžime trochu vypnúť a zresetovať sa.

26.2.2010 sme boli celá partia na koncerte Lady gaga. Ako osobnosť ju neznášam no pesničky má skvelé. Sme sa riadne zabavili všetci a my s Marcusom sme sa odreagovali od troch detičiek. Milujem chodiť na koncerty a vždy som si hovorila, že keby som mala peniaze tak chodím často.

Naše piate výročie sme oslávili plavbou luxusnou loďou po rieke Temži. Išlo sa od nášho Chelsea Harbour až po Woolwich. Plavba trvala šesť hodín a vkuse sme kecali o naších začiatkoch. Som taká šťastná, že aj po piatich rokoch si rozumieme, vôbec sa nehádame, máme veľa spoločných záľub, Marcus mi je oddaný a verný a ja jemu tiež. Marcus vôbec nespomína iné ženy a aj keď niekde ide kočka a ja ho na to upozorním (mne sa ženy veľmi páčia) tak sa pozrie, tichučko prikývne ale nezaťažuje ma pripomienkami typu: je mladšia, chudšia či má pevnejšie prsia... On ma má rád takú aká som a na to, že mám tri deti som v pohode – aj keď prsia a bruško sú na tom najhoršie... ale za to mám tri poklady (zatiaľ).

Keď mám porovnať vývoj dievčat tak Lili bola vo všetkom o kúštik šikovnejšia. Chodiť začala v jedenástich mesiacoch (presne) a Tiffany týždeň po narodeninách. Aj rozprávať vedela skôr ako Tiffany či Ryan.

Na veľkonočné sviatky sme sa už odvážili ísť na Slovensko. Išli sme tam priamo, bez zastávok karavanom. Alina mala k dispozícii náš dom pre jej rodinu (prišli aj jej tri vnúčatká). Naše dievčence tak po prvykrát spoznali druhý domov. Rodičia mali ako vždy dovolenku tak my veľa pomáhali a jeden celý deň sme boli aj v mojich obľúbených Tatrách. Je mi ľúto, že domček si môžem užiť len 2-4 týždne do roka (záleží od roka), lebo je nesmierne útulný a presne podľa nášho štýlu. Pochodili sme aj po návštevách –u Gabriela, Veroniky a Žanety.

Žanete sme doniesli všetky vecičky čo si poobjednávala z Anglicka. Svokru jej teda nezávidím. Ešte nemajú ani malé a už sa im riadne montuje do života a od prvej chvíle ju nemala rada. Dáva jej za vinu, že bábetko nebude tak celkom ok a že akú má minulosť... že sa za ňu hanbí pred kolegyňami... Jej Braňo je na jej strane (zatiaľ) ale nesie to ťažko. Žaneta je od marca už doma, teda so svokrou, ktorá teraz už pol roka maroduje na ženské veci. Braňo je buď v škole, v práci (robí vrátnika) a musí písať diplomovku a učiť sa na štátnice a teda je so Žanetou málo. Dom má len jednu kuchyňu a Žaneta nevie variť a jej ,,druhá mama“ ju furt aj preto kritizuje. No poviem vám – má to ťažké a po pôrode to bude ešte horšie... Braňo sa mi zdal taký slušniačik, máločo povedal ale asi Žaneta takého potrebuje, lebo jednoznačne je u nich hlava rodiny ona (alebo svokra?).

Boli sme aj na hrobe malej Klaudii a u nich na návšteve. Aj napriek tomu, že som sa bála aké to bude bolo super a naše deti jej dodali silu bojovať s ťažkým osudom. Rozhodli sa, že sa ešte pokúsia o bábetko.

Sviatky boli tradičné, rodinné, plné detského smiechu, pesničiek, debatiek, hier ale aj plaču. Naše slečny totiž dostali obidve laryngitídu. Prvú hodinu záchvatov som bola v šoku ale po telefonáte Karin som sa ukľudnila. Jej Lujza to mala už 12 x a Rebeka 3 x. Tak som robila všetko čo mi radila a pomohlo, ale noc bola dlhá a bezsenná. Na druhý deň som išla k pediatričke ich prihlásiť a dala mi Rektodelt (čípky do zadočku), takže som bola kľudná. Chodím k rovnakej pediatričke akú som mala ja a keďže som tu nebola asi osem rokov dlho sme sa rozprávali. S Ryankom som u nej doteraz nebola, lebo nebol dôvod. Ale teraz bol na preventívke. Marcus bol celý čas somnou.

Dominik (môj bývalý) sa po piatich rokoch rozvádza a tak v podstate prišiel o dcérku Michaelu (4 a pol) a syna Dominika (3). Ukončila to jeho žena - vraj zo dňa na deň jej skončila trpezlivosť s ním... To mám od Žanety.

Domov do Londýna sme dorazili 13. apríla, teda dva dni pred tým ako vybuchla islandská sopka. Všetky lety boli zrušené na štyri dni. Nás sa to netýkalo ale Oliver s Kasiou mali ísť do Egypta na dovolenku tak boli z toho hotový, lebo let mali dvadsiateho prvého – teda lety boli už povolené a tak mali šťastie. Ale týždeň žili v obavách, že im dovolenka prepadne. Ale dopadlo to dobre, takže sa mohol Damiánko prvykrát vyšantiť v mori. Mali tam ale problémy, lebo mal maličký tri dni črevné problémy a museli vyhľadať až lekára. Damiánko trochu schudol a nemohol sa šaliť, lebo bol slabý ale teraz je všetko ok.

Narodeniny našich slečien sme strávili len tak skromne – zatiaľ. Veľká oslava bude o mesiac – spoločná s Ryankovými tretími narodeninami, aby tu mohla byť aj celá moja rodina.

Žaneta porodila o dva týždne skôr – 16. 5 a jej malinká sa volá Mia a narodila sa cisárskym rezom. Mala 2640 g/47 cm a má kýptik na ľavej rúčke, tak ako to ukázal ultrazvuk ale inak je krásna. Trošku chudunká ale pekná na tváričke. Mia bola aj tri dni v inkubátore a na všetkých možných testoch, kvôli vylúčeniu nejakého genetického ochorenia ale nič sa nepotvrdilo. Po príchode z pôrodnice mal Braňo hneď štátnice – tak to museli byť preňho riadne nervy – toľké novinky v živote za jeden rok: svadba, koniec školy, dieťa... Ale zvládol to a mohol si oddýchnuť a venovať sa rodinke. Len keby jeho mama toľko nehučala: ako ju majú držať, ako má kojiť, čo má obliecť, ako ju má umývať, čo jedla že malinká plače... No hrozné.

Veľkolepá narodeninová oslava našich troch detí bola 5.6. Prišli všetci: rodičia, Gabriel s rodinou, Veronika s rodinou, Oliver s rodinou, Sandra s rodinou, Eliška s rodinou, Alina, Steve Richmond s manželkou, kolegovia z Trinidadu s deťmi, rodina Phyllipsových, Robbie a Cindy, Jason, ujo a teta zo Selby, pani učiteľka Claire Forrald a dvaja chlapčekovia zo škôlky (Bryan a Ronald) s mamkami. Dokopy nás bolo 30 dospelých a 19 detí. Akurát chýbala Žaneta s rodinou, ale jej Mia sa akurát ,,vyliahla“ a je nemožné cestovať s trojtýždenným bábetkom, tak nabudúce. Bolo prekrásne a tak celá naša záhrada bola vydekorovaná. Tentokrát v motíve šmolkov. Aj detičky aj ja s Marcusom sme mali šmolkovské kostýmy. Celá dekorácia stála 510 libier na prenájom. Tým, že sme to oslavovali spolu tak sme čo to aj ušetrili ale aj tak nás tento deň vyšiel na 3860 libier. V cene sú aj cestovné náklady pre moju rodinu, dekorácie, jedlo a darčeky pre deti. Jedlo nám pripravoval jeden slovák René, ktorý už štyri roky pracuje v anglickej reštaurácii v Readingu a koláče opäť Hanka, ktorá nám piekla aj na našu svadbu. Jedlá boli slovensko-anglické špeciality a niektoré ingrediencie doniesol Gabriel na aute (bryndza, hríby,). Stoly boli preplnené rôznymi predjedlami (pomazánky, studené mäsové rolády, biftek), šalátmi (pórový so šunkou, kukuricou a majonézou, coleslaw, tsatsiky, klasický zemiakový šalát), polievkami (krémová hríbová polievka v bochníku chleba, slepačia polievka s domacími rezancami, kapustnica, hrachová polievka s udeninou a praženou cibuľkou), hlavnými jedlami (knedlo-vepřo-zelo, bryndzové halušky, cottage pie, hovädzie plátky s Yorkshire pudingom a dusenou zeleninou, losos na víne, Shepherd pie, Lancashire hot pot) a dezertmi (krémeš, veterník, punčové rezy, čokoládový špic, grilážové kocky, jadrové parížske rožky, šuhajdy, metrový koláč, Brownies, jablkovo-višňová štrúdľa). Bolo toho strašne veľa ale zase nakrmiť cez 40 ľudí dá zabrať. René tu bol od piatka rána a vkuse pracoval v našej kuchyni (zaplatili sme mu 350 libier na ruku) a v sobotu počas akcie aj servíroval do noci a staral sa o jedlo. Slávnosť začala v sobotu o tretej a trvala až do noci. Bolo super. Deti sa vyšantili v našom záhradnom detskom raji. Dospelý sa kúpali, popíjali, pojedali a zoznamovali sa. Dokonca tu vznikol aj párik a to Jason a učiteľka Claire. Ona je rozvedená a bezdetná. Boli spolu v kuse až do jedenástej a mala som z nich veľkú radosť. Po rokoch samoty, kedy mal len najlepšie kamarátky to snáď bude láska ako hrom. A učiteľka je zlatučká a v podstate sa k nemu aj hodí. Robbie celú akciu profesionálne fotil. Cindy bola viacej utiahnutá, ale nie je sa čo diviť. Už takmer štyri roky sa snažia o bábetko a nič. Má problémy so štítnou žľazou a zrasty na vaječníkoch a tak už roky chodí k špecialistom. Robbie má zase nekvalitné spermie... A tak im asi nič neostáva len umelé oplodnenie. Cindy tu videla toľko detí... a bolo jej smutno a povedala si, že už nebude čakať a začínajú to riešiť. Som šťastná, že tu mohli prísť všetci a že sa všetci skvele bavili a nebol žiaden problém (teda okrem smutnej ale odhodlanej Cindy). Oslávenci boli úžasný. Ryanko vydržal až do konca (do jedenástej) a bambuľky sme dali spinkať o deviatej (pre ne to bolo neskoro, lebo inak mi chodia spať o siedmej). Cítila som sa fantasticky a priala som si, aby k mojim trom anjelikom pribudol ďalší. Už je pomaly čas...

Dievčence som dojčila trinásť mesiacov. Prvá sa odstavila Tiffany a po štyroch dňoch som odstavovala aj Lili. Menzes som tentokrát dostala po roku od pôrodu (deň po narodeninovej oslave). Po Ryankovi som mala menštruáciu bezbolestnú no len šesť krát, lebo som potom otehotnela. Teraz to opäť brutálne bolí.

V júli (3.7) sme išli na grécky ostrov Thassos. Išli sme lietadlom a bola to pre dievčatá premiéra. Išla s nami aj Alina na výpomoc. Boli sme tam sedem dní (čo s troma maličkými deťmi úplne stačí). Bývali sme v hoteli Alexandra beach spa resort v stredisku Potos na juhu ostrova. Mali sme objednaný dvojspálňový apartmán. Alina spala s deťmi na izbe a my s Marcusom sami – pre romantiku. Pre deti tam boli animátori v mini klube a ihrisko a tak sme si našli čas aj na sebazveľaďovanie. Inak sme strávili dovolenku aktívne na pláži, kde bol krásny piesok. A deti sa krásne vyhrali s pieskom, vlnami a morom ako takým. Boli sme aj na vyhliadkovej plavbe dookola ostrova ale bolo to pre deti veľmi únavné, ale my sme si to užili (hoci často so spiacimi deťmi v rukách). Na jeden deň sme si prenajali auto a pochodili ostrov aj vo vnútrozemí. Najviac ma dojal kláštor Archanjela Michaela na útese (pod ním bol zraz k moru). Obliekli sme si pásikavé pyžamá a išli na obhliadku. Ako väzni. Let domov bol trošku komplikovaný, lebo malo lietadlo meškanie vyše dvoch hodín. Domov sme sa vracali vysmiaty, lebo to bolo super. A ja som dobehla Marcusa a moje detičky vo farbe kože (oni sú mulati všetci)... Táto dovolenka nás vyšla na 4100 libier.

Sandra porodila svoju Stellu o týždeň neskôr a to 12.8. Už sa nevedela dočkať konca. Chválabohu toto tehotenstvo nebolo tak komplikované ako pri Leonkovi, kedy jej bolo vkuse zle. Stella mala 3760 g/53 cm a narodila sa cisárskym rezom. Sandra pribrala 23 kíl a na konci dosiahla 101 kíl... Počas jej pôrodu bol Leonko u nás a aj u nás spal a veľmi si to užíval. Veď je to moje krstniatko a milujem ho. Leonko je však riadne číslo, je oveľa aktívnejší ako môj Ryanko. Hoci fyzicky je na tom lepšie môj Ryan (akrobacie, rýchlosť...). Môj ale nemá také výpady, vzdory a agresiu.

V auguste (18. 8) sme išli do Chorvátska a to karavanom. Alina nemohla chýbať. To je práca čo? Bola to ďaleká cesta (18 hodín šoférovania + prestávky) s vyše 1700 km na Plitvické jazerá. Ako cieľ sme si vybrali ostrov Brač a konkrétne Zlatni Rat. Po ceste sme sa však zastavili na prekrásnych Plitvických jazerách. Tam sa natáčal Vinettou. Spali sme tu dve noci v Ethno Houses Plitvica Selo. Je to štvorhviezdičková zrubová chata. Výlet na jazerá bol s troma malými deťmi obtiažny, no nezabudnuteľný. Ako inak sme vkuse fotili. Rozdelili sme si to na dva dni a bolo to dobré rozhodnutie. V nedeľu (22.8) sme už išli do spomínaného strediska Bol - Zlatni Rat vzdialeného od Plitvických jazier takmer šesť hodín cesty. Na ostrov sme išli trajektom zo Splitu do mesta Supetar. Tu sme strávili šesť dní v hoteli Zlatni Rat beach hotel, ktorý je priamo na pláži. Tento rezort, pláž a hotel nám odporučili Robbie a Cindy, ktorí tu boli na svadobnú cestu. Tak sme si to zabookovali už takmer rok dopredu. Bolo super a táto pláž je ideálna pre deti s postupným zrazom a aj keď tu boli kamienky a hlava na hlave aj tak bolo dobre. Na ceste naspäť sme išli okolo Diokleciánskeho paláca v Splite a potom šupom do Stuttgartu, kde sme si dali jeden deň oddych. Menšiu zastávku sme mali v Lublane v Slovinsku, kde sme si dali večeru a prespali v hoteli Design hotel mons. Na druhý deň ráno sme už išli do Stuttgartu. Samozrejme, že sme ako prvé išli navštíviť Mercedes Benz múzeum. Veď to je obľúbená značka môjho Marcusa. A keďže polhodinku odtiaľto je aj Porsche múzeum hádajte či sme ho obišli – nie. Aj Ryanko bol ako vo vytržení a aj mne ako žene sa to páčilo. Spali sme v kempingu blízko Mercedes Benz Arény – Cannstatter Waser. Na druhý deň sme už išli priamo domov. Domov sme prišli unavený ale šťastný, že sme strávili super dva týždne. Táto dovolenka nás vyšla 5150 libier.

Čo sa týka oblečenia, tak túto letnú sezónu mali dievčence (každá): 17 šiat, 7 sukničiek, 8 leginky, 4 rifle, 5 šortky, 3 nohavice, 7 tričká s krátkym rukávom, 4 body s krátkym rukávom, 8 tuniky, 4 tričká s dlhým rukávom, 4 body s dlhým rukávom, 6 mikinky, 2 teplákové súpravy, 3 tepláky, 2 krátke a 4 dlhé pyžamká, 4 plavky, 8 klobúčiky, 3 silonky a 10 ponožiek. Mali 4 sandálky, 3 poltopánky, 3 balerínky, 3 botasky, 1 gumačiky a dva papučky. Ryanko mal: 4 teplákové súpravy, 14 tričká s krátkym rukávom, 6 tričká s dlhým rukávom, 6 mikinky, 4 rifle, 6 šortky, 5 nohavíc, 2 nohavice na traky, oblek, 4 tepláky, 2 krátke a 4 dlhé pyžamká, 3 plavky, 3 šiltovky, 3 klobúčiky, 10 slipy a 15 ponožiek. Mal 4 botasky, 3 poltopánky, 3 sandálky, dva plátenky, 1 gumáčiky a dva papučky. Ryanko je na svoj vek veľmi malý a rastie veľmi pomaly. Nosí veci na dvojročného ale čo už ani Marcus ani ja nie sme bohvieako vysoký. Zato Leonko je vyšší od neho o hlavu a to je len 8 mesiacov starší. Ale Leon to má po Adriánovi, ktorý má 186 cm a Sandra 171 cm (zato my 178 a 166 cm).

4.9 mala maličká Stella krstniny a konali sa u nás doma na záhrade. Prišlo jedenásť hostí z ich strany. Deti si to užili a dospeláci (Sandrina a Adriánová slovenská rodina tiež). Dokonca u nás spali aj ich rodičia (v hosťovskej a obývacej izbe). Oslavu som zacvakala ja ako krstná a bolo to 720 libier + sme jej dali všetky vecičky po našich dievčatách a to sú tisíce libier...

Ryanko začal druhý ročník škôlky a už je tam zohraný. Pani učiteľka je šťastná s našim Jasonom a toto leto boli spolu v Miami. Len tak ďalej, lebo je to Jasonov najvážnejší vzťah. Ryanko vie plynule po anglicky aj po slovensky a som nesmierne vďačná, že môže vyrastať v dvojjazyčnej domácnosti. Veď koľko rokov som musela študovať angličtinu ja, aby som vedela plynule. Teraz po šiestich rokoch čo žijem angličtinou už mám aj sny v tomto jazyku a žiaden problém. Ak sa s deťmi rozprávam po slovensky (napr. pri učení slovenských básničiek a pesničiek, pri návšteve Sandry, Elišky alebo Olivera, v Poprade...) tak Marcus takmer všetko rozumie ale povedať vie len pár fráz. S deťmi spievame toľko, že už sa to nalepilo aj na neho...

Na naše štvrté výročie sme boli s deťmi v Thomaslande – neďaleko Birminghamu (Drayton Manor Park). Možno, že je to neobvyklé ale tak sme to cítili. Vstávali sme skoro, aby sme si to čo najviac užili. Jasné, že najviac mal radosť Ryanko, ktorý už všetkému rozumie. Lillien a Tiffany sa vozili v kočíku a len tak kukučkovali. S Marcusom sme sa striedali, kto pôjde s Ryankom na kolotoče a rôzne atrakcie. Dievčence mali vstup zadarmo. A určite tu budeme chodiť tak raz za dva roky.

Lili a Tiffany sú krásne slečny. Začínajú bľabotať a hovoria prvé slová (Lili je na tom asi dva krát lepšie). Záhradu si nesmierne užili a je mi ľúto (ako aj každý rok), že už prichádza jeseň (a zima) a že už bude chladno na náš záhradný detský raj. Ale zato aj v interiéry nie je nikdy nuda. Jój milujem svoj dom.

Prvého októbra doniesol Ryanko zo škôlky kiahne... a tak v pribehu dvoch týždňov mali aj Lili aj Tiffany. To bolo trojtýždňová lazáreň. Najhoršie na tom bola Lillien, ktorá mala 39 horúčky a bodku na bodke. Ryanko a Tiffany to zvládli len s miernymi teplotami a vyrážok mali podstatne menej. Na jednej strane mi ich bolo ľúto ale na druhej aspoň to majú už za sebou. Ešteže boli Marcus a Alina pri mne bo keby som bola s nimi sama (ako väčšina mamičiek, ktorých manžel pracuje) tak ma klepne...

Šárka po roku a pól prišla naspäť do Prahy. Ale nie sama. Prišiel s ňou aj jej priateľ Denyell. V Melbourne predal všetko čo mal (akcie, byt, auto) a prišiel do Prahy natrvalo. Jeho developérskej firme sa prestalo dariť (v čase krízy) a tak radšej predal všetko čo mal kým to malo akú takú hodnotu. V Prahe už bol päť rokov dozadu a veľmi sa mu tam páčilo a tak so sťahovaním nemal problém. Prišli tu s hotovosťou 11 milión českých korún, takže nový začiatok bol v podstate ľahký. Kúpili si domček (196 m2) v časti Braník asi päť minút od jej bytovky, v ktorej bývala celý život. Dennyel si našiel prácu v miestnej developérskej spoločnosti a využil tak svoje osemročné skúsenosti z Austrálie. Šárka mu robila asistentku a v podstate na začiatku aj prekladateľku. Teda prácu mali v priebehu týždňa a dom tiež. Takže teraz sa zariadzujú. Dennyel vyrastal bez rodičov. V pätnástich mu zomrel otec a v dvadsiatich štyroch aj mama na rakovinu. Má brata ale ten žije v Dubaji už tri roky (letecký dispečer). Takže ho v Melbourne už nič nedržalo. Šárka naňho netlačila so sťahovaním – bol to jeho nápad a tak, keď končila Šárke zmluva začal všetko ukončovať a predávať. Držím im palce a na jednej strane som rada, že je v Prahe, lebo ju môžem navštíviť aspoň raz za rok. A samozrejme som zvedavá na toho jej pravého...

Koncom októbra (24.10) sme išli do Egypta do strediska Hurghada. Vybrali sme si štvorhviezdičkový hotel Iberotel Makadi Oasis & Family resort v oblasti Madinat Makadi. Síce je hotel vzdialený asi desať minút pešo od pláže ale to nevadí. Inak sa nám veľmi páčilo. Bola s nami Alina, bez ktorej si už dovolenku neviem predstaviť, lebo tri malé detičky, ktorým sa chcete naplno venovať sú dosť. A to je bonus k jej práci (Egypt, Chorvátsko, Thassos, Karibik) a to nie je koniec... Keby zostala v Hamleys tak by nebola nikde... A Egypt treba vidieť určite. Boli tu pred nami Steve Richmond s manželkou a odporúčali nám to (hotel). Je to tak fantastické pre deti – tie tobogány... Strava bola tiež fantastická. Na to, že sme tu boli koncom októbra bolo ešte príjemne teplo, akurát v noci bolo trošku chladnejšie (ako je človek zvyknutý pri mori). Ale pri troch drobcoch je to počasie ideálne, veď batoľatá pri štyridsiadkach trpia. Boli sme tu osem dní. Z toho jeden celý deň sme strávili v púšti na ťavách a štvorkolkách (podobné sme už zažili v Dubaji). Pre deti to bol riadny zážitok. Samozrejme sme nevynechali delfinárium a deti boli nadšené a ja tiež, lebo to bolo po prvykrát, čo som videla takúto šou. Posledný októbrový večer sme boli pozrieť pyramídy v Káhire. Precestovali sme celý deň (tam aj späť) a tam sme boli dve hodinky. Prenajali sme si džíp s anglicky hovoriacim sprievodcom. Byť v Egypte a nevidieť pyramídy... to predsa nejde. Som rada, že sa nám vyhli črevné choroby ale dávala som si na všetko veľký pozor. Domov sa všetci vrátili vysmiaty okrem mňa, lebo som v lietadle mala prvykrát bolesť uší (a to som sa nalietala až až) tak to bolo hrozné. Som ešte dva hodiny po pristáti nič nepočula. Takže celý let sa musel o deti starať Marcus s Alinou bo ja som bola úplne vedľa od bolesti. Až som sa bála, že ohluchnem. No už je dobre. Táto dovolenka nás vyšla na 4970 libier a fotiek bolo opäť neúrekom.

Keď sme sa vrátili z dovolenky tak naše slečny sa sťahovali do svojich vlastných izbičiek. Akurát bola v Londýne Sabrína tak prišla namaľovať aj izbu Tiffany. Na stenu (hlavnú nad posteľou) namaľovala veľkú Minnie, šmoulinku a Hello Kitty každú na vlastnom obláčiku. Bolo to úžasné a trvalo jej to len šesť hodín. Tentokrát to stálo 300 libier. Ešte jednu izbičku nám bude maľovať ale zatiaľ nevieme či chlapčenskú či dievčenskú... Ešteže je Sabrína tak často v Londýne (každý mesiac). Na štvrtú izbu budeme mať zľavu. Opäť nebol problém so spinkaním vo vlastnej izbičke. Urobili sme si rozlúčkový rituál v herni a potom všetci do svojich postieľok. Po večeroch síce chodím po dome s troma video monitormi no mám aspoň istotu. Asi je lepšie dávať detičky spať do vlastných izbičiek čím skôr, aby nebol problém. Lebo poznám kopec maminiek, ktorých detičky s nimi spia v spálni aj do šiestich rokov. Ja mám pravidlo, že deti do manželskej postele nepatria, ak tak ráno na pomojkanie. Moje detičky spali vo svojich postieľkach vedľa mňa a Marcusa (to bol pohľad) a od roka a pol už sami a zvládli to. Kto by nechcel spinkať v takom detskom kráľovstve, veď jedna izbička je krajšia ako druhá.

Osmeho novembra sme boli s partiou (Marcus, Oliver, Kasia, Adrián, Robbie, Cindy, Jason a Claire, Eliška a Leoš) na koncerte Lord of the dance vo Wembley aréne. Veľa sme o nich počuli a boli skvelý. Damiánko spal u nás a tak mohla ísť aj Kasia. Cindy nám oznámila, že konečne po rokoch neúspechu počať prirodzene a po troch nevydarených pokusoch o asistovanú reprodukciu sa to podarilo a je v treťom týždni. Veľmi jej všetci držíme palce, aby donosila zdravé bábetko, lebo jedna vec je počať, druhá donosiť a tretia porodiť...

Zimného oblečenia mali opäť požehnane: dievčatá (každá): 3 overaly, 3 vetrovky, 2 kabátiky, 3 svetre, 5 mikinky, 14 tričká s dlhým rukávom, 3 roláky, 5 tuniky, 2 teplákové súpravy, 5 rifle, 5 nohavice, 3 tepláky, 8 pančušky, 5 pyžamká, 12 gaťky (keďže sa učíme cikať), 3 tielka, 10 ponožky, 3 hrubé čiapky, 3 tenké čiapky, 3 šály a 3 rukavice. Topánky mali: 2 snehuľky, 3 čižmy a 3 botasky. Ryanko mal: 3 overaly, 4 vetrovky, 4 svetre, 5 mikinky, 3 teplákové súpravy, 15 tričká s dlhým rukávom, 3 roláky, 5 rifle, 5 nohavice, 4 tepláky, 3 pančušky, 5 pyžamká, 10 slipy, 3 tielka, 15 ponožky, 3 hrubé čiapky, 3 tenké čiapky, 3 šály a 3 rukavice. Topánky mal 2 snehuľky, 3 zimné topánky a 3 botasky. Za vynosené považujem ak majú nejakú vec 5 x a to je tak na 90 %, ak majú vec 10 x to je tých zbytných 10 percent. Napokon všetky veci sa budú dediť a ak tak čo to popredám cez Modrý koník.

Na Vianoce sme odchádzali 20.12 do Popradu karavanom, aby sme doniesli darčeky. Išli s nami aj Oliver, Kasia a Damiánko. Jasné, že sme mali zimné gumy ale cesty boli dobré. Alina mala vyzdobený dom pre seba a jej rodinku, ktorá k nám do Chelsfield opäť prišla. Poprad je pre mňa jedinečný. Som sa tešila na nich veľmi a aj na ostatné detičky. Sviatky boli plné rozprávok. Ryanko miluje Mrázika (a babu jagu), S tebou mne baví svet, Sám doma, Tri oriešky pre popolušku, Perinbabu... Tak bolo kino s deviatimi detičkami a my dospelý sme si užívali po svojom. Bolo kopec snehu a tak si užili aj dvor. Silvestra sme si užívali v rodičovskom dome a detičky spali v tom našom. Samozrejme vysielačky boli stále s nami. Večer sme si skvele užili. Bolo nás desať dospelých.

Boli sme aj pri Žanete u nich ,,doma“. Dopredu som deti upozorňovala, že nech nemajú poznámky, že nemá rúčku ale oni to brali v pohode. Doniesla som jej maličkej Mii dva tašky oblečenia, papkaciu stoličku po Tiffany (po Lili má Sandra), zopár hračiek a hlavne sme im požičali peniažky na ich bývanie. Konkrétne 15000 eur v splátkach po 200 eur mesačne. S Braňom boli nesmierne šťastný. Hlavne Žaneta, lebo so svokrou sa to už nedá vydržať. Verím, že do dvoch týždňov od svokry zdrhnú. Doplatok na jednoizbový byt má Žaneta od jej mamky (respektíve jej mamka vyplatí dedičstvo už teraz). Takže sme ich v podstate vyhrabali pred rozvodom, lebo tak sa žiť nedá.

Jeden deň sme boli aj na Štrbskom plese sa lyžovať a sánkovať. Pri deťoch sme sa striedali, aby sme aj čo to športovali. Po rokoch my to už chýba. Veď ako teenegerka som bola na svahu cez sezónu každý týždeň.

Rok 2010 opäť hodnotím ako úžasný. Moje tri krásne detičky podrástli, zmúdreli, dievčence začali chodiť a rozprávať, Ryanko je už malý chlapík, navštívili sme tri krajiny, dala som sa dokopy so Žanetou, Sandra a Žaneta majú dievčatká, mali sme obrovskú oslavu... Proste sme si to užili.

Pomohli sme opäť dvanástim rodinám sumou 11 000 libier, ktoré naše peniažky budú potrebovať viac ako my. Veď nepotrebujem ísť do mramorového 5 hviezdičkového hotela (na dovolenke) a minúť tak navyše (oproti tomu ako sa ubytovávame my) aj minimálne 3 000 libier. Radšej tie peniažky dáme niekomu, kto nevytiahol ani pätu zo Slovenska, lebo nemá ani na základné žitie a to nie svojou vinou.

Cestovke Trinidad sa darilo trošku lepšie. Oproti minulému roku (2009) bol nárast o 7 % ale aj tak je to menej ako bol priemer pred finančnou krízou. Teda sme 10% pod priemerom.

Cestou domov sme išli cez Prahu a dva dni sme strávili v Prahe u Šárky a Denyella. Sú pracovne veľmi vyťažený, lebo rozbiehajú veľký projekt ale tak našli si čas. Aj sme u nich prespali. Bola to sranda, lebo nás bolo: štyria dospelý a štyri deti. Jej Denyell je napoly korejčan a tak má exotické črty. Boli tak spokojný a pohodový, že tá energia išla aj na nás. Veľmi im to prajem. Oni o bábetku a svadbe neuvažujú. Teraz musia rozbehnúť biznis a potom to snáď príde.

Domov sme prišli na troch kráľov. Žaneta mi hneď skypovala, že už majú zaplatenú zálohu na byt – dvojizbový (teda jednospálňový na anglický systém). Tak sa poponáhľali... o týždeň sa už sťahujú. Snáď im teraz začne nový život. Hoci jednu výhodu spolužitie so svokrou malo – navarila a teraz sa to Žaneta musí naučiť...

Koncom januára mi meškala menštruácia a som tehotná!!! Bábetko muselo vzniknúť počas našej dovolenky na Slovensku (na prelome rokov). Sme tak šťastní a hneď som to všetkým oznámila. Tentokrát to bolo na druhý šup (prvé dva tehotenstvá na prvý). Prvý nevydarený pokus som ale nejak vážne nebrala. Keď som si ráno umývala zuby, tak ma natiahlo a už som vedela... Marcus je nadšený. Ja len dúfam, že to nebudú opäť dvojičky... Termín mám 30.9.2011.

Na valentýna sme si urobili deň oddychu. Od rána do večera sme ležali s Marcusom v posteli. O detičky sa starala Alina. Jeden deň ničnerobenia neskutočne nakopne... dali sme si aj náš tradičný predmanželský spoločný kúpeľ. Darí sa nám to tak raz do mesiaca – za slobodna to bolo tri krát do týždňa... a to je rozdiel. Teraz som rada, keď sa rýchlo osprchujem a raz do týždňa sa okúpem zatiaľ čo Marcus rieši iné veci. Jedli sme od rána samé lakocinky a bavili sa o iných veciach ako o deťoch, účtoch či problémoch. Dvakrát sme sa aj pomilovali... Milujeme sa tak dva, tri krát do týždňa a je to super. Marcus ma neskutočne vzrušuje. Aj po tých rokoch. Keď ležím vedľa neho, keď sa spolu kúpeme tak mi strašne bije srdiečko tak ako na začiatku v zamilovanej fáze. On tvrdí to isté. Fyzicky vyzeráme rovnako ako v roku 2005, keď sme sa spoznali. Sú drobnosti, ktoré nie sú isté (bruško, prsia, viac vrások) ale je to v pohode. Samozrejme, keď som tehotná je to iné ale tak beriem to tak zo širšieho uhla.

Na výročie nášho zoznámenia (šieste) sme išli celá rodinka do Legolandu (Windsor). Prvý deň sa otvára 15. Marca, tak sme išli na otvorenie novej sezóny. Boli sme na dva dni a spali sme jednu noc v hoteli Legoland rezort hotel. Pre deti to bol skvelý zážitok a dobre, že sme boli na dva dni ,lebo za jeden deň by sme nestihli všetko. Tento náš dvojdňový výlet (aj s Alinou) nás vyšiel na 620 libier. 

Moje tretie tehotenstvo je predsa len iné. Neznášam zubnú pastu. Pri každom umývaní zubov ma napína a tri krát som sa aj povracala... Ale ak to mám porovnať so Sandriným tehotenstvom s Leonkom tak je to nič. Ešte na mne nič nevidno tak je to ok. Detičky sú skvelé a pokroky vidno zo dňa na deň. Správu o tom, že budú mať súrodenca a mamka je tehotná prijali skvele. Najviac tomu rozumie Ryanko a už sa zaujíma ako vznikne bábetko, ako ide von z bruška... Tak som mu to všetko popravde povedala. Žiadny bocian. Moja odpoveď bola takáto: Mamka s ockom sa pomojkali a bábetko v brušku bolo najprv ako jedna bodka, potom ako dve a tak sa to rozmnožovalo. Najprv bolo maličké ako ruka, neskôr väčšie a väčšie, vyvíjali sa očká, pusinka...a keď prejde potrebný čas tak bábetko sa pýta na svet. Ak je všetko v poriadku tak sa narodí cez pipinku a ak je nebezpečenstvo pre maminu alebo bábetko tak sa narodí cez bruško formou operácie. Môj výklad berie úplne normálne a prijal to ako fakt. Ja hovorím deťom pravdu, žiadne: Ježiško nosí darčeky, deti nosí bocian... poviem im to tak, že ostatný tomu tak hovoria aby vedeli, že keď to budú v škôlke počuť tak aby sa nečudovali. Môj (náš) názor na výchovu.

Na ultrazvuku v desiatom týždni bol potvrdený jeden plod (našťastie). Všetko je v poriadku.

Žaneta je opäť tehotná. Je z toho viac nešťastná ako šťastná, lebo ona chcela len jedno dieťa. Hneď ako jej nabehla prvá menštruácia otehotnela. Je v piatom týždni a termín má 18.11. Teda bude mať Mia 17 mesiacov, keď sa narodí malinké. Presťahovanie im asi pomohlo... majú kľud od svokry, tak sa Braňo činil... A tak je Žaneta pri ňom buď tehotná alebo dojčiaca... Braňo je spokojný, lebo on je veľmi nábožensky založený a dieťa je dar...

Sandrina Stella je pokojné bábetko. Dalo by sa povedať, že ani nevie, že ju má... Zato Leonko je v prvej puberte a vzdory sú na dennom poriadku. Asi najviac si ho ,,užije“ učiteľka v škôlke, no predtým to bola Kasia.

Už som sa nevedela dočkať jari a teda užívania si našej záhrady. Deti som naobliekala a šantili sa takmer celý deň. Ja milujem pohodový stereotyp, keď viem čo nasleduje a je to príjemné. Nemám rada vzruchy, nepríjemných ľudí, nespravodlivosť... našťastie sa to v mojom okolí nedeje takmer vôbec.

Na Slovensko sme vyrazili 18.4 a to obkľukou cez Francúzsko, Švajčiarsko, Lichtenštejnsko a Rakúsko. Teda išla s nami prvykrát aj Alina, ktorú sme konečne pozvali ku mne domov a napokon aj ona nás. Do domu sa na tri týždne nasťahovala Sandra s rodinkou. Navštívili sme mestá Paríž, Dijon, Bern, Zurich, Vadus a Innsbruck. V Paríži sme strávili jedno celé popoludnie a noc. S deťmi sme boli len na vyhliadke Eifellovej veže a pred ňou a na Champs – Elysees. Viac sme nestihli. Aj tak tu ešte prídeme na špeciálny trip mesta a Disneylandu tak o päť rokov. Prespali sme v hoteli Villa Bellagio Villejuif a ráno sme sa vydali do Dijonu. Boli sme tam na obed (v reštaurácii Lepicerie & Cie) a poobede na prechádzke kanálom Burgundy, kde je socha Gustava Eiffela. Ku večeru sme ešte pochodili tri starožitníctva pri Notre Dame. Po večeri v miestnej cukrárni, kde sme si dali palacinky sme vyrazili do Švajčiarska. Do mestečka Murten pri rovnomennom jazere sme dorazili pred jedenástou. Tam totiž bývajú manželia Alain a Fabienne, ktorí boli s nami na Malých divách. Strávili sme tam noc a doobedie. Už som spomínala, že majú dokopy štyroch chlapcov a teraz majú takmer dvojročné dievčatko Elise– benjamínku celej rodinky. Chlapci sú už veľký a rozlietaný a to malé dievčatko ich omladilo. Bývajú v dvojdome s menšou záhradkou. Bola som nesmierne rada, že sme sa opäť videli po vyše troch rokoch. Bavili sme sa o viacpočetných rodinách a zhodli sme sa na tom, že ak je túžba, pomoc a peniaze tak nie je o čom. Sľúbili, že nabudúce prídu oni. V stredu na obed sme sa presunuli do hlavného mesta a manželia išli na dva hodinky s nami. Pochodili sme centrum a podvečer sme išli do Zurichu. Pochodili sme centrum a išli spať. Na druhý deň (veľkonočný štvrtok) sme sa pred obedom vydali do rakúskeho Insbrucku. Nenechali sme si újsť výstup na lanovku Nordkettenbahnen, kde bol úžasný výhľad. Snáď tu niekedy prídeme aj lyžovať. Nocovali sme v kempe Kranebitterhof a cítila som sa ako v mojich domácich Tatrách. Škoda, že sme nemali viac času. Skoro ráno o šiestej sme vyrážali už do Popradu. Deti ešte spali – výhoda karavanu. Domov sme prišli poobede (veľkonočný piatok). Už bolo napečené a u rodičov boli všetci.

Sviatky boli v pohode, ako vždy. Kleinovci naďalej ,,poslúchajú“ a tak tu môžu bývať aj naďalej. Alina sa tu cítila veľmi príjemne. Veľmi si sadla s mojou mamkou. Už sa viackrát videli, no cez túto dovolenku sa z nich stali akoby sestry. Detičky nám robili len radosti. Starosti vôbec neboli, lebo sa rozdelili medzi veľa dospelých. Mamina s Alinou celé dni vyvárali a vypekali, lebo nakŕmiť 11 dospelých a 9 detí dá zabrať.

Samozrejme, že sme boli aj na návšteve u Žanety a Braňa. Mia je aj napriek jej vade prekrásna. Už začína študovať svet aj po fyzickej stránke. Ich bytík je poskromný ale je ich a maju svätý pokoj. To hneď vidno, aký kľud z nich išiel. Na jednej strane je dobré, že bude mať detičky jedno za druhým, lebo má všetko po staršej Mii, ibaže by bol chlapček...

27.4 sme mali stretnutie po desiatich rokoch z gymnázia. Na chvíľu prišiel aj Marcus s deťmi a všetci boli milo prekvapený ako nám to ide – že tri deti plus jedno v brušku. Okrem jednej spolužiačky Izabely, ktorá pracuje v Bruseli ako európska asistentka tak som asi druhá, ktorá má dobrý život. Pán triedny zase bol mnou očarený a bavili sme sa o našich cestách. On si za posledné päť roky naškrabal na Izrael... tak som mu dala 1000 eur na dovolenku, aby nikto nevidel. S Marcusom sme sa o tom rozpávali už predtým a bolo to jednoznačné. Bol natešený a že pôjde na jeho vysnívané Kapverdské ostrovy. Tak mu to prajem, veď je to môj najlepší učiteľ akého som mala.

Po slovenskej dovolenke sme sa išli pokochať Litvou. Do Litvy sme prišli po pätnástich hodinách cesty. Bydliskom Aliny a jej rodiny je mesto Palanga – prekrásne prímorské mestečko. V ich rodnom dome býva teraz Dalia s rodinkou. Alinin manžel zomrel dva roky pred jej odchodom do Anglicka. Zomrel na infarkt a mal 50 rokov. Domček bol veľkostne ako máme v Poprade ale bol typicky folklórny. Strávili sme tu krásne štyri dni síce v preplnenom dome ale aj tak super. Plánovali sme ísť na výlet do Vilniusu – hlavného mesta ale nevydalo. Po náročných troch týždňoch sme do nášho srdiečka dorazili štvrtého mája. Sandra nám dom vrátila v pôvodnom stave v akom ho aj dostala. Poriadne si to jej detičky užili – hlavne Leon samozrejme.

V piatok (13.5) sme boli na morfologický ultrazvuk a všetko je ok. Boli sme aj s deťmi, aby zažili tu chvíľu, keď sa stretnú s bračekom. Super to vyšlo, že máme dva dievčatá a budú aj dvaja chlapci. Bude to náš Sebastien Aiden a už sa neviem dočkať toho maličkého uzlíčka. Milujem bábetká a predsa len slečny majú už dva rôčky. Ryanko bude mať parťáka a veľmi sa na to teší – ale on si myslí, že s ním bude stavať lego či kopať futbal hneď po narodení... na to si ešte počká. Fotku z ultrazvuku si dal do svojej izbičky, že chce byť s ním - no zlatý. 

6. 6 bola spoločná oslava našich troch detičiek. Už to takto budeme robiť každý rok. Prišli rovnaký hostia ako minulý rok + Žaneta, Braňo, Mia a rodina Kleinovcov s trojčatami – teda 34 dospelých a 24 detí. Opäť bolo krásne počasie a tak naša záhrada bola hlavným dejiskom poldennej zábavy. Celá oslava Ryankových štvrtých narodenín a druhých narodenín dvojčiat bola v Mickey štýle. Teda množstvo Mickey mousov a minnie. Detičky majú radi tento motív aj v bežnom obliekaní (máme toho veľa), ale tak toto bolo špeciálne. Celá akcia (dekorácie, jedlo, letenky...) nás vyšla na 4420 libier. Takže to každý rok stúpa ale tak hostí je každým rokom viac. Jason s Claire (učiteľka) oznámili zásnuby a svadbu budú mať 1. 10. Po vydarenej minuloročnej akcii bol aj kuchár rovnaký. Podávalo sa: predjedlá: (mozzarela s rajčinami a bazalkou, pomazánky), šaláty: (parížsky šalát, cezar šalát) polievky: (paradajková, šošovicová s párkom, hovädzia s pečeňovými knedličkami), hlavné jedlo: (španielske vtačky, kuracie gordon blue, tvarohové domáce rezance, šišky, pstruh na zelenine, divina na znojemský spôsob, musaka, tikka masala), dezerty: (višňovo - čokoládové muffiny, Bebe koláčik, tiramisu, plnené trubičky parížskym krémom, citrónový cheesecake, čerešňová bublanina, domáce raffaelo a pistaciové čokoládové kocky). Všetko čo najviac bio a domáce. Veľmi som si užívala prípravy, hostí, šantiace detičky, krásne počasie a skvelých ľudí, ktorých mám rada. Po fyzickej stránke som sa cítila fantasticky a všetci ma obskakovali ale ja rada mám všetko tip top a podľa plánu. Som si to vychutnávala plným priehrštím.

Leto sme si užívali ako sa len dalo. Keďže som bola v treťom trimestri tehotenstva neboli sme už nikde na dovolenke len v okolí Londýna. Hlavnou hviezdou bola naša záhrada a náš rozprávkový dom. Na Ryankové narodeniny sme išli opäť do Thomas landu. Deti si to užívali, akoby tam boli prvykrát.

Cindy porodila predčasne. Hoci tri týždne nie je tak veľa. Počas tehotenstva mala viacero problémov (hypertenzia, anémia a roztiahla sa jej týždeň pre pôrodom aj lonová spona na panve – tak mala veľké bolesti), ale hlavný dôvod ukončenia tehotenstva bolo, že jej náhodou objavili 6 cm nádor v sakrálnej časti chrbtice - teda koniec chrbtice, resp. pri zadku. Rodila cisárskym rezom a teraz sme všetci napätý čo bude, lebo ju čaká množstvo vyšetrení a jej mamičkovanie nebude také aké si predstavovala... Držíme jej palce. Porodila zdravého chlapčeka, ktorému dali meno Jonathan a mal 3090 / 50 g. Marcus strávil s Robbiem päť dní. Robil mu psychickú podporu počas jej pobytu v nemocnici. Všetko sa zvrtlo tak rýchlo a už majú obrovský problém akým je nádor. Našťastie sa neskôr ukázalo, že nádor nebol zhubný a tak keď mal maličký mesiac jej ho celý vyrezali s tým, že bude musieť dva mesiace len ležať. A teda všetko išlo bokom, Robbie zostal doma s maličkým, aby sa oňho mal kto postarať. Keďže Cindy musela len ležať a nemohla ho ani kojiť (pred operáciou musela prestať) tak sa veľmi psychicky trápila. Raz za týždeň som tam chodila na pol deň pomôcť, aby sa mohol Robbie trošku odreagovať (aj s Marcusom) a byť Cindy oporou. Snažili sme sa nerozprávať o problémoch a deťoch, aby sa nedebkovala, že ja mám všetko skvelé a ona nie. Bavili sme sa o móde, cestovaní, o filmoch, modelkách... Marcus im daroval 5000 libier na prekrytie obdobia, čo bude Robbie mimo práce.

  1. Sebastien Aiden

Môj maličký sa narodil mesiac skôr a to 1. 9. 2011. V noci sa mi z ničoho nič pustila plodová voda tak sme utekali do nemocnice. Keďže je to už môj tretí pôrod všetko išlo veľmi rýchlo a pri príjme som bola otvorená na 8 cm. Keďže bolo všetko ok tak som rodila prirodzene (bez nástrihu a poranenia) hoci to bolo mesiac skôr. Sebastien mal dva krát obtočený pupočník okolo krku ale inak bol v poriadku. Mal 2520 g a 47 cm. Opäť celý tatko – mulatik. Hoci som od pretrhnutia plodovej vody prežila šesť hodinový stres potom som bola ako v raji. Je pravda, že posledný týždeň som viacej upratovala, lebo sme s Alinou chceli všetko načas pripraviť, vyčistiť a aj ,,behanie“ za troma deťmi mi napomohlo k skoršiemu pôrodu. Ale našťastie sme obaja v poriadku. Sebastien mal anémiu, tak sme boli v nemocnici päť dní. Z mojich štyroch detí bol so Sebastienom najväčší problém s dojčením. Nevedel piť ale nevzdávala som to, hoci mi to prvé dva týždne bralo veľa energie. Dávala som mu odstriekané mliečko lyžičkou, aby si nezvykol na fľašu. Prišla mi na pomoc moja mamka. Predsa len štyri malé deti do štyroch rokov to je heroické. Bola tu dva týždne a venovala sa predovšetkým starším deťom. Chodili s Marcusom po výletoch (farma koníkov v Cudhame, centrum Londýna, Brighton pláž...). Ja som veľa spala a odpočívala po únavnom odsávaní, pokusoch o dojčenie, ktoré boli akoby nekonečné. Ale po dvoch týždňoch akoby uťalo a už nebol problém. A tak sa začal nový pohodový režim. Keď tu bola mamka tak 18.9 sme mali krstiny v ,,našom“ kostole.

Do kostola mi pravidelne nechodíme – len na svadby, krstiny či pohreby. Ja verím v Boha a Marcus tiež ale tak neveríme v cirkev. Ak sa deti rozhodnú chodiť pravidelne do kostola nebudeme im brániť. Ale chceme, aby mali základné sviatosti ako my. Pred spaním sa modlíme tri modlitby k anjelikom: Anjeličku môj, denne... Anjeličku Boží... Anjeličku môj strážničku... Je to tak milé. Každé dieťa má nad posteľou aj obrázok anjelika, ktorý dostali od mojej krstnej. Ale to je tak všetko...

Počas tehotenstva som pribrala len 10 kíl, takže po pôrode to išlo zo mňa akosi samo. Chválabohu mám skvelý metabolizmus a tak takmer nepriberám hoci toho jem ako chlap. A to aj vysmážané, veľa sladkostí a slaných lakociniek. Milujem vyskúšať všetky obdoby toho, čo mám rada. Len na slané (čipsy, slané arašidy, pukance, chrumky, krekry...) a sladké (čokolády, keksíky, cukríky, bonbóny...) dávame tak 100 libier mesačne... Hrozné nie?

Prvý mesiac nejako uplynul. Ryanko bol trošku sklamaný z bračeka, lebo zistil, že ho autá, stavebnice či lego vôbec nezaujímajú... Ale tak má na to sestričky. Dvojčatká nás milo prekvapili a o novorodeného bračeka sa starali ako o svoje bábiky. Krmili ho, prebaľovali, akože mu čítali rozprávky, spievali mu uspávanky... No zlatučké. Dievčence už krásne rozprávajú vo vetách. Je to také milé obdobie. 

Viem, že to bolo skoro ale dovolila som si ísť už 22 dní po pôrode na koncert. Bola to Adele v Royal Albert hall. Takáto príležitosť je predsa len raz za život. Bolo to neuveriteľné. Keďže Marcus splašil len dva lístky išli sme len my dvaja. Malého som nakojila v aute o siedmej a Alina deti odviezla domov. Prišli sme niečo po desiatej a čuduj sa svete Sebastien ešte spinkal, čiže ani nevedel, že som bola preč. Pre istotu som si poobede odstriekala mliečko, že keby sa zobudil, aby mu dala Alina po lyžičkách do pusy – no netrebalo. Sladko spinkal, asi vedel, že maminka po tom koncerte veľmi túžila...

Prvého októbra sme boli na svadbe Jasona a Claire. Bolo nesmierne horúco a to až 30 stupňov čo je na október rekord. Bola to veľká svadba – 88 hostí. Boli sme s našimi deťmi ale len na štyri hodinky. Ja so Sebastienom som išla domov o siedmej. Marcus ostal so staršími. Po detičky si prišla Alina o deviatej a Marcus tam zostal do polnoci. Bol svedok svadby aj hlavný družba. Deti sa výborne zabávali a v podstate Marcus nevedel ani, že ich má. Boli jednoznačne hviezdami svadby. Mala som pre nich pripravené teplejšie oblečko ale v takej horúčave sme museli riešiť letné oblečenie. Ešteže toho majú dosť. Škoda len, že to tak vyšlo a svadba bola tak tesne po pôrode. Ale zato, keby sa maličký narodil na termín, tak by som tam nebola vôbec... bola by som v pôrodnici... Claire na svadbe prezradila, že je v treťom týždni. Tak sa tešíme.

Tak 90% oblečenia mal Sebastien zdedené po Ryankovi. Keďže prvý rok sa oblečko nosí tak tri mesiace všetko bolo akoby nové. Pár kúskov som si ale dopriala nových. Milujem nakupovať oblečenie, hračky, detské doplnky, dekorácie... a aj to stojí... ale chválabohu nemusím pozerať či vec stojí 5 či 15 libier... ak sa mi páči tak si to kúpim. Samozrejme sú značky, ktoré ponúkajú tričko za 50 libier alebo overal za 200 libier... to je šialené a až takí bohatí nie sme. Naša najdrahšia vec je overal pre Ryanka za 60 libier. Čo pre nejaké maniačky na značky nie je veľa. Na Modrom koníkovi sú také maniačky značky Next... niektoré veci sú tak otrasné no majú ich všetky lebo je to in... Ak sa mi niečo páči je to jedno či je to oblečko z obchoďáku alebo z Carters ale za každú cenu...? Po Sebastienovi pôjdú vecičky Žanete pre jej chlapčeka... Na nákupy chodím tak raz za mesiac, buď sama alebo so Sandrou. To povymetáme všetky naše obľúbené obchodíky a s plnými taškami oblečenia, hračiek a doplnkov sa doteperíme domov po šiestich, siedmych hodinách. So sebou si beriem len najmenšie bábo (momentálne Sebastiena) a to platí na roky dozadu, kedy mám jeden deň do mesiaca na svoje hobby – nakupovanie a na cukráreň. O ostatné detičky je postarané vynikajúco (Marcus, Alina) tak nemám žiadne výčitky. A isto pochopíte, že so štyroma deťmi sa nedá nakupovať... a si to pritom užívať. Aj ja musím niekedy vypnúť a dobiť sa... Pre seba najčastejšie nakupujem v Diamond fashion cez net. Odkedy som to objavila som okúzlená. Sem tam niečo kúpim v Next, Mango, Mark&Spencer, Bonprix a v obchodíkoch na našich dovolenkách.

Žaneta porodila 21.11 krásneho a hlavne zdravého chlapčeka Manuela. Bol síce maličký 2880 g ale inak v pohode. Celé tehotenstvo mala sledovanejšie (kvôli Mii) ale dopadlo to dobre. Ako som už spomínala všetky vecičky čo sú zachovalé po mojich dvoch chlapcoch (to je tak 90%) som poslala jej. Bolo toho šesť veľkých krabíc ( a to len na prvé tri mesiace!) a poslala som jej to kuriérom. Vecičky jej budem posielať postupne, lebo máme chlapcov za sebou. Mia bračeka prijala v pohode – ona tomu ešte veľmi nechápe, veď má len rok a pól.

Aj keď jeseň veľmi nemusím zbehla tak rýchlo pri mojich štyroch anjelikoch. Úplná rodinná pohodička. Nebyť Marcusa, ktorý je somnou na materskej a Aliny tak by som to tak určite nenapísala... Som vďačná milému, že obetoval kariéru a baženie za ešte väčšími peniazmi pre rodinu. On od nášho prvého stretka túžil po rodinke a je to presne tak ako si to vysníval. Som rada, že je taký otcovský typ a citlivý muž.

Cindy musela koncom novembra na druhú operáciu. Rana po prvej operácii sa jej zapálila až jej to hnisalo. No čo vám poviem. Natrápila sa riadne. Jonathana si veľmi neužila a to po ňom túžila roky... Našťastie po druhej operácii bolo už všetko v poriadku a mohla opäť normálne žiť. A hlavne už sa to nevrátilo.

28.11 sme išli za Cindy do nemocnice priniesť jej pár vecí a keď sme prechádzali cez Traffalgar námestie tak sa tam natáčal videoklip skupiny One deriction – One thing. Keďže sme ich sledovali v X factore mám ich veľmi rada a nemať štyri deti a manžela... tak... Pozerali sme na nich asi pätnásť minút. Bol to pre mňa zážitok, vidieť ako sa to pri videoklipoch robí. Výsledný videoklip je veľmi úspešný a milý.

Na vianoce prišla celá rodinka k nám. Hneď prvý večer (20.12) sme pozvali Gabriela, Karin, Veroniku, Romana, Olivera a Kasiu na koncert Rihanny do O2 arény. Bolo to pre nich veľkolepé a som rada, že to tak vyšlo. Detičky nám zatiaľ strážili rodičia a Alina. Dva týždne rodinnej spolupatričnosti, detského smiechu a vianočnej atmosféry. Okrem mamky, ktorá tu bola po narodení a na krstiny bol Sebastien pre všetkých premiérou. Je až zarážujúce ako sa Ryanko a Sebastien podobajú, dokonca viac ako dvojčatká... a tento fakt hovoria všetci pri prvom pohľade na nich...Marcus sa v nich veľmi vidí. Po celom dome sú fotky (portréty aj dovolenkové) našich drobcov. Fotiek na stenách (v rámikoch) je snáď päťsto a to zo slovenských dovoleniek sú v Poprade na stenách... Ako po iné roky aj teraz sme si nenechali újsť povianočné výpredaje. Pre baby zo Slovenska to je neskutočný zážitok, lebo na Slovensku je všetko predražené. Darčeky nás vyšli na 4800 (v cene je aj koncert Rihanny za 590 libier pre nich + ešte 180 pre nás...) a každý si vybral čo potrebuje. K tomu si pripočítajte letenky, jedlo, kuriéra a vzíde krásna sumička... Silvester bol klasický pri Temži.

Tento rok sa konečne vyrovnal stavu pred krízou a obrat bol rovnaký ako v roku 2008. Hádam už kríza nepríde. Aj tento rok sme boli štedrý (12 000 libier) a počet rodín, ktorým sme pomohli sa rozrastá každým rokom.

Tento rok k nám pribudol Sebastien Aiden, tešíme sa zdraviu, ešte viac sme sa zomkli ako rodina a máme okolo seba množstvo priateľov. Asi najhoršie čo sa stalo bolo ochorenie Cindy. 

Celý január riešil Marcus problém v práci - v hlavnej sezóne! V pobočke v Birminghame dostal 31 ročný Ronan mozgovú mrtvicu a je ochrnutý na pol tela. Stalo sa to náhle a v práci. Marcus tam bol za hodinu po incidente a strávil s Ronanom celý deň. Okrem toho musel zháňať náhradu, lebo Ronan bol hlavný vedúci pobočky. Náhradníkom sa stala Ariel, ktorá bola v pobočke s ním (a pod ním). V priebehu týždňa našiel Marcus nového člena tímu a to Arielovho manžela. Takže v Birminghame bude pracovať manželský párik. Ariel vystriedala Shannon pred štyrmi rokmi, no Shannon do práce nenastúpila lebo od vtedy je už na druhej materskej. S Ronanom to nebolo dobré a do práce sa nemôže vrátiť. Bude na vozíku (čo by pre prácu v cestovnej kancelárii nevadilo) ale stratil aj reč. Škoda ho, bol veľmi šikovný. Jeho manželka, ktorá bola v dobe incidentu v siedmom mesiaci tehotenstva bola z toho hotová. Ale našťastie to prežil. Ale taký mladý a mozgová mrtvica... a to už raz prežil autonehodu...

Na valentýna sme išli s deťmi na výlet balónom nad Londýnom. Bol to skvelý zážitok aj keď bolo dosť chladno v takých výšinách. Sebastiena som mala v nosiči. Večer sme si išli posedieť do nášho biliard klubu. Za slobodna sme tu chodili často ale teraz sme tu tak dva krát do roka. Aj partia ľudí sa tu pomenila ale v dnešný deň tu bola stretávka starej partie s polovičkami. Pre vás známych Robbie a Cindy, Jason a Claire a ďalšie tri páry. Samozrejme nezaobišlo sa to bez biliardu. Marcus to vyhral a keďže sa hralo o peniaze získal 70 libier. Samozrejme sme ich v bare aj otočili... Marcus hráva biliard tak dva krát do týždňa. Ak nemá s kým (že nie je návšteva) hráme spolu. Najčastejšie hrá s Jasonom, Adriánom a Oliverom. Tie naše večery niekde von vo dvojici, prípadne s partiou milujem, lebo to je totálne odreagovanie od kolotoča zvaného rodičovstvo. A aj keď nás to nesmierne baví treba sa nadýchnuť aj slobody. Do roka sme tak vonku možno 5-7 dní.

Sebastien je zo všetkých detičiek najväčší flegmatik. Vôbec mu nevadí, že je pokakaný a vydrží čumieť do blba aj hodinu. Snáď sa viac vschopí a prejaví sa... A ten jeho nákazlivý smiech. No neľúbte ho... Dvojčiatka sú malé parádnice a vo všetkom sa porovnávajú. Majú spevavé obdobie tak je veselo. Ryanko je náš veľký zabávač. On vie tak ,,zapotiť“ a tie jeho nekonečné otázky... No zlatý. Poctivo doma trénujeme gymnastiku a akrobacie. Hľadám niečo vhodné preňho – športovú gymnastiku na úrovni a neďaleko.

Výročie sme oslávili v reštaurácii La Trompette v Chiswick. Bolo úžasne, taká komorná atmosféra a v kľude (mamka... ocko... pišať, soplíky, mi berie hračku...) Sme sa s Marcusom perfektne porozprávali. Milujem, keď je Marcus vyfešákovaný v obleku. On zas miluje, keď sa poriadne nalíčim, mám spravený účes a nádherné spoločenské alebo kokteilové šaty... Je to náš únik pred bežným stereotypom a manželstvo si treba utužovať aj takto. Síce nás večer stál 115 libier ale bolo super (pre niekoho, kto minie 1000 libier je to nič ale pre nás to fakt raz do roka takáto nóbl reštika).

Na veľkú noc sme sa vybrali 5.4 – teda na zelený štvrtok. Išli sme tam šupom bez žiadnych výletov. Predsa len Sebastien má len osem mesiacov.Veľká noc bola klasická ako každý rok. Celá rodinka, množstvo detí, pohodička. Akurát počasie bolo nič moc. Lillien mala opäť záchvat laryngitídy. Raz už mala a to pred dvoma rokmi, tiež tu v Poprade, takže som sa tri dni nevyspala. Dávala som olejový obklad na krk cez deň, vetrala počas noci, mokrý uterák na radiátoroch, počas záchvatov som jej menila polohu a sedela pri otvorenom okne s ňou, dávala som Fenistil kvapky a Rektodelt. Ešteže to nemajú častejšie, lebo keď som bola u doktora tak jedna mamina to prežila 17 x za päť rokov (u dvoch detí). Lili spala tieto dni somnou v obývačke na roztiahnutom gauči, aby sme ostatných nerušili – keďže normálne spia v jednej izbe (okrem Sebastiena, ktorý spinká v postieľke v spálni).

Navštívili sme aj Žanetu a jej rodinku. Žaneta už rok odmieta sex. Sa bojí, že otehotnie. Jej Braňo je z toho nešťastný ale inak je to medzi nimi ok. Tak som Žanete dohovárala, že spokojný manžel nehľadá inde... Potajomky sa Braňo chystá na vazektómiu, teda podviazanie semenovodov ale nikto okrem nás to nevie – si viete predstaviť ten humbuk čo by z toho vznikol? Veď vyštudoval gréckokatolícku fakultu...

Zo Slovenska si vždy dovážame klasické slovenské potraviny, ktoré by mi chýbali a ktoré si obľúbil aj Marcus a deti. Sú to: bryndza, tvaroh, tarhoňa, keksíky, chrumky, oravská slanina, klobásy, tatárska omáčka, kyslá kapusta, cvikla, domácu slivovicu a hruškovicu (pre návštevy)... Niečoho donesieme veľa, niečoho jeden kus ale niekedy mám takú chuť... a keď som bola tehotná... Taktiež si tu nosím ženské a módne časopisy, ktoré mi mamka odkladá (ročne miniem cca 150 eur) a ktoré majú svoje miesto vo vitrinke v hosťovskej izbe. Už je za tie roky tak plná...

Ryanko bol veľmi nešťastný, keď pani učiteľka Claire odchádzala na materskú. Upokojil sa až keď sme mu dohovárali, že sa s ňou predsa bude stretávať aj naďalej, veď sme blízky priatelia vďaka Jasonovi. Ako náhradu dostali staršiu pani, ktorá bola sedem rokov na marodke ale už sa má fajn tak nastúpila do práce. Má tri roky pred dôchodkom. Z počiatku to bolo také rozpačité ale je tak zlatá k detičkám, ako ich babička. Ryanko je spokojný a teda ja tiež.

9.6 sme boli celá partia aj s deťmi na Summertime ball vo Wembley štadióne. Vystupovali tu také hviezdy ako Justin Bieber, Katy Perry, Kelly Clarkson, Jessie J, Coldplay, Usher, Cheryl Cole... Bol to síce náročný deň so štyrmi deťmi ale sa tak vytancovali... Sebastiena sme mali v nosiči (na chrbte). Bol to nezabudnuteľný deň a niečo podobné sme ešte nezažili. Večer ich brala Alina domov totálne unavených a my sme si užívali ďalej.

Claire porodila presne na svoj termín a to 16.6. Rodila prirodzene ale veľmi sa vytrápila a po 32 hodinách skončila na vákuumextraktore. Maličká Ruth mala veľmi poškodenú hlavičku ale pravdepodobne sa to vstrebá. Ruth mala 3630 g /52 cm. Jason bol pri nej až takmer dokonca ale pred použitím zvonu ho vyviedli von z pôrodnej sály. Mal príšerný strach, lebo to bol stres. Malinká mala totiž zlé ozvy a Claire už nevládala tlačiť od vyčerpania. Boli v nemocnici desať dní – lebo malinká mala podozrenie na poškodenie mozgu. To sa síce nepotvrdilo ale ostane slabozraká, kvôli poškodenému očnému nervu. Joj musia sa diať takéto veci?

Desiateho júla sme išli na dovolenku na prekrásny grécky ostrov Zakyntos. Na každej dovolenke nesmie chýbať Alina, aby sme si čo to užili aj vo dvojici. Vybrali sme si ho, lebo má najkrajšiu pláž v Európe a to Navagio. Pristáli sme na letisku pri Kalamaki. V neďalekom hlavnom meste sme bývali v hoteli Palatino. Hneď na druhý deň príjazdu sme si prenajali auto a išli sme do Porto Vromi. Tam sme si prenajali súkromnú loďku so sprievodcom na našu vysnívanú pláž. Tá sa totiž dá dosiahnuť len loďou, keďže je obkolosená útesmi. Plavba trvala takmer štyri hodiny. Zastávku sme mali pri modrých jaskyniach na najsevernejšom cípe ostrova. Na miesto sme sa dostali o druhej poobede. Deti si počas plavby pospali (od jaskyne) a tak sme mali tichučku plavbu. Na pláži sme boli dva hodinky. Volá sa aj pláž stroskotanej lode (1980-1983). Tá scenéria bola úžasná. Na hotel sme došli až večer a bolo to dosť únavné ale stálo to zato. Veľa času sme strávili aj v meste Tsilivi a na jej pláži. Toľko tenisu čo na tejto dovolenke som ešte nehrala... Zakyntos nie je vychýrená zábavnými parkami, nespočetnými plážami, kultúrnymi akciami – bola to skôr taká pohodička na pláži. Strávili sme tu sedem dní a aj stačilo. Domov sme sa dostali 18.7 a pustili sa do príprav na našu veľkolepú oslavu. Dovolenka nás vyšla na 3660 eur.

Oslava narodenín bola tentokrát jedinečná a to preto, lebo sme oslavovali všetci. Dumali sme ako to vymyslieť, lebo moja rodinka tu nemôže chodiť štyri krát za leto. Máme narodeniny od 11.5 (dvojičky Lillien Ariell a Tiffany Yasmin), 2.7 (Ryan Nathan), 8.8 (ja), 12.8 (Marcus) a 1.9 (Sebastien Aiden). Urobili sme kompromis a obrovské narodky boli 22.7. Niekto mal už po a niekto pred narodeninami. Ja som mala okrúhle tridsiate narodeniny. Samozrejme Ryankovi (5 rokov) a dvojčatkám (3 rôčky) sme blahoželali na ich deň a dostali aj symbolický darček no na všetko ostatné si museli počkať. Prišli všetci čo stále, akurát pribudli Šárka a Dennyel a bábetká Ruth (Claire), Jonathan (Cindy) a Manuel (Žaneta). Teda tu bolo 36 dospelých a 28 detí. No ľudí každým rokom pribúda a už je problém zabezpečiť servis. Tentokrát bola party na motíve zvieracej ríše. Opäť sme si tú všetkú parádu požičali a tentokrát za 580 libier. Tohtoročné menu bolo: predjedlo (pomazánky, ruské vajce, škvarkové pagáčiky, špargľa v prosciutte), šaláty (cestovinový šalát s kuracím mäskom, bulharský šalát, zelený šalát s plesnivým syrom a rajčinami), polievky (fazuľová s údeným mäskom, krupková, hrášková s haluškami, halaszle), hlavné jedlo (hovädzia roláda, talianske rizoto, halušky s kyslou kapustou, bohaté špízy s opekanými zemiakmi, husacia pečeň s červenou kapustou a lokšami, pečený pstruh v alobale, anglický rybací kolač, dukátové buchtičky) a dezerty (muffiny s lesným ovocím a lesnou omáčkou, domáca zmrzlina s bielou čokoládou, nepečený tvarohovo-ovocný dezert v pohári, panna cotta, čokoládovo-mätový dezert, cappuccino dezert, Holandský jablkový koláč, jahodové želé, mozaiková bábovka). Náš kuchár René si toho roku už prizval na pomoc aj kamaráta Viliama (tiež slováka z Readingu), lebo je toho už veľa. Stále to čo sa nedoje nám ostáva aj na tri dni a máme voľno od varenia. Tento rok sme mali počasie slabšie – bolo 15 stupňov a veterno ale na nálade nám neubudlo. Pätnásť stupňov tu na ostrovoch znamená ako 22-24 na Slovensku (vďaka vlhkosti). Hlavne, že nepršalo. V bazéne na záhrade bolo teda riedko (otužilí angličania) ale aj tak super. Tohtoročná spoločná oslava nás vyšla na takmer 6000 libier. Sebastien bol na mne celý deň prilepený, lebo sa bál toľkých ľudí a kostýmov. Milujem, keď mám okolo seba priateľov, veľmi ma to nabije pozitívnou energiou. Detičky sa tak bláznili, že až sa im podarilo urobiť dieru do veľkej skákačky tak sme ju museli zaplátať. Taktiež sa konal prvý úraz odkedy sme v tomto dome. Leon si zlomil rúčku, keď spadol zo stromového domčeka. Nuž Leon je nezbedník riadny a to bol zázrak, že vydržal bez úrazu päť a trištvrte roka... Tak s ním Adrián utekal do nemocnice ale po troch hodinách sa vrátili a Leonko sa bláznil ďalej akoby sa mu nič nestalo (mal sadru)...

Marcus zaplatil Ronanovi (z práce) liečebno-fyzioterapeutický pobyt v jednom Bathskom liečebnom dome. Zaplatil za to 3200 libier z našich peňazí a my dúfame, že ho to zmobilizuje. Časť pobytu (druhú polovicu) mu preplatí štátna poisťovňa + komerčná čo mal. Je to strašné vidieť kamaráta čo v najlepších rokoch leží doma v posteli alebo je na vozíku. Ešteže má super rodinu a nádhernú päť mesačnú dcérku Anabell. Na našu oslavu už nemohol prísť, lebo nastúpil na liečenie.

V auguste (26.8) sme išli na našu dovolenku do Španielska. Vybrali sme si stredisko La Concha v San Sebastian. Je to iba trinásť míľ od francúzskych hraníc (Biskajský záliv). Išli sme karavanom a prechádzali sme cez Nantes, no nakoniec sme sa zastavili v La Rochelle. Zaujal nás prístav s troma vežami a taktiež most, ktorý spája ostrov Re s pevninou. Po hodinovej prechádzke sme prespali v campingu le Soleil. Na druhý deň ráno sme už šupom pokračovali do španielského San Sebastian. Vybrali sme si hotel Londres y de Inglaterra. Ten sa nachádza priamo na promenáde Concha zálivu. Najprv sme hľadali nejaký hotel s množstvom tobogánov ale nič sme nenašli... ale tento nás zaujal. Boli sme aj v zábavnom centre na hore Mount Igeldo, kde bol krásny výhľad na celý záliv. Celé tri dni čo sme tam strávili bolo krásne akurát more by mohlo byť teplejšie (sme zvyknutý na teplejšie more). Potom sme sa presunuli do Madridu. Tu sme strávili dva dni. Jednou zo zastávok bol štadión realu Madrid. Chlapi boli nadšený a my ženy v podstate tiež. Poprechádzali sme staré centrum a nadýchali sa španielskej kultúry. Na Sebastienové narodeninky sme sa presunuli do Barcelony. Pohľad na ňu zo satelitu bol jedinečný – taká mozaika, na ktorú som sa v reále veľmi tešila. Prešli sme si hlavné turistické pamiatky ako La Sagrada Familia, Magická fontána, Piccaso múzeum (deti sa tu nudili, no my nie)... Boli sme aj v zábavnom parku Tibidabo, no nemohli sme tam ísť modrou lanovkou ako vždy, lebo bola uzavretá po nešťastí, ktoré sa tu stalo v júli. Na kolotoči El Pendulo došlo aj po predchádzajúcej oprave a kontrole k odtrhnutiu ramena a zomrelo jedno dievča a traja ďalší boli zranený. Dva noci sme bývali u Marcusovho vzdialenejšieho strýka (jeho otca Neila bratranec), ktorý tu má penzión El Pescador takmer na pláži. No nebol to taký luxus na aký sme zvyknutý ale dalo sa a v podstate sme tam chodili len prespávať. No Marcusovi by bolo blbé obísť uja, keď sme v Barcelone. Jeden celý deň sme strávili aj v Illa Fantasia vodnom parku, ktorý je neďaleko Barcelony. Proste raj pre detičky a aj pre nás. Sme sa striedali, aby sme si to užili aj my dospelý. Niečo podobné som zažila na Cypruse vo Water World a v Dubaji ale to sme boli ešte slobodný... Barcelona nás príjemne prekvapila a aj sme sa fajne najedli. Večer sme sa z aqua parku presunuli už do Andory. Je to riadne hornatá krajinka. Prespali sme v hlavnom meste a hoteli Andorra centre. Ráno sme pokračovali už na smer Paríž a Londýn. Domov sme dorazili v noci 4.9. Táto dovolenka nás vyšla len na 3410 libier –asi na nás prišla španielska kríza... Počas dovolenky bola v našom dome opäť Sandra s rodinou, ktorá sa starala o zvieratká, rastliny a tak všeobecne o celý dom. Viem, že na ňu sa môžem spoľahnúť. Aspoň si užije troška luxusu, lebo ho bežne nemá...

Maličká Ruth za tri mesiace svojho života absolvovala už dve operácie. Claire bola z toho veľmi nešťastná a stratila materské mliečko. Prognózy sú ale dobré a mala by vidieť aspoň čo to.

Dvojčatká začali chodiť do tej istej škôlky kde chodil aj Ryanko. Ryanko začal teraz prvý ročník školy alebo po našom nultý ročník. Rozhodli sme sa, že ho dáme do normálnej štátnej školy v Chelsfielde. Prešli sme tri súkromné školy na okolí, no všade sa nám to zdalo tak škrobené... my takí nie sme. Keď si predstavím, že by mal spolužiakov, ktorí neriešia iné ako kto čo má, kde bol, kto sú jeho rodičia... Nepotrebuje spolužiakov horných desaťtisíc. A to školné tam od 1500-3000 libier mesačne (v centre Londýna aj 5000) ! Naproti tomu deti v našej budúcej škole boli šťastné, svieže, personál normálny, prostredie v pohode... Radšej nech sú naše deti nadpriemerné v bežnom kolektíve ako degradované v pyšnom luxusnom svete. My sme pri zemi a takto aj chceme viesť deti. Len dúfame, že v jeho okolí budú len slušné deti aže nebude zaostávať učivom za slovenským školským systémom (čo reálne aj hrozí, lebo anglické školstvo je oveľa na horšej úrovni). No ale čo už do Popradu by to bolo predsa ďaleko...

Na výročie svadby (už je to šesť rokov) sme boli celá rodinka v Chessington parku. Je to na juhozápade od Londýna v rámci M25. Proste raj pre deti. Strávili sme tu deväť hodín a detičky prišli domov úplne dobité. V aute smerom domov sme ich museli zabávať, aby nezaspali a my sme mali už o siedmej voľno... pri štyroch deťoch. Tak sme sa o ôsmej vybrali do Chapter One reštaurácie, ktorá je neďaleko a ešte sme v nej neboli. Je ovenčená Michelinskou hviezdou a bolo fakt super. O jedenástej nám však volala Alina, že Tiffany má laryngitídu... tak sme takmer nespali celú noc... ale sme na to traja, hoci ja som pri chorľavých deťoch najčastejšie – na druhý deň po nevyspatej noci mám ale zase dopoludňajší kľud a deti sú buď v škole alebo na záhrade – takže je tichúčko.

Sebastiena som dojčila trinásť mesiacov. Sám sa odučil 3.10 ale odvtedy sa chodí ku mne ukľudniť tak, že si dá ručku do môjho výstrihu a ma drží za prso... Je to tak krásne a nežné... ale mliečko nepýta. Sebastien začal chodiť, keď sme sa vrátili zo Španielska, teda mal presne jeden rok. Je veľmi prítulný a asi najviac zo všetkých detí miluje naše zvieratká. Máme nášho Benjamína (labrador), korytnačku Chelsea, zajačika - Bunny, škrečka –Speedy, papagája - Rebel, množstvo rybiek v našom veľkom akváriu a osem veľké ryby v rybníčku na záhrade. Deti sa o nich príkladne starajú už roky a keď prídeme z dovoleniek by ste mali vidieť tú radosť zvierat, že sme doma...

Siedmeho októbra sme boli na koncerte mojej obľúbenej Cheryl Cole. Bola som so Sandrou a Kasiou, lebo Marcus sa necítil najlepšie (hnačkoval). Tak sme mali dámsku jazdu a poriadne sme si to užili. Sem tam slobodného vánku nezaškodí.

Náš bežný deň vyzerá takto : Vstávame o siedmej – teda my dospelý. Pripravíme raňajky, desiaty. Budíme deti, pripravíme uniformy a oblečko pre Sebastiena. Všetci sa spolu naraňajkujeme, dáme papať zvieratkám a Marcus rozváža deti – dievčence do škôlky a Ryanka do školy (na deviatu). Tak na polovicu ideme s nimi, hlavne ak máme nejaké nákupy, návštevu či lekára. Ak sme doma tak sa hráme, cvičíme (akrobacie, posilovačky, fúrik...), čítame, maľujeme, lepíme, striháme, pečiatkujeme, hráme akože človeče nezlob se či Scrabble, skladáme puzzle či pexeso, skladáme všeličo z kociek, kreujeme z plasteliny, pozeráme slovenské rozprávky na Youtube, spoločne varíme, robíme inventúru (teda sa kocháme oblečením, kozmetikou, voniame..), ideme si zaplávať, sme na záhrade, hrajeme sa naháňačky, schovávačky, futbal... Pri toľkých podnetoch nám deň zbehne rýchlo. Dievčence dojdu na obed a Ryanko o tretej. Veľa sa bláznime, spievame, cvičíme, maľujeme, čítame... Úspech má hojdanie v deke, krútenie detí na plavačke ako vývrtky v leže, nosenie ich na pleciach po dome, lietadielka... Ja som veľmi aktívna mamina, ktorá sa deťom venuje na 100 % a verím, že sa mi to vráti. Marcus pracuje vždy od jednej do druhej poobede, málokedy mu volajú inokedy. To by sa fakt muselo niečo stať. Takže má na nás dostatok času, aby sa bláznil s nami. Marcus vie krásne kresliť tak je pre deti v tomto príkladom. Takmer každý deň sme s deťmi v bazéne a na záhrade (aj v zlom počasí aspoň na pätnásť minút). Vnútorný bazén je vyhrievaný na 30 stupňov (vyhrievanie zapínam hodinu pred kúpaním). Nepoznám slovo nuda a ani nebudem. Počas víkendov chodíme na návštevy alebo sú návštevy u nás – Oliver s rodinkou, Sandra s rodinkou, Robbie s rodinkou, Jason s rodinkou, Eliška s rodinou... Víkendovo chodíme aj na nákupy keď treba deťom niečo kúpiť čo musia vyskúšať. Inak bežne nakupujeme bez nich (teda len so Sebastienom) keď sú v škôlke a škole. Snažíme sa, aby Alina nepracovala viac ako osem hodín denne a ak hej tak jej priplácame. K Alininej práci sa počíta aj to keď sa venuje dieťaťu a ja mám napr. masáž (čo je raz týždenne), proste keď je s dieťaťom alebo deťmi sama, bezomňa a bez Marcusa. Takže sa musí aktívne starať buď o domácnosť alebo o deti a to je na 95 % do osem hodín denne. Tých 5 % je keď si vyjdeme do reštiky, na koncert alebo na nákupy (napr. kúpiť darčeky, aby deti nevideli). Alina je u nás veľmi šťastná a naše deti miluje a berie ich ako svoje vnúčatká tak to pre ňu ani nie je práca. Týždenne mám čisto pre seba asi dve hodinky bez detí – masáž od Elišky, česanie od Chloe (ona chce mať kadernícky salón...), čítanie časopisov (slovenských aj anglických, mamičkovských aj módnych), pole tancovanie pri tyči, surfovanie po Modrom koníkovi a na Facebooku... Tak tri hodiny týždenne sme s Marcusom spolu sami (spoločný kúpeľ, hladkanie celého tela, len tak na gauči pri telke, spoločný biliard či plávanie). Milujeme sa tak priemerne 2-3 krát týždenne a sem tam si pozrieme aj spoločne na porno... my sme proste tak trochu úchylný... Večer ide spať prvý Sebastien o siedmej, dvojčatká o ôsmej a Ryanko o deviatej. Kúpu sa tak každý druhý deň (keď nepočítam, že v bazéne sú takmer každý deň) a keďže máme takmer každú hračku, čo je do kúpelne, máme veselo. Ich farebná kúpeľňa ožíva o pol siedmej. Chlapci sa kúpu spolu a dievčence tiež. Vo vani stále strávia aj pol hodiny (okrem Sebastiena, ktorý tam je maximálne pätnásť minút). My máme tam takú maličkú stoličku, na ktorej vždy sedí nejaký dospelý, najčastejšie ja – lebo milujem tie moje mokručké a špliechajúce detičky. K záveru príde Marcus alebo Alina a mi pomáhajú, lebo je to riadny maratón vychystať štyri deti. Zaspávanie je vcelku v pohode a potom to ticho...

Odkedy sme spoznali už zosnulú Klaudiu (apríl 2007) tak sme pomohli krásnou sumou 71 000 libier desiatkam mamičkám. Jasné, za tie peniaze sme mohli mať v banke krásne úroky pre naše deti ale tak s Marcusom zastávame názor, že charita je pre bohatšieho človeka sociálna povinnosť. Nie každý má dar byť zdravý, dostať šancu na prerazenie v biznise, na partnera, či zdediť peniaze po úspešných tvrdo pracujúcich rodičoch... Marcus dostal tento dar a tak je nám cťou pomôcť tým, ku ktorým bol osud krutý a nadelil im množstvo prekážok. Tak isto sme pomohli finančne priateľom a rodine a sme na to hrdý. Detičky majú všetko čo potrebujú a už čo to aj prežili na našich cestách.

Odkedy máme deti a teda cestujeme menej a s nimi (čo obnáša isté povinnosti a komplikácie) tak sme navštívili: Francúzsku rivieru, Južný Karibik, Belgicko, Holandsko, Thassos, Chorvátsko, Egypt, Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Litva, Zakyntos a Španielsko (Andora). Keďže som už dorodila tak si to môžeme každým rokom vychutnávať a spoznávať nové a nové krajiny a miesta. Na budúci rok máme napríklad naplánovaný severný Karibik, Maurícius, Turecko a parížsky Disneyland (po prvý krát, druhykrát pôjdeme tak o 5-6 rokov, aby aj Sebastienko si to pamätal).

Mesačne máme príjem 16100 libier. Z toho takmer 4000 libier počítam úroky z banky (lebo Marcus dostáva ročne 47000 libier, tak delene dvanásť), 5100 libier nájom bytu v Chelsea, 3100 libier za nájom rodičovského domu v Mordene, 270 libier od štátu na deti a zbytok je Marcusov príjem z Trinidadu a 3 percentá z MoNeRiStu. Oproti slovenským pomerom to je fantastické a o niečom takom som ani nesnívala... Ako príjem nepočítam peniaze, ktoré nám Oliver, Sandra, Veronika, Gabriel a Žaneta vracajú za našu pomoc. Ak nepočítam úroky (ktoré v podstate máme na dovolenky, oslavy a sviatky) tak máme k dispozícii 12100 libier. Dom nás stojí mesačne 1200 libier (elektrina, kúrenie, council tax, voda), poistenie domu – 500, účty - 350 (vedenie účtov, TV, telefóny, internet, škôlka, škola), životné poistky - 2300 (1000 – Marcus, ja 500, deti – po 200), 1000 – pomoc slovenským rodinám, potraviny + reštaurácie – 1350, oblečenie – 1100 (z toho deti 600), drogéria – 50, kozmetika všetkých – 130 (z toho moja 40), zábava - 250 (výlety, večerné posedenie, alkohol keď k nám príde návšteva, masáž a kaderníčka Eliška, časopisy), Alina – 1200 (z toho 200 libier dôchodkové poistenie), hračky priemerne – 100 (oni už všetko majú tak to je len také dokupovanie), školské a papiernícke potreby – 50, lieky, vitamíny a zdravotná bežná starostlivosť – 100, doplnky do bytu – 150 (rámčeky, do kuchyne, detské dekorácie), zvieratká – 100 (poplatky, očkovania, strava, potreby), šetrenie na Child trust fund – 400 (každé dieťa po stovke – si to vyberú sami v osemnástich), autá – 600 (na tri autá – benzín, poistka, MOT, umyvárka, do auta), služby - 50 (strihanie vlasov u Elišky, starostlivosť za záhradu, umývanie obrovského okna v bazénoobývačke), darčeky - 150 (keď ideme niekam tak niečo donesiem malé a na narodeniny rodine a kamarátom). Po sčítaní všetkého máme takmer 1000 libier navrch. Z toho sa financuje dokupovanie elektra a nábytku. Všetky tieto údaje sú priemerné, lebo to mesačne kolíše aj tisíc libier počas roka ale tak v podstate je to takto. Rozhodne sa nemám na čo sťažovať. Keď si predstavím, že mnoho rodín so štyrmi deťmi majú len 500 eur ... Všetko si zapisujem a už roky vediem finančnú kroniku – mňa to veľmi baví a je to veľmi zaujimavé pri veľkých výdavkoch akými sú dovolenka, oslava, Vianoce...

Koncom novembra som sa bola objednať na augmentáciu – teda zväčšenie prsníkov. Po troch rokoch kojenia sú moje prsia na nepoznanie. Ako slobodná som mala pevné B-čka a teraz sú vyťahané B-čka, ako psie uška... Som rada, že som mohla každé dieťa dojčiť aspoň rok a dala som im veľmi veľa či po výživovej či vzťahovej stránke. S Marcusom sme sa o tom rozprávali už po dvojčiatkach a sme sa jednoznačne zhodli, že budeme obidvaja spokojnejší. No počkala som na štvrté dieťa a teraz je ten čas dopomôcť si. Objednali ma na 19.1.2013 a sa nesmierne teším. Budem mať 375 ml, okrúhle. Budú stáť 5420 libier – v tom je cena implantátov, dva špeciálne podprsenky, dva noci na klinike, jedlo, predoperačné vyšetrenia, pooperačná starostlivosť. Na Slovensku by to bolo aj dva krát menej ale tak so štyrma deťmi by to bol problém a na kontroly by som nemala ako ísť. Takže vyhralo Anglicko a klinika v Bromley. Už sa neviem dočkať hoci bolesti budú asi brutálne. No nič vydržím a na pomoc okolo detí a domácnosti mám lidi...

Materstvo si doslova užívam. Samozrejme, keby som mala štyri deti na Slovensku v malom byte, manžel stále v práci za 500 eur, žiadna alebo minimálna pomoc, len zavretá s deťmi bez možnosti kultúrnych podujatí pre deti ale hlavne pre seba tak by som to nezvádla. Zato bývať v obrovskom dome s obrovskou záhradou, s manželom stále k dispozícii, s príjmom 16 100 libier, maximálna pomoc manžela a chyžnej (a zároveň opatrovateľky), môžem chodiť kde chcem (či na dovolenky viac krát ročne, či na Slovensko, či do rôznych zábavných parkov, po nákupných strediskách, na výlety do iných miest, na návštevy), chodím do reštaurácií, na koncerty svetových spevákov či skupín, mám masáže, česanie... Tomu sa už povie iná materská. Keď sledujem príbehy mamičiek na Modrom koníkovi je to hrozné. To, že mám aj dostatok času pre seba a pre manžela ma vie poriadne nabiť a nie som potom nevrhlá. Som čítala knižku teraz: Spoveď šialenej matky. Sme sa s Marcusom riadne zasmiali. V toľkom mala autorka pravdu... ale to je pssst – o tom sa nehovorí... Jediná nevýhoda môjho života v bavlnke je, že som ďaleko od našich. Zvládame to ale denným Skypom, návštevami dva krát ročne a oni sú tu aspoň raz do roka. No aj tak mi je dobre.

Vianoce budeme tráviť na Slovensku v našom útulnom prázdninovom domčeku. Tento rok si snáď užijeme oveľa viac času v Tatrách na snehu. Ja ako lyžiarka som za posledných šesť rokov bola na svahu asi tri dni len ale snáď už to bude z roka na rok viac a viac. Cestou späť z Popradu sa chystáme (začiatkom januára) aj do Innsbrucku (kde sme už raz boli) na rakúsku lyžovačku. Už sa teším.

Čo dodať na záver. Žijem si svoj sen. Pred rokmi by mi ani vo sne nenapadlo, že by som žila vo vile v Anglicku, mala štyri deti, úžasného milujúceho manžela a videla pol sveta. Viem, že za peniaze sa nedá kúpiť všetko ale veľmi pomôžu nezávislosti. Je mnoho bohatých, ktorý bažia po ešte väčších peniazoch a nevedia si užiť zdravú rodinu a je mnoho takých, ktorým ani peniaze nepomôžu, keď sú chorí... Keby som zostala s Dominikom a neplnila si skryté túžby tak by som bola už pravdepodobne rozvedená (prípadne nespokojná), mala len jedno dieťa, žila v jednoizbovom byte, nikde nebola, nič nezažila... Stačilo sa naštvať a zabojovať o svoje šťastie a to prišlo... 10. 3. 2005 v podobe čarovného Marcusa, do ktorého som sa zamilovala na prvý pohľad... a žijeme si bezstarostný život s našimi krásnymi a zdravými deťmi, v krásnom dome a sme obklopený ľuďmi, ktorý nás majú radi.

Tam hore - ďakujem

OBSAH :

  1. Marcus - prekvapenie

  2. Nezávislosť

  3. Zásnuby

  4. Svadba

  5. Sťahovanie a nový život v dome

  6. Ryan Nathan Morgan

  7. Lillien Ariell a Tiffany Yasmin

  8. Sebastien Aiden

Prológ

Je to príbeh slovenky Anity, ktorá chvíľu pracovala v Londýne. Tam sa spoznala s Marcusom, ktorý zdedil po svojom úspešnom otcovi takmer 20 miliónov libier. Ona to však nevedela. Po prekvapení prestala pracovať a so svojou láskou precestovala mnoho krajín sveta a narodili sa im štyri krásne detičky do ich nového veľkého domu. Marcus je s ňou na materskej dovolenke a veľmi sa milujú. 

V knihe som si rozpísala svoju fantáziu a ,,žila“ život, na ktorý nemám v reálnom živote šancu. Čo by ste robili s toľkými peniazmi? Kde by ste išli? Čo by ste si kúpili? Darovali by ste niečo? Zmenilo by vás to?

Anita Semančíková

Anita Semančíková

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

pôrodná asistentka na klinike a lektorka predpôrodnej prípravy v dvoch materskych centrách, distribúcia pomôcok na predpôrodnú prípravu, mamka dvoch detí a manželka, žila som 4 roky v UK, mám kopec záujmov, venujem sa ženám a žijem si svoj sen Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu